Do roku 1991 vychádzali v rámci žilinského regiónu iba jedny noviny, a to týždenník Cieľ. „Keď som prišla do Cieľa, mala som 42 rokov, predtým som robila v Pozemných stavbách Žilina a dopisovala do podnikových novín Žilinský stavbár. V Cieli sme sa zameriavali len na dianie v okrese, o meste sme vôbec nepísali. Ako redaktorka Cieľa som sa napríklad nikde nedozvedela, kto v meste vyhral voľby,“ zachádza do novembra 1990 v Žiline Irena Čižmáriková, zakladateľka a bývalá zástupkyňa šéfredaktora Žilinského večerníka.
Plánovali večerný denník
V januári 1991 ju oslovil Štefan Debnár s ponukou založiť pri mestskom úrade nové, mestské noviny. Tejto myšlienke bol naklonený nielen nový primátor Žiliny Ján Slota, ale aj mestskí poslanci. „Už 1. februára som bola v Žilinskom večerníku a začali sme plánovať a kresliť, aké noviny budú, o čom budeme písať. Prvé 12-stranové vydanie vyšlo v stredu 27. februára 1991 popoludní. S malou dušičkou sme očakávali, ako budú noviny vyzerať. Tlačili sa na malej rotačke v garáži v Závodí. Prvé číslo vyšlo v náklade štyritisíc kusov. Kolportéri začali noviny predávať na Národnej ulici a do hodiny bol celý náklad fuč,“ spomína na raketový štart Žilinského večerníka Irena Čižmáriková.
To bolo prvý a posledný raz, čo Žilinský večerník vyšiel v popoludňajších hodinách. Od deviateho čísla začal vychádzať namiesto stredy ráno už v utorok ráno. „Žilinský večerník bol zatiaľ iba názov týždenného periodika. Nevedeli sme, ako to pôjde. Mysleli sme, že ako Bratislavský večerník prejdeme neskôr na popoludňajšie vydanie a budeme vychádzať ako denník. Ekonomická situácia ľudí po zmene systému v novembri 1989 bola veľmi slabá na to, aby ľudia kupovali noviny každý deň a aj výrobné náklady novín boli vysoké, preto sme ostali pri týždenníku,“ vysvetľuje vtedajšia zástupkyňa šéfredaktora.
Žilinský večerník sa predával ako „teplé rožky“. Od 1. októbra 1991 sa redakcia po schválení mestským zastupiteľstvom stala samostatnou príspevkovou organizáciou. „Bilancia pri prvom výročí bola viac ako slušná. Náklad deväťtisíc kusov, sedem zamestnancov a zisk 64-tisíc slovenských korún. Pribúdalo správ, inzercie a keďže sa čitatelia dožadovali, aby sme písali nielen o meste, ale o celom okrese, malá rotačka už nestačila vytlačiť požadovaný náklad nad 10-tisíc kusov. Preto sme od 3. marca 1992 prešli do tlačiarní Danubiaprint v Žiline a zväčšili formát,“ rozpráva Irena Čižmáriková.
V Žilinskom večerníku pribúdali v každom čísle i nové rubriky. Noviny obsahovali aj dvesto správ. „Ako išiel Večerník hore, náklad Cieľa klesal. Na konci roka 1992 prešlo šesť redaktorov z Cieľa k nám. Trvali na tom, aby sa k názvu Žilinský večerník pridala hlavička Nový cieľ. Prehlasovali nás. Našťastie, nič sa nestalo – ľudia nás kupovali ďalej. Neustále sme zvyšovali náklad. V roku 2001 sme mali vyšší náklad ako týždenný magazín Markíza, a to už v Žiline vychádzali aj druhé regionálne noviny,“ prekvapuje.
Počas zlatej éry Žilinského večerníka sa predalo viac ako 26-tisíc kusov výtlačkov týždenne. V roku 1996 dostal prívlastok krajské noviny. Neskôr sa tlač presunula do hlavného mesta. „Do Bratislavy sa noviny posielali cez modem po telefonickej linke. Sami sme nevedeli, v akej podobe to tam prišlo. Ako noviny vyzerajú, sme videli až na druhý deň ráno, keď nám doviezli výtlačky. Mávali sme z toho nepríjemný pocit, našťastie, noviny vždy vyšli v poriadku,“ spomína s úsmevom na perách Irena Čižmáriková.
Začínali s jedným počítačom
Práca vtedajších redaktorov bola časovo náročnejšia, ako je dnes. Články písali na písacích strojoch a následne sa prepisovali do jediného počítača v rámci redakcie. „Začínali sme s jedným počítačom, ktorý sme dostali od mestského úradu. V tom čase stál 300-tisíc slovenských korún, a to sa jednoducho nedalo zaplatiť. Po nežnej revolúcii boli všetky investície veľmi drahé. V roku 1998 mal už na svojom stole každý zamestnanec počítač,“ hovorí.
Aj keď dnešná internetová doba tlačeným médiám veľmi nepraje, podľa zakladateľky Žilinského večerníka majú noviny stále svoje miesto v spoločnosti. „Sú veci, ktoré vám ani internet nemôže dať, napríklad vôňu novín. Ľudia stále kupujú noviny aj časopisy. Aj keď ani jeden týždeň nebol bez nejakého problému, ja som svoju prácu počas 14 rokov v týchto novinách mala veľmi rada. Hoci som doma ďalších 14 rokov, pri čítaní každého nového čísla si spomeniem na vtedajší skvelý kolektív. Vám, terajším tvorcom Žilinského večerníka, prajem, aby ste mali verných čitateľov a inzerentov, lebo len vtedy budete môcť oslavovať čo rok, to krajšie výročie. Veď tridsiatka o dva roky zaklope na dvere,“ dodáva Irena Čižmáriková.
