Aké sú najčastejšie prejavy detí, ktoré sa cítia ohrozené vo svojom školskom prostredí?
Keď sa dieťa cíti ohrozené, prežíva stres a neistotu. Deti často nemajú dostatok informácií o situácii, ktorá sa stala, a tým sa u nich zvyšuje úzkosť. Na rozdiel od bežného strachu, ktorý je reakciou na konkrétnu hrozbu, úzkosť vzniká z predstavy toho, čo by sa mohlo stať. Sprevádza ju nervozita, strata chuti do jedla, nepokoj, nočné mory alebo nočné desy, rôzne fyziologické reakcie ako búšenie srdca, tras a potenie rúk. U menších detí sa tieto obavy môžu prejavovať aj v snoch, napríklad v podobe príšer. Tínedžerom sa môžu vracať bolestivé spomienky formou flashbackov; ich myšlienky sú často nepríjemné a nutkavé a rovnako sa ich trápenie môže odohrávať v snoch.
Aké sú varovné signály, na ktoré by si rodičia mali dávať pozor?
Za mňa sú to častokrát prvé somatické ťažkosti, ako napríklad bolesti hlavy či brucha, ktoré sa u dieťaťa objavia z ničoho nič a bez akéhokoľvek závažného lekárskeho dôvodu. Dieťa pred nástupom do školy alebo skoro ráno pociťuje bolesť brucha, sťažuje sa na bolesť hlavy a vymýšľa dôvody, prečo do školy neísť. Telo tak vysiela prvé signály, že sa niečo deje a nie je v poriadku.
Čiže ide o reálne ťažkosti, ktoré si dieťa nevymýšľa?
Áno, dieťa skutočne pociťuje bolesť brucha alebo hlavy. Sú to prvé telesné prejavy, keď dieťa prežíva úzkosť, depresiu, smútok alebo stres. Telo takto reaguje, aj keď sa myseľ snaží tieto pocity potlačiť. Časom sa môže dieťa začať uzatvárať do seba, strácať záujem o rovesníkov, vyhýbať sa obľúbeným aktivitám, ktoré mu kedysi prinášali radosť. Objavuje sa emočné oploštenie – pozitívne emócie sa postupne vytrácajú alebo ich vôbec neprejavuje. Dieťa funguje na princípe zotrvačnosti, ale neprejavuje radosť zo života. Naopak, môže sa stať aj to, že dieťa reaguje prehnane podráždene aj na drobné podnety, ktoré by ho predtým nerozhodili.
Rodičia by mali vedieť, kedy je potrebné s dieťaťom vyhľadať pomoc odborníka.
Aké kroky potom môžu rodičia podniknúť doma?
Dôležité je rozprávať sa s dieťaťom, ale nenútiť ho hovoriť o tom, čo prežíva. Rodičia by nemali bagatelizovať jeho pocity, ale vypočuť ho a uistiť, že sú tu pre neho. Ak sa dieťa necíti komfortne rozprávať sa priamo s rodičmi, je dobré ponúknuť mu možnosť porozprávať sa s psychológom alebo využiť anonymné poradne, ako je napríklad IP-čko (internetová poradňa) alebo linka dôvery. Rodičia by nemali byť sklamaní, ak sa ich dieťa radšej zdôveruje rovesníkom alebo inej dôveryhodnej osobe. Nie je to voči nim prejav nedôvery. Vo veku 11-12 rokov sú u detí primárne sociálne vzťahy s rovesníkmi a emočné ťažkosti riešia skôr s nimi ako s rodičmi. Rodičia by túto vývinovú skutočnosť mali chápať a necítiť sa „ohrdnutí“, čo sa často stáva a situáciu to ešte zhorší.
Ako dnešní tínedžeri vnímajú pomoc psychológa?
Našťastie sa výrazne zlepšila akceptácia psychologickej pomoci. Kým kedysi bolo chodenie k psychológovi stigmatizované, dnes sa už deti samé pýtajú na možnosť konzultácie. V niektorých oblastiach Slovenska ešte pretrvávajú predsudky, ale situácia sa postupne mení. Stále sa stretávame s tým, že informáciu o poskytnutí psychologickej starostlivosti chcú rodičia, alebo aj klienti „utajiť“, ale väčšina je práve tých, ktorí to vnímajú pozitívne.
Sú detské psychické choroby viac časté ako kedysi?
Každým rokom podľa štatistík stúpa o niekoľko 100 % vznik detských psychických ochorení. Už len v dobe po Covide-19 stúpli úzkostné poruchy o 150 %. Medzi detskou populáciu je toto číslo ešte vyššie. Veľmi to ovplyvnil práve Covid-19, síce sa mnohým zdá, že to bolo dávno, ale jeho následky stále pociťujeme. Kvôli veľkej izolácii sa introvertné, úzkostné deti potom nevedeli zaradiť naspäť do kolektívu a života, naopak extroverti veľmi trpeli, že sú sami. V tomto období bol naozaj veľký počet pokusov o samovraždu medzi mladými ľuďmi. Podľa výskumov sú osoby najviac zraniteľné medzi 15 a 25 rokom života. Títo mladí nemajú dostatočne vyvinutú rezilienciu. Rodičia ich veľmi málo vedú k psychickej odolnosti.
Dnes sa už mladí ľudia väčšinou neboja požiadať o návštevu psychoterapeuta.
Ako viesť deti k ohľaduplnosti a empatii?
Gro je od útleho veku rozvíjanie emočnej inteligencie. Učiť dieťa rozpoznať, ako sa kto cíti, ale aj ako sa cíti ono samo a rozširovať jeho emočný slovník. Keď sa dnešnej mládeže spýtate, ako sa má, vie povedať dobre / zle. Ďalšie emócie ako smútok, radosť, nechuť, prekvapenie, hanba už nemajú v slovníku, nevedia, že sú to emócie. Takže od malička ich viesť k vyjadrovaniu a porozumeniu emócii. A ďalej vysvetliť im ich vlastnú hodnotu. Aby každé dieťa chápalo, že má vlastnú hodnotu, v čom je dobré, vyzdvihovať jeho kvality – autenticky a úprimne. Dôležité, na čo sa zabúda, je aj asertívne správanie - ako odmietnuť, ako povedať NIE druhým. Veľakrát nám príde do poradne dieťa a povie: ja neviem povedať nie, mňa druhí zneužívajú. Deti vôbec nevedia, ako to skĺbiť: mať tú svoju hodnotu, veriť samému sebe, a zároveň povedať nie, byť asertívny a čeliť tak sociálnemu tlaku.
Je v osnovách základných škôl niečo o tejto problematike?
Často ide len o vysvetlenie pojmov, ale to nestačí. Našťastie aj školstvo reaguje na potrebu práce s emóciami, s hodnotami, s rôznymi patologickými javmi (šikana, návykové látky, triedna klíma) a v súčasnosti pozorujeme, že už v materských školách sa od troch rokov začína rozvíjať a budovať emočná inteligencia, čo je veľmi pozitívne. Spôsobov na tréning asertivity je veľa a my ich tu v poradni využívame. Niekedy majú mladí ľudia alebo deti odpozerané vzorce správania od rodičov. Veľakrát v individuálnej práci zisťujeme históriu rodiny a snažíme sa, a aby sme tie odpozerané vzorce odhalili a ak aktuálne klientovi nepomáhajú, snažíme sa ich pozmeniť na tie viac funkčné a viac nápomocné. Častokrát stačí len zmena komunikácie medzi rodinnými príslušníkmi a snaha navzájom si porozumieť.
A čo sa týka udalostí ako útoky na školách, tu je dôležité aj kritické myslenie, ktoré by sa malo taktiež zapísať do školských osnov. Takisto sa môže stať, že v čase útokov sa deti aj z odľahlých kútov sveta, keď sa o tom dozvedia, identifikujú s niekým zo zúčastnených. Tí citlivejší, úzkostnejší sa identifikujú s obeťou a zase deti, ktoré často počúvajú, že ty si ten vyvrheľ, ty si ten rizikový žiak, tak sa môžu ľahko identifikovať s agresorom alebo s útočníkom.
Preto je vhodné a všade sa odporúča, zamerať sa na školách práve na týchto rizikových žiakov a vedieť ich identifikovať. Ale to neznamená deti rozdeľovať na skupiny a hovoriť im, že ty si „ten“ rizikový a ty si v poriadku. Ale aby to mal zmapované školský podporný tím a spolupracoval so školou a s rodičmi, prípadne s Centrom poradenstva a prevencie.
Spolupracujú vždy aj rodičia rizikovejších detí?
Pre každého rodiča je ťažké pripustiť, že jeho dieťa by mohlo byť v pozícii agresora. Mnoho rodičov si totiž myslí, že ich dieťa je slušné a dobre vychované. Čo, samozrejme, môže byť pravda. Niekedy sa ale môže ocitnúť v pozícii šikanujúceho dieťaťa, pretože správanie doma a správanie v škole, alebo v sociálnej skupine býva často diametrálne odlišné. Rodičia by mali pochopiť, že aj tu je spolupráca so školou veľmi dôležitá, pričom pod spoluprácou máme na mysli vzájomné porozumenie a hľadanie vhodných riešení.
Už u malých detí je možné realizovať so psychológom "terapiu hrou".
Ako s deťmi hovoriť o tragických udalostiach tak, aby sme ich nevystrašili, ale zároveň ukázali, že ich berieme vážne?
Možno povedať, že čím viac informácií, tým väčšia istota pre dieťa. Ak dieťa len niečo započuje a rodič mu povie, že „to nie je dôležité, to sa u nás nestalo“, dieťa nevie, čo má robiť. Cíti sa bezmocné a neisté. Keď však použijeme primeraný slovník, dieťa už od štyroch či piatich rokov rozozná medzi dobrom a zlom. V rozprávkach vidí, že zlí ľudia sú potrestaní a dobro je ocenené. Tínedžeri teda úplne chápu, že to, čo sa stalo niekde inde, sa môže stať aj „u nás“. Treba im určite poskytnúť informácie relevantné veku. Keď sa pýtajú, prečo sa to stalo, odpovedajme im úprimne do hraníc ako sme schopní. Keď nevieme, tak to priznajme. Nehľadajme vinníka. Nie je správne tvrdiť, že za to môže škola, že neurobila dosť. Alebo že agresor je vždy zo zlej rodiny s nízkym sociálnym statusom. Vysvetlime deťom, že aj keď sú takéto udalosti zlé, niekedy sa dejú. Je dôležité, aby dieťa malo prístup k správnym informáciám a vedelo, kde hľadať pomoc. Nebagatelizujme jeho strach, ponúknime mu dotyk, objatie alebo pohladenie.
Kedy už nestačí rozhovor s rodičom, ale je lepšie vyhľadať odborníka?
Môže sa stať, že rodičia nie vždy vedia, ako reagovať na situácie, ktoré vyžadujú odbornú pomoc. Preto ak pozorujú u dieťaťa zvýšenú mieru stresu, napätia, strachu, či úzkosti a psychický stav sa nezlepšuje, je vhodné zvážiť spoluprácu s odborníkom. Dieťa môže prechádzať rôznymi štádiami, ak zažilo traumu, vysoký nával stresu, či zranenie, s ktorým si nevie poradiť. Okrem somatických ťažkostí si môže všímať rodič aj iné varovné signály, napr. sa dieťaťu zrazu zhorší prospech, prestane sa tešiť z krúžkov, ktoré dovtedy milovalo, stiahne sa z kolektívu. Určite je čas vyhľadať odbornú pomoc, napríklad aj ak sa u dieťaťa objavia nočné mory, ťažkosti so zaspávaním, nespavosť či hypersomnia. Tieto príznaky môžu naznačovať, že dieťa prežíva psychický problém, ktorý si vyžaduje odborné poradenstvo. Alebo ak rodičia jednoducho vyskúšali všetko a nevedia dieťaťu viac pomôcť.
Je riešenie dočasne dieťa vziať zo školy preč?
Naša odborníčka na Slovensku na krízovú intervenciu Mária Anyalaiová veľmi často hovorí, a ja sa s tým úplne stotožňujem, že niekedy si rodičia myslia, že majú úzkostnejšie dieťatko, alebo že by to nezvládlo „odsmútiť“ si so spolužiakmi, a tak ho z kolektívy vytrhnú. No to je veľká škoda. Lebo práve tam sa to deje, medzi rovesníkmi, že si to vedia spolu „odsmútiť“ a spracovať. Je lepšie dieťa nechať v kolektíve, nech má tú šancu, nech sa trebárs zúčastní krízovej intervencie, nech sa zúčastní nejakej besedy, kde sa o tom hovorí. V tomto môžu byť tiež rodičia nápomocní, že dieťa prehnane neochraňujú, ale keď sa v škole organizuje intervencia, tak tam dieťa pustia. Tam sa môže dozvedieť zo slov odborníkov, aké má možnosti pomoci.. My ako rodičia nie vždy vieme pedagogicky alebo psychologicky zareagovať. Tak doprajme dieťaťu podporu zo strany odborníkov. Keď sa stane takýto útok alebo šikana, prípadne iné nečakané udalosti, kde je veľký nápor stresu, tak rodičia alebo pedagógovia často zareagujú: veď on/ona ani neplakal/a, je v poriadku, ďalej funguje. Ale ako to je pri útokoch, pri traume, pri ubližovaní, tak fungujeme ako jednota – telo, myseľ a pocity. A aby to dieťa alebo aj človek prežil, tak jednu časť vypne. Najčastejšie sú to pocity, zatlačíme ich niekde do úzadia a fungujeme iba na racionálnej a telesnej úrovni. To sa nám ale vráti aj s úrokmi a naše telo potom začne somatizovať. Takže keď dieťa nevedome potlačí pocity, chodí do školy, na krúžky a všetci si myslia, že je všetko v poriadku, je to však klamlivé.
Centrum poradenstva a prevencie v Žiline využíva pri práci s deťmi rôzne metódy a pomôcky.
Čo ak sa ale dieťa nechce vrátiť do školy kvôli šikane alebo iným problémom?
Opäť je dôležité, aby rodičia komunikovali so školou a podporovali svoje dieťa v tom, aby sa vrátilo do školského prostredia. Tu tiež súhlasím s pani Anyalaiovou, že sa nám v poslednej dobe vytráca zo škôl vzťahovosť, už tak nebudujeme vzťahy, ale viacej vzdelávame. Ale práve toto je to potrebné, aby sa učitelia priblížili deťom cez vzťah. Deti sa nerodia s tým, aby vedeli reagovať na stresové situácie, oni na svet reagujú cez naše oči - keď vidia, že rodič ostane v pohode, že ostane v pokoji, ponúkne podporu, tak to najbližšie urobí aj ono samo. Takisto trebárs v školskom podpornom tíme, keď nastane nejaká nečakaná udalosť a psychológ vie, čo má robiť, učiteľ vie, čo má robiť, špeciálny pedagóg má svoju funkciu - tak dieťa môže takto nadobudnúť pocit bezpečia. A my chceme v škole nastoliť pocit bezpečia, aby sa tam dieťa chcelo vrátiť, a nie žiť izolované v „bezpečnej bubline“.
Čo je vlastne školský podporný tím?
Školský podporný tím (SPT) je skupina odborníkov a pedagogických pracovníkov, ktorí sa v škole podieľajú na poskytovaní podpory žiakom s rôznymi potrebami. Tento tím má za úlohu pomáhať deťom, ktoré čelia rôznym výzvam, ako sú vzdelávacie problémy, emočné ťažkosti, poruchy správania alebo iné špecifické potreby. Cieľom školského podporného tímu je zabezpečiť, aby každé dieťa malo prístup k potrebnej podpore na to, aby sa mohlo úspešne rozvíjať a napredovať. Zloženie školského podporného tímu sa môže líšiť, ale súčasťou by mal byť školský psychológ, učiteľ, školský špeciálny pedagóg, sociálny pracovník, pedagogický asistent. Samozrejme záleží od veľkosti školy.
Úloha učiteľa v tomto procese je teda dosť dôležitá.
Učitelia by mali byť vyškolení na to, aby vedeli včas identifikovať známky zvýšenej záťaže u detí alebo ich emocionálne ťažkosti a mali by to vhodne odkomunikovať s rodičmi. Dnes existuje množstvo dostupných materiálov a webinárov, ktoré rodičom pomáhajú lepšie pochopiť potreby ich detí a rozvíjať ich emocionálne zručnosti. Bohužiaľ, nie všetky rodiny fungujú ideálne, a v niektorých prípadoch je učiteľ pre dieťa jedinou stabilnou oporou. V takýchto prípadoch je dôležité, aby učiteľ zabezpečil, že dieťa bude mať pocit bezpečia a podpory, aj keď mu možno chýba táto podpora doma. Tieto deti môžu mať väčšie riziko, že sa dostanú do problémov, ak nebudú dostatočne podporované.
Rovnako dôležité je monitorovanie sociálnej a emocionálnej klímy v triedach. Učitelia by mali pravidelne zmapovať dynamiku v triede a venovať pozornosť tomu, ako sú deti medzi sebou zladené, či niektoré dieťa nie je vylúčené alebo šikanované. Spoločné zážitky, ako napríklad výlety alebo rôzne aktivity, môžu pomôcť zlepšiť vzťahy medzi deťmi a znížiť napätie v triede. Pedagogické profesie sú často náchylné na syndróm vyhorenia, preto je nevyhnutné podporovať aj učiteľov, ktorí nemajú úplne jednoduchú prácu. Pomáhajúce profesie a pedagogické profesie si vyžadujú, aby učitelia a odborníci mali zabezpečené svoje duševné zdravie, pretože len tak môžu efektívne pomáhať deťom.
Čo robiť v prípade, ak škola šikanu nerieši?
Ak škola ignoruje problém, rodičia by mali kontaktovať odborníkov alebo príslušné orgány a podať sťažnosť. Dôležité je, aby dieťa vedelo, že jeho bezpečnosť je prvoradá a že šikana je vážny trestný čin, ktorý si vyžaduje okamžitú reakciu. Tento prístup môže pomôcť dieťaťu cítiť sa v bezpečí a podporiť ho v riešení problémov, ktoré zažíva. Rodičia by mali podporovať otvorenú komunikáciu a spolupracovať s odborníkmi, aby zabezpečili, že dieťa dostane potrebnú pomoc.
Ako môžeme pomôcť deťom zvládať stres?
Ľudské telo (dospelé, či detské) reaguje na stres stuhnutím, napätím, búšením srdca, potením rúk, či zrýchleným dýchaním. Preto, ako takú rýchlu prvú pomoc učím detičky, ale aj tínedžerov, relaxovať pred spaním, alebo používať stabilizačné techniky. Mechanizmus, kedy odložím mobil, kedy už mám ticho. Dodržiavanie spánkovej hygieny a nastavenie si rytmu života. Aj keď dočasne, nemusí to tak byť už na celý život, ale aspoň dočasne treba stabilizovať štruktúru dňa dieťaťu/ tínedžerovi, ktorý má psychické, či fyzické ťažkosti. Aby pred spaním odložil telefón, aby mal prítmie, trebárs si pustil relaxačnú hudbu. Jednoducho, aby sa uvoľnilo telo, aby mohol ísť človek spať uvoľnený, bez stresu, bez myšlienok. Primárne ide o to, aby mozog do poslednej sekundy neanalyzoval myšlienky, ktoré ho ešte viacej rozrušia. Preto hovorím, že aspoň hodinka, možno polhodinka pred spaním „mobil preč z ruky“. Viem, že je to pre súčasných tínedžerov ťažké, ale inak svoje ťažkosti, či nutkavé myšlienky nie sú schopní zregulovať..
Rovnako je dôležité zabezpečiť psychohygienu pre deti prostredníctvom športu, kvalitnej stravy a pravidelného odpočinku. Taktiež je nevyhnutné hľadať zdroje, ktoré dieťa napĺňajú a dodávajú mu energiu, ako je čas strávený vonku. V súčasnosti sa stále viac zdôrazňuje význam emocionálnej regulácie, schopnosti zvládať problémy a vyhľadávania podpory medzi rovesníkmi. Rovesnícke skupiny môžu často poskytovať rovnakú, ak nie väčšiu oporu, ako dospelí odborníci, pretože si vedia vzájomne porozumieť.
Zároveň by sme mali byť obozretní, ako médiá pristupujú k citlivým témam, ako sú šikanovanie alebo násilie v školách, aby nevyvolali efekt, ktorý by mohol viesť k romantizovaniu násilia alebo samovrážd medzi deťmi. Tieto situácie môžu negatívne ovplyvniť deti, ktoré ešte nemajú dostatočne vyvinutý kritický pohľad na realitu. Preto je dôležité minimalizovať medializáciu týchto tragických udalostí, aby sa predišlo ich napodobňovaniu.
Kto je Katarína Bendová (35)
Rodné mesto: Kysucké Nové Mesto
Pracovná pozícia: Psychologička a psychoterapeutka
Pracovné skúsenosti: Školská psychologička (2015-2018), externý psychológ pre prevenciu kriminality a pre obete trestných činov (2020 – 2022), psychologička a psychoterapeutka v Centre poradenstva a prevencie (2023 – súčasnosť)
Rodina: Som vydatá a moje manželstvo obohacujú dve deti, ktoré sú nie len radosťou, ale aj inšpiráciou a motiváciou do učenia, zlepšovania sa a ukazujú mi rôzne cesty, ktorými sa v živote dá kráčať.
Životné motto: „Včera som bol múdry. Chcel som, aby bol svet lepší. Dnes som múdrejší. Chcem byť lepší ja.“
