VZÁJOMNÝ REŠPEKT NÁS VIE VEĽA NAUČIŤ
Prečo sa mladá úspešná novinárka povie, že vstúpi do politiky?
V. C. O. Nebolo to plánované, no videla som po zmene vlády rôzne zmeny. Osočovania, urážky a agresia – videli sme, kam až zašli. Uvedomovala som si, že svet sociálnych sietí sa môže preniesť do reálneho sveta. Bohužiaľ, o tom sme sa presvedčili po atentáte na premiéra či predtým vražde dvoch mladých ľudí na Zámockej ulici v Bratislave a vražde novinára Jána Kuciaka. Vstup do politiky sa viaže s mojím detstvom, keď mi otec stále prízvukoval, aby som sa nesťažovala a skôr uvažovala, čo sa dá urobiť viac či niečo lepšie. Nikdy som sa nemohla sťažovať aj keby mrzlo, lebo bola by to moja chyba, že som sa zle obliekla (smiech).
Čo ten najvýraznejší moment, že jednoducho nastal ten správny čas?
V. C. O. Spúšťačom boli rokovania poslancov o znásilneniach žien či skôr skrátení premlčacích lehôt a vtedy som si povedala dosť! Bolo by alibistické, keby som si povedala zo strachu, že nie, nejdem. Samozrejme, je toto moje zatiaľ najväčšie kariérne rozhodnutie a je to viac jednosmerný lístok, či sa to podarí. Určite sa nemôžem vrátiť do novinárskych kruhov, no chcem byť kúskom tej zmeny. Mám podporu rodiny a po hĺbkovej analýze som si povedala, že by bolo veľmi sebecké keby som povedala nie.
Verejnosť poukazuje na fakt, že nemáte vzdelanie na politiku, viete tieto tvrdenia vyvrátiť?
V. C. O. Vyštudovala som politológiu na univerzite v New Yorku, bola som aj v Paríži, preto viem po anglicky i francúzsky. Mňa škola bavila, no viac ma naučili životné skúsenosti v zahraničí. Dostala som väčšie kritické myslenie, otvorenosť, analýzu informácií. V New Yorku som v ročníku bola jediná zo Slovenska a Česka, pričom som zistila, že je v norme žiť naozaj inak. Napríklad moja kamarátka mala vopred dohodnuté manželstvo či bola som neustále konfrontovaná s inakosťou či už medzi spolužiakmi alebo na ulici. To mi ukázalo, že existuje viac ciest, viac myslenia a nielen ja mám tú pravdu. Pri vzájomnom rešpekte sa vieme od seba mnohému naučiť. Síce som milovala štúdium, no oveľa viac mi dali životné zručnosti, z čoho čerpám až doteraz.
Prečo ste sa potom vrátili na Slovensko? Predsa Amerika ponúka toľko možností...
V. C. O. Ťahalo ma to domov, odišla som ako 18-ročná zo Slovenska a vrátila som sa 22-ročná do inej krajiny, odkiaľ som odchádzala. Sledovala som pád Radičovej vlády, čo som nejako neprežívala a to ma vydesilo. Hovorím si, že sa vrátim a všetci ma od profesorov po spolužiakov odhovárali. Chcela som sa naučiť žiť na Slovensku, ešte neexistoval svet sociálnych sietí a dnešných vymožeností moderného sveta a povedala som si, že jeden rok budem na Slovensku a potom sa vrátim. Nakoniec som tu doma už ďalších trinásť rokov...
Amerika sa dá spraviť aj u nás doma, súhlasíte?
V. C. O. Verte mi, že na Slovensku je veľa dobrého, no príliš si to neuvedomujeme. Mne sa smejú, že som prepnutá, ale ja to takto vidím. Jeden Američan dobre povedal, že tu máme hotovú Ameriku. Bol v Tatrách na turistike, potom si dal nejakú pálenku, porozprával sa s ľuďmi. Pozerať sa na našu krajinu cudzími očami nemusí byť také zlé.
HABERA DOSTAL STOPKU DO VIP
Mali ste v mladosti nevšednú brigádu?
Ľ. O. Síce som ekonóm, no priznám sa, že som bol lepičom obálok. Avšak ešte lepšia bola, keď nás rodičia vo veku 15 rokov poslali na mesiac do jednej spoločnosti Hydrostav a tam som sa naučil veľa. Naši vedúci nás museli brzdiť, aby sme toľko nepracovali, lebo keď urobíme viac, tak toľko musíme aj zajtra urobiť. Naozaj, naučil som sa hlboké myšlienky (smiech). Rovnako bol som členom futbalového tímu v mladom veku, kde som sa v kabíne dozvedel od mužov veľa zákutí života dospelých, tam som rýchlo nasiakol dosť informácií, než som chcel. Tým pádom som mal pestrý život. Mali sme aj spoluhráčov, čo skončili vo väzení a to je tiež zaujímavá skúsenosť.
V. C. O. Bratislava má Kuchajdu, kde sa jedno leto rozhodli, že na vodnú plochu budú vyberať vstupné. Bolo tam šesť vstupov a pri každom musela byť dvojica, v páre sme boli jeden mladý a jeden dôchodca. Nemali sme dovolené žiadne výnimky, všetci museli zaplatiť. Ak Veronike povieš príkaz, tak ho dodrží (smiech). To sa mi stalo aj pri finále Superstar, keď som do VIP zóny nepustila Pavla Haberu, lebo nemal zlatú pásku (smiech). S podobnou vervou som sa pustila aj do tejto práce na kúpalisku, no zistila som, že ostatné vstupy nie sú také poctivé a vstupné nešlo do kasy, ale do vreciek. Bol z toho škandál, že miestne bratislavské noviny napísali titulok: „Študenti spolu s dôchodcami kradnú na Kuchajde.“ Zarobila som šesť tisíc slovenských korún a odložila som si ich domov, kde som si potom kúpila nejaké tenisky.
Veronika, vraj ste dostávali počas novinárskej kariéry aj zamilované listy z väznice?
Áno, mala som asi dosť fanúšikov. Zrejme si ma jeden z nich dostatočne obľúbil a napísal mi pozdrav, že ty (s mäkkým i) si moja obľúbená moderátorka, a keď ma pustia, tak sa stretneme.
Ako zvládate život na sociálnych sieťach, je to viac boj než radosť?
V. C. O. Dostávala som rôzne správy, ale netreba si ich pripúšťať, ale aj tú chválu, lebo nie som stredom Slovenska. Treba to mať vyvážené, byť skôr flegmatický a ide to.
Ľ. O. Môj dedo mi počas života povedal, že ešte sa nikdy nenarodil taký veľký človek, aby sa nezmestil do rakvy. Naozaj to je tá pokora, no síce nemal pravdu, lebo u mňa to viečko bude špeciálne inak pre moje obočie (smiech). To si aj celkom šetrím, keď budem bez vlasov, aby som odtiaľ zobral implantáty.
MY SME BRUSEL
Aký prínos pre Slovensko má Európska únia, ak ju budete reprezentovať v parlamente?
Ľ. O. Všetci máme dosť odborných vecí a pre mňa je kľúčové, že 40 rokov sme žili v inom režime a zrazu po otvorení hraníc sme videli, ako Rakúsko má oveľa vyššiu životnú úroveň a bola snaha ich dobehnúť. Boli medzitým rôzne plány – od dobiehania prišlo aj odbiehanie. Hocako sa na to pozerám, že ak chceme mať lepšiu kvalitu života či prinášať víziu pre budúce generácie, tak stále Slovensko musí zostať proeurópske, lebo opačná proruská propaganda nás chce vrátiť niekam do čias normalizácie. Nerád by som sa dožil o dvadsať rokov pri ceste za vnukmi, aby som stál na hranici s pasom v ruke alebo aby som vôbec navštívil Rakúsko.
V. C. O. Štyrikrát viac dostávame, než dávame, čo si ľudia nie vždy uvedomujú. Otvorené hranice, študijne programy, bezpečnosť štátov a vlastne Brusel sme my. Ak počujem, že sa všetko dobré si môžeme my na Slovensku a za všetko zlé môže Brusel? My sme jej súčasťou ako ďalších 26 krajín a želala by som si, aby sme si po voľbách začali uvedomovať, že skutočne Brusel sme my. Na tom musíme robiť a desí ma, že po dvadsiatich rokoch členstva, čo by sme mali oslavovať, tak naopak počúvame hlasy o spochybňovaní členstva, no chcú sa tam dostať. Sme rovnocenným členov ako ostatné štáty a je klamstvom politikov, aby hovorili, že napríklad zastavia nezmysly z Bruselu. Nemôže byť politický súboj plný klamstva, ale argumentov. Je dôležité, aby vyhrali strany ako Progresívne Slovensko, ktorá si uvedomuje našu proeurópsku orientáciu.
OBJEDNÁVATEĽ: Progresívne Slovensko, Grosslingová 4, 811 09 Bratislava, IČO: 51 224 836.
DODÁVATEĽ: Publishing House, Ulica Jána Milca 6, 010 01 Žilina, IČO: 46 495 959
