Aký ste mali dnes deň?
Prebieha schôdza NR SR, aktuálne aj predvolebná diskusia k návrhu ústavného zákona z dielne SMER-u a KDH, takže som bol v parlamente. Som rád, že som teraz v Žiline. Prišiel som preto, že si vážim pozvanie a chcel som sa prísť Žilinčanom osobne poďakovať. Dosiahol som tu vynikajúci výsledok a som zaň úprimne vďačný. Toto je taký minimálny prejav vďaky a úcty ľuďom, ktorí ma podporili svojím hlasom. Veľmi si to vážim.
Čím ste podľa vás dokázali Žilinčanov presvedčiť?
Žilinčania sú múdri a odvážni ľudia, ktorí si dokážu postaviť vlastnú hlavu, nedbať na to, čo sa im podsúva v médiách. Asi ľudia naozaj chcú viac, ako dnes dostávajú od svojej politickej a štátomocenskej reprezentácie. A aj si viac zaslúžia.
Fico alebo Kiska, kto bude lepší prezident?
Sú rôzne hľadiská, z akých sa na to dá pozrieť. Jedným z nich je to, ktoré forsíruje pán predseda vlády. Teda hľadisko zahranično-politickej reprezentácie SR. On vymedzil úlohu prezidenta ako človeka, ktorý má zastupovať Slovensko v zahraničí. Na to je naozaj pripravený lepšie ako ktorýkoľvek iný kandidát. Ale myslím si, že od hlavy štátu potrebujeme viac, ako len reprezentáciu na zahraničných samitoch a stretnutiach a že najmä doma potrebujeme základnú rovnováhu. Ja to vidím v parlamente. Rešpektujem vôľu ľudí. Keď si v parlamentných voľbách vybrali v takej obrovskej prevahe SMER, mali na to plné právo a ja sa im vlastne ani nečudujem. Veď čo sa im ponúkalo z druhej strany? Ďalšie štvor- až 6-členné koalície. Chceli niečo pevnejšie. Rozhodli sa pre SMER a je to tak v poriadku. Čakal som ale, že s tak obrovskou mocou sa SMER pokúsi naložiť spôsobom, ktorý Slovensku prinesie nejaký úžitok. Nemôže sa vyhovárať na koaličných partnerov ani na opozíciu. Má toľko nástrojov, že mohli urobiť odvážne, riskantné, ale veľmi dôležité rozhodnutia. Ničoho z toho sme sa nedočkali. Väčšinu v parlamente využili na veľkú pýchu, ktorá sa premieta do hrubších spôsobov. Už sme to na Slovensku raz zažili, keď nám odkazovali – je po voľbách, zvyknite si. Ale zároveň sme zažili, že karty sa obracajú, že raz ste hore, raz ste dole. Tak to v živote je. Keby to malo ísť takto ďalej a jedna partaj by mala mať v štáte úplne všetko, tak ja dnes nevidím žiadne záruky, že sa k moci začne správať zodpovednejšie. Máme dôvod si myslieť, že keď budú mať ešte viac moci, prinesie to ľuďom konkrétny úžitok? Ja ten dôvod nevidím. Ale ak ho niekto vidí, ja si to rád nechám vysvetliť. Hovorili mi kamaráti z východného Slovenska, že ľudia budú voliť Fica, pretože si pamätajú na doby, kedy mala všetko jedna strana a ľuďom sa žilo lepšie. Neviem, možno, že je taký sentiment za časmi, keď sme mali jednu stranu, riešili sa dovozné doložky, devízové prísľuby. Neviem, či to bolo až tak lepšie a či to súvisí s tým, že mala moc jedna partaj. Lebo moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Musíte mať nejakú kontrolu. V Amerike tomu hovoria brzdy a protiváhy. Proste vyvažovanie, základná rovnováha, ktorá prináša poriadok.
Po voľbách ste si zobrali dva dni. Nakoniec ste sa rozhodli podporiť Andreja Kisku. Bolo to ťažké rozhodovanie?
Jasná bola jedna vec a to tá, že nechcem ďalšiu etapu môjho pôsobenia vo verejnej službe začínať porušením sľubu, ktorý som ľuďom dal. Pred prvým kolom som im sľúbil, že v prípade mojej neúčasti v druhom kole podporím iného opozičného kandidáta práve kvôli potrebe rovnováhy a kontrole moci, ktorou disponuje jedna partaj. Mal som morálnu aj politickú povinnosť ten sľub dodržať a aj som to urobil. Povedal som, že ja osobne budem voliť pána Kisku, zároveň s tým, že mojim voličom, ľuďom, ktorí dali dôveru mne, si netrúfam dávať odkazy, čo by mali urobiť. Ale nie preto, že by som bol alibista. Ale z úcty k nim. Lebo v prvom kole ukázali, že majú vlastnú hlavu a vlastné srdce, odhodlanie, predstavu a presvedčenie, a ja mám pred tým obrovský rešpekt. Naozaj si to veľmi vážim. Teraz sa mám tváriť ako človek, ktorý má svojich voličov na povel? Oni nie sú žiadne stádo. Ja to rešpektujem a je to tak dobre. Ja som svojim aj iným voličom ponúkol informáciu, medzi čím sa rozhodujem, ale že plne rešpektujem ich výber.
Pôjdete teda voliť s ľahkým srdcom?
Podľa sumy informácií, ktoré máme dnes, zatiaľ nemám dôvod meniť svoje rozhodnutie. Spôsob, akým kampaň vedie vládna strana, sa mi zdá pre ňu samu kontraproduktívny. Ale to je vec ich mágov, poradcov a komunikátorov. Ja som úprimne zvedavý na to, čo si myslia ľudia, či sa im kampaň zdá dobrá. Ja som už v jednej z debát upozorňoval, že ak bude druhé kolo v takejto zostave, tak debata nebude o tom, čo by mal nový prezident robiť a čo potrebujeme na Slovensku zmeniť. Bude o špine na jedného či druhého kandidáta. Bude o osobných útokoch a všelijakých praktikách, ktorých sme dnes svedkami. Čiže dva týždne stratíme pozeraním na to, ako jeden útočí na druhého a druhý sa bráni.
Môže mať Robert Fico pravdu v tom, že Andrej Kiska je neskúsený človek, bez politickej prípravy a ako taký príde do najdôležitejšieho úradu krajiny nepripravený? Čakajú nás turbulentné časy, vieme, ako sa to vyvíja na Ukrajine. On bude musieť prijímať okamžite náročné rozhodnutia. Ako rýchlo sa dokáže zorientovať, aby neurobil zlé rozhodnutia?
Ja osobne si myslím, že pán Kiska si uvedomuje, že prinajmenšom v úvodných fázach tie rozhodnutia budú skôr výsledkom kolektívnych úvah. On má okolo seba veľmi silné zázemie ľudí, ktorí majú skúsenosť s politikou z SDKÚ. Jeho zázemím sú ľudia spojení s Dzurindovou SDKÚ. To je verejná informácia. Sú to ľudia, ktorí pracovali pre SDKÚ v časoch, keď jej predsedom bol Mikuláš Dzurinda. Tí ľudia majú skúsenosť s politikou. Myslím si, že v úvodnej fáze budú rozhodnutia Andreja Kisku vo veľkej miere rozhodnutiami týchto ľudí. To si každý musí vyhodnotiť sám, či je to dobré alebo zlé. Stále je to však úplne legitímny kandidát. Dostal viac hlasov ako zvyšní dvanásti, skončil v prvom kole druhý a má úplne legitímne právo uchádzať sa o úrad hlavy štátu. Ľudia ho poslali do finále a tam si vyberú medzi Ficom a ním. Bude to výber, z ktorého mnohí asi majú ťažkú hlavu, ale často sme si v našom štáte takéto dilemy dopriavali a robíme to znova a znova.
Predvolebné prieskumy vám nedávali veľkú šancu na postup do druhého kola. Vy ste si však verili, čo bolo mnohým divné. Mali ste nejaké iné prieskumy, ako sme mali my? Prípadne ste si boli istý, že zvládnete záver kampane tak, ako ste ho zvládli?
Nemal som iné prieskumy, ale tušil som a potvrdilo sa mi to, že na Slovensku sa kampaň často robí práve prieskumami. Zažili sme to veľakrát v parlamentných voľbách. Tá istá agentúra, ktorá mne dva týždne pred voľbami namerala 8 %, tak namerala strane 99 % rovnakých 8 % dva týždne pred parlamentnými voľbami. Zatiaľ čo z ôsmich percent pre nich to bolo vo voľbách 1,2 %, tak z ôsmich percent pre mňa to bolo 21,2 %. Viete, čo je zábavné? Že tejto agentúry sa budú médiá znova a znova pýtať a znova a znova budú verejnosti ponúkať, že takto to vyzerá, toto je asi reálny stav. Nie sme schopní sa z toho poučiť. Ale to moje presvedčenie, že to má nádej, vyplývalo najmä zo stretnutí s ľuďmi. Nech to aj znie ako fráza, odpovedám úprimne, že stretnutia, ktoré som absolvoval, ma napĺňali odhodlaním. Dodávali mi nový náboj, novú energiu. Čo ma dnes mrzí, je to, že som ich nestihol viac.
Dosiahli ste veľmi dobrý výsledok, viac ako 400-tisíc voličov. Dnes sa k vám obracajú s nádejou, ako s touto podporou naložíte. Či pravicu zjednotíte. Ako by také zjednocovanie pravice malo na Slovensku vyzerať?
Vrátim sa trochu späť k téze, že by som mal zjednotiť pravicových voličov. Možno osobitne v Žilinskom kraji, viac ako inde, bolo medzi mojimi voličmi veľa takých, ktorí v parlamentných voľbách volili SMER. Lebo ja som sa aj k voličom SMER-u správal vždy s rovnakým rešpektom a úctou ako k iným voličom a občanom SR. Nikdy som nehovoril s dešpektom, že Ficovoliči a podobne. Toto som nikdy nemal a ani sa mi to neprihodí. Zdá sa mi, že azda dozrieva čas, kedy by sme sa aspoň na chvíľu mohli zbaviť tendencie byť stále v nejakých zákopoch, stále vyliezať na ideologické barikády a biť sa po hlavách, že ty si taký a ty si onaký. Mohli by sme skúsiť pozrieť sa na to, čo je podstatou politiky. Tou podľa mňa musí byť ochrana záujmov ľudí, ktorí vám dali dôveru. A tie záujmy sú veľmi pestré. Ale mojou ambíciou v konečnom dôsledku nie je zachraňovať pravicovú politiku. Mojou ambíciou je pokúsiť sa prispieť, a to sa dá urobiť len v silnej zostave, k tomu, aby sa politika zmenila z toho, čím je vo veľkej miere dnes. A to je nástroj osobného prospechu konkrétnych ľudí a skupín za týmito ľuďmi. Ale aby sa menila na službu ľuďom, ktorým štát patrí a ktorí ho vlastným úsilím držia nad hladinou. A druhá vec, ktorá s tým súvisí, je to, že treba zmeniť štát z molocha, labyrintu, v ktorom sa nedá vyznať, ktorý ľudí často skôr dusí, ako by im mal pomáhať, ktorý ich šikanuje, na jednoduchý, ale spoľahlivý servis pre ľudí. Jednoduchý nie v tom, že slabý štát. Verejné služby sú dôležité, ale v tom, že sa tomu dá rozumieť, že sa pravidlá dajú kontrolovať a že sa dá spoľahnúť na to, že za to, čo si ľudia zaplatia na daniach a odvodoch, dostanú nejakú protihodnotu. Jedným slovom to volám užitočný štát, z ktorého majú ľudia osoh. Na čo iné potom je?
Utilitárna hodnota štátu je tá, že má prinášať ľuďom niečo, čo by bez neho nemali, čo si nevedia zabezpečiť vlastnými silami. A keď to on nedodáva, tak niekde je problém. Môže sa vám to zdať romantický pohľad, ale keď všetci budeme cynickí a povieme si, že žiadne romantické predstavy sa nám nikdy nepodarí naplniť a že aj tak tam všetci pôjdu len si nahrabať a na bežných ľudí hneď zabudnú, tak to tak bude aj vyzerať. Ale keď si povieme, že chcime od tohto štátu nejaký výkon, chcime od neho nejakú službu, tak sa o to dá zabojovať. Mne vo výkone štátu chýba zodpovednosť. V prezidentskej kampani som hovoril, že chcem dohliadať na to, ako vláda plní sľuby, ktoré ľuďom dala. Nezdá sa mi normálne, že sa tu každé štyri roky povie, čo sa všetko podarí spraviť a potom ako keby sme to všetci brali ako samozrejmosť, že z toho skoro nič nie je.
Hovoríte, že súčasní politici do verejných funkcií kandidujú preto, aby si dokázali presadzovať svoje vlastné záujmy a takto by to byť nemalo.
Naozaj som zažil niekoľkokrát to, že na politike ich baví vlastný vplyv. Možnosť prideľovať trafičky, zaväzovať si ľudí tým, že ich dostanete na miesto. V istom rozsahu to k tomu, samozrejme, patrí, lebo aparát štátu tvoria ľudia a je prirodzené, že keď sa mení vláda, tak v istom rozsahu sa menia aj tie figúrky. Ale u nás sa to po každých voľbách mení od vrchného poschodia až po to najspodnejšie. Tu sa po každých voľbách 10-tisíc ľudí zbalí, uprace stôl a vyprázdni kanceláriu a ďalších 10-tisíc ľudí príde na ich miesto. To nie je normálne, lebo tým ubližujeme kvalite verejnej služby, ktorú dostávame od úradov. Keď začíname každé štyri roky od bodu nula, tak ako to v tom štáte potom vyzerá? Keď človek vie, že je tam na štyri roky, a vie, že akokoľvek dobrý a poctivý bude, tak po štyroch rokoch príde nová garnitúra a pošle ho preč, tak ako sa bude v tom úrade správať? Stačilo s takýmto prístupom vo verejnej správe!
Aká by teda mala politika byť?
Politika by mala byť hlavne o výsledkoch a o schopnosti reagovať na to, čo sa u nás doma aj vo svete deje. Netúžiť po tom byť naveky politikom. Lebo veď ja som profesionálny kariérny politik, nič iné robiť neviem, tak ja tu musím byť. Treba mať najskôr schopnosť povedať, že za štyri roky sa nám na Slovensku podarí spraviť toto, ale potom sa naozaj usilovať ten výsledok priniesť. Či dnes na Slovensku už nie je čo dosiahnuť? Či dnes na Slovensku nemáme veľké témy a veci, ktoré by sme potrebovali, aby začali fungovať? Fungujú nám súdy, zdravotníctvo? Máme super kvalitné školy, ktoré už netreba zlepšovať? Máme dobré cesty? Vieme sa spoľahnúť na to, že je tu bezpečnosť, poriadok a rovnosť pred zákonom? To sú všetko veľké výzvy, ktoré sa týkajú životov bežných ľudí. A práve na toto ľudia ten štát majú. Nie na to, aby niekde v tendroch objednával dopravný servis, keď nevie zabezpečiť, aby súdne konanie o výživnom netrvalo štyri alebo šesť rokov.
Hovoria to všetci politici, len tak nekonajú.
Ono to súvisí aj s takou prirodzenou amortizáciou. Človek tam sedí 20 rokov a je zvyknutý na prostredie, komfort a na to, že mu živobytie príde každý mesiac zo štátnej pokladnice a že sa na to môže spoľahnúť. Ľudia ho zvolili a každý mesiac mu na účet príde sumička ďaleko prevyšujúca priemernú mzdu. Čo ten človek vie o tom, čo potrebujú ľudia, ktorí sa mu na tú sumu skladajú? Zamestnanci, malí a strední podnikatelia, živnostníci. Ľudia, ktorí sa musia obracať, aby štát, aj títo ľudia, mali z čoho žiť. Ja to poznám, čo znamená predať niekomu službu, aby za ňu bol ochotný zaplatiť. To nie je sranda. Zamestnával som a stále zamestnávam troch koncipientov. To nie je samozrejmosť, že na konci mesiaca ste vždy v pluse. A títo ľudia sú vždy v pluse bez toho, aby museli vykázať reálny výsledok. To ich zbavuje energie a výkonnostného pohľadu na politiku ako na službu. Keď to však nemá priniesť nejaký efekt, tak načo to je? Mňa nebaví taký typ politiky - prísť si to tam odsedieť a byť rád, že som rád.
Je problém štandardnej pravice sebareflexia? Oni svojho času zohrali veľkú úlohu, najmä po voľbách v rokoch 1998 a 2002. Možno už prepásli správny moment na odchod?
Vyhýbam sa tomu, aby som hodnotil. Na to sú ich voliči a členské základne, či sú spokojní s tým, ako to je. Asi tušíme, či sú alebo nie sú. Ale poviem veľmi úprimne. Myslím si, že súčasné pravicové strany sú ideovo, programovo, obsahovo vyčerpané. Že im nestačila tá príučka, ktorú dostali v predchádzajúcich voľbách a pokračujú v zabehaných chodníčkoch, aj vo vzájomných podrazoch. Stále je to o pozičnom boji, straníckej taktike, o tlačovkách. Príde mi to strašne málo.
Zatiaľ ste sa nevyjadrili jasne, ako naložíte so svojou podporou, či založíte novú stranu. Tradičná pravica prehrala parlamentné voľby, krajské voľby, prezidentské voľby. SMER naozaj ovládne všetko?
Ak zostanem v parlamente, tak nebudem zakladať novú politickú stranu. To v tejto chvíli platí. Na budúci týždeň poviem viac. Súhlasím, že je to neudržateľné. Ja to hovorím dva roky, že druhá polovica tohto volebného obdobia bude vyzerať úplne inak ako tá prvá. Mnohé procesy sa naštartujú a medzníkom budú prezidentské voľby. Že sa po nich začnú diať veci, ktoré by tomu pravému stredu mohli dať nejaký reštart. Pozrite sa na SMER, vo verbálnej rovine je to socialistická strana, ale v praktickej rovine robí oveľa viac pre tých najbohatších ako pre ľudí práce. Ako pracuje to, čo sa dnes nazýva pravicou? V praktickej politike sa KDH lepšie dohodne so SMEROM. Nechcem sa konfrontovať, ani sa tváriť ako majster sveta. Ja si želám jednu vec, aby sme sa ako krajina pohli dopredu a aby sme od verejnej služby dostávali lepší výkon. A mám pocit, že by som mohol skúsiť vypýtať si mandát na to, aby som bol aktívne účastný na tom procese zmeny politiky. Že sú dnes dôvody a okolnosti, ktoré prajú tomu, aby som sa obrátil k ľuďom a povedal im: Poďme to spraviť inak! Ale tak, aby ste z toho mali osoh. Dajte mi šancu. To je, samozrejme, kolektívne úsilie a ja to tak aj od začiatku beriem.
Čo iné, ak nie politická strana, by sa o to malo pokúsiť?
V súčasnom volebnom systéme nič iné ako politická strana. Dá sa kandidovať len na pôdoryse politickej strany. Ja som úprimne presvedčený, že pôdorys starých pravicových strán je pre takúto zásadnú, aj morálnu, aj mentálnu obrodu verejnej služby už nepoužiteľný a že sa takáto zásadná spoločenská zmena a zmena chápania politiky nedá presadiť na pôde starých pravicových strán.
Vediete rokovania s určitými ľuďmi. Hovorí sa o Miroslavovi Beblavom, Lucii Žitňanskej, niektorých ľuďoch z OĽANO, Richardovi Sulíkovi. Sú to politici, s ktorými chcete spolupracovať na reštarte Slovenska?
Mám v pláne z poslancov súčasného parlamentu hovoriť len s ľuďmi, ktorých počet sa veľmi pohodlne zmestí na jednu ruku. Čiže veľmi malý počet ľudí. Z tých, ktorých ste spomenuli, do toho zoznamu spadá jedno meno. To je všetko, čo by som v tejto chvíli k tomu chcel povedať. Nebolo by to fér voči ostatným.
S Ivetou Radičovou by ste boli veľmi silná dvojica. Vediete spolu dialóg?
Neuvažoval som o tom, že by som pani profesorku Radičovú lákal späť do veľkej politiky a ani o tom ďalej neuvažujem. Teraz odpovedám veľmi úprimne.
Zrejme aj ona vidí problém v tom, že vy ste konzervatívec a ona liberálnejšia. Mne však ako ultrakonzervatívec nepripadáte. Keby ste našli spoločnú reč, viete si spoluprácu predstaviť?
Neuvažujem o tom. Najlepšie si rozumiem s ľuďmi, ktorí do parlamentu prišli v roku 2010, ktorí majú trochu inú energiu, iný pohľad na verejnú službu. Keď sa ma redaktor pýtal, aké hodnoty by som chcel v politike presadzovať, tak som povedal, že rovnováhu medzi dvomi hodnotami. Vedomím si svojej príslušnosti k spoločenstvu, zodpovednosti vo verejnom priestore a jednoduchým, užitočným a účelným štátom. On na to hovorí, že to sú konzervatívne hodnoty. Povedal som, že áno, ale je to priateľský a láskavý konzervativizmus. Nie hrmenie s fakľou v ruke, ani nie taký, že my, politici, budeme ľuďom hovoriť, ako majú žiť. Veď tu žijú múdri ľudia, ktorí sa starajú o vlastné rodiny, zamestnania, obce, spolky. Im majú politici hovoriť, ako majú žiť? Morálnym kompasom nech sú cirkvi, duchovné a spoločenské autority. Ale politik má odviesť jeden odborný poctivý výkon. A nie sa tváriť, že on ich povedie vo všetkých sférach života. Mnohí politici by skôr potrebovali takú pomoc od voličov.
Je v tom vašom konzervativizme aj miesto pre dialóg s liberalizmom?
Sú samozrejme veci, cez ktoré nejde vlak. Nikdy sa nezačnem hanbiť za to, že som pro‑life. Na druhej strane rodina na Slovensku potrebuje predovšetkým praktickú pomoc a ochranu. Prehodenie jedného paragrafu zo zákona do ústavy rodinám až tak veľa neprinesie, ak vôbec niečo.
Urobte diagnózu Slovenska 24 rokov po revolúcii. Ideme správnym smerom alebo opačne?
Aj – aj. V mnohom nám niektoré veci fungujú lepšie ako pred Novembrom a v mnohom nie. Ale to, čo prekáža najviac mne a čoho sa najviac bojím, je práve ten darwinizmus. Že strácame dôvody vnímať štát ako niečo, čo nám patrí. Zdá sa mi najnebezpečnejšie, že sme si privykli, že to, čo je verejné, to je cudzie, to nepatrí nikomu. Keď si z toho neurvem ja, tak si z toho urve niekto iný. Kto nekradne, okráda svoju rodinu. Potom tie obce a mestá často tak aj vyzerajú. Potom tak vyzerá často aj celá politika, keď neexistuje pocit zodpovednosti k tomu, čo je spoločné. Čo mi dáva nádej, je, že sa začína medzi ľuďmi prejavovať aj väčšia túžba pestovať spoločenstvo. Najmä v mestách a obciach sa dejú aktivity, kedy si ľudia vedia solidárne pomôcť a nehľadia, aký z toho budú mať okamžitý prospech. Preto chcem využiť skúsenosť ľudí, ktorí sú ukotvení v komunále, richtári, richtárky, ľudia zo zastupiteľstiev, ale aj ľudia, ktorí vo svojom okolí niečo robia. To sú tí, ktorí majú spätnú väzbu, vedia, čo ľudí trápi a musia podávať nejaký výkon. Toto sa mi zdá ako nádej pre Slovensko. Vytvoriť sieť takýchto ľudí, ktorí cítia záväzok k vlastnej domovine. Aj ja ho cítim.
To je hlavná téma tejto doby?
Áno. Veľkými témami boli november 1989, samostatné Slovensko, mečiarizmus, vstup do EÚ a NATO, eurozóna. Dnes ako keby bolo prázdno. Doba je taká čudná, že nám o nič nejde, len o plnú chladničku. Toto sa mi zdá ako veľká téma, či sa nám podarí ešte niekedy zo Slovenska urobiť fungujúcu spoločnosť. Aby sme sa nevnímali ako celok len počas MS v hokeji. Musí sa nám to začať dariť častejšie.
Budete hlasovať za zmenu ústavy, ktorú predkladá SMER s KDH? Prečo?
Povedal som, že budem súhlasiť s tým, aby prešla z prvého do druhého čítania. Lebo sú to témy, pri ktorých sa viem s obsahom stotožniť. Nemyslím si ale, že bez takéhoto ústavného zákona sa rodiny budú mať horšie a s ním sa im začne dariť lepšie. A že súdy začnú automaticky lepšie fungovať. Myslím si, že je dôležité, aby sme sa o tom v parlamente pozhovárali, a na to je naozaj dobrý priestor pri zmene ústavy. Zároveň sa mi zdá úplne očividné, že je to politická hra SMER-u súvisiaca so snahou jeho kandidáta osloviť konzervatívneho voliča. A hádam to dnes už vidia aj v KDH, aj keď tým si istý nie som.
Prečo je dôležité chrániť rodinu ako zväzok muža a ženy? V čom by partnerstvá dvoch mužov alebo dvoch žien ohrozili moju alebo vašu rodinu?
Keď to kladiete takto, tak, samozrejme, že nijako. To je jasné. Len rozumiem obavám ľudí, ktorí hovoria, že vždy doteraz za tým nasledovali ďalšie požiadavky. Teraz toto, potom toto a toto a toto a zrazu je v tom veľký maglajz. Znova sa vraciam k tomu, že praktická pomoc rodine musí mať inú podobu, než prehadzovanie paragrafov. To nám je jasné všetkým. Ale niekedy právo nemá len praktický rozmer, ale aj rozmer symbolický. A najmä právo na úrovni ústavy niekedy slúži tomu, aby vyjadrilo príslušnosť spoločenstva k nejakým hodnotám. A to, že spoločenstvu záleží na rozvoji a zachovaní nejakej tradície. Jednoducho symbolické prihlásenie sa k nejakej hodnote. A aj to môže mať svoj význam. Myslím si, že je pre Európu rozumné a správne, aby rešpektovala rozmanitosť kultúrnych a duchovných tradícií členských štátov. Nemusíme byť všetci rovnakí.
Vyrieši to aspoň problém súdnictva?
Nie. Hlavným problémom súdov je geto mentalita, autizmus. Súdy v Nemecku sa o svojich rozhodnutiach rozprávajú so širším akademickým prostredím. Majú spätnú väzbu, vedia, že niekto tie rozhodnutia sleduje, bude ich komentovať a budú podrobené kritike. V Česku sú to takisto univerzitné pracoviská. Všade je nejaká debata. Len u nás, keď sa má verejnosť zapojiť do hodnotenia súdov, už je oheň na streche. Vraj je to ohrozenie nezávislosti súdov. Spravil sa z toho fetiš, ale úplne sa obišla podstata. Nezávislosť súdnictva totiž znamená len to, že sudca môže rozhodovať len podľa zákona a nie je viazaný žiadnymi inými príkazmi. Viazanosť zákonom – to je tá nezávislosť justície.
Na záver ešte raz, ako naložíte s podporou, ktorú ste vo voľbách dostali?
Chcem priniesť aj obeť na vlastnom pohodlí, komforte a pohode. Už na budúci týždeň zistíte, čo mám pod tým na mysli. Chcel by som ešte dokončiť rokovania a skúsiť to predstaviť v ucelenejšej podobe. Asi nepoviem nič zásadne nové, keď prezradím, že by som sa rád zúčastnil so silným programom na parlamentných voľbách v roku 2016. Zdá sa mi, že dobrým odrazovým mostíkom k tomu by mohli a mali byť už komunálne voľby v roku 2014.
O fanúšikov nemá núdzu.
Michal Filek
Snímky Anna Metlická
