Kedy ste začali samostatne cestovať po svete?
To bolo veľmi dávno. Po Slovensku som stopoval od 15 rokov, keď som mal prvú frajerku z Ružomberka. A prvú kvázi dlhšiu cestu som absolvoval v 20 rokoch. To som išiel stopom k moru do Talianska. Bola to skôr náhoda. Zobudil som sa po šnúre koncertov v nedeľu ráno na internáte Mladá garda v Bratislave. Prebudil ma chalan, čo tam mal bývať – akurát sa prelínalo obdobie prázdnin a začiatku školského roka – s tým, že už tam nemôžem byť. A keďže som mal týždeň voľna a kamarátka bola v Taliansku, povedal som si, že idem za ňou. Ďalšia kamarátka ma zaviezla k hranici, kde som si veľmi rýchlo stopol kamión a ten ma doviezol kúsok od cieľa. To bola moja prvá dlhšia cesta a dobre sa vydarila. Mal som asi 10 eur vo vrecku a strávil som týždeň pri mori.
Ľudia zvyknú cestovať za diaľkami a pritom nepoznajú svoju krajinu. Ako poznáte Slovensko?
Ja mám Slovensko komplet precestované. Hral som skoro v každom väčšom i menšom meste. Ako sme s kapelou cestovali, popritom sme vždy navštívili nejaký hrad alebo zaujímavé miesto.
Živíte sa muzikou?
Áno, som bubeník a hrám aj na perkusie. Ovládam aj basu, gitaru, piano... Hudba ma celkovo baví. Aj keď počas svojich potuliek po svete vidím niekoho hrať, hneď sa pýtam, či sa môžem pridať.
Len pred pár dňami ste sa vrátili zo Strednej Ameriky. Ste často na cestách? Máme šťastie, že sme vás zastihli doma?
Môj život sa nedá vôbec špecifikovať. Minulý rok toho bolo dosť, ale to je tiež náhoda, lebo posledných päť rokov som hrával so Zdenkou Prednou. Veľa času som na cestovanie nemal, víkendy patrili koncertom. Minulé leto sme si však dali s priateľmi balkánsky oblúk – Čierna Hora, Albánsko, Macedónsko, Kosovo. Potom ma ujo zavolal na Malorku, kde si prenajal dom, a chcel, aby som mu doviezol staré auto. Vzal som teda kamarátku a na starom golfe sme napokon prešli Taliansko, Francúzsko i Španielsko. Od uja to bola len zámienka, dobre spolu vychádzame a chcel, aby som prišiel. Veď za cestu, ktorú mi preplatil, si mohol kúpiť nové auto.
A teraz nastáva otázka, kedy ste začali cestovať „nízkorozpočtovo“?
Minulé leto bolo najintenzívnejšie, čo sa týka mojich veľkých životných zmien. K takému cestovaniu ma priviedlo pár zaujímavých ľudí. Koncom júna mi napísal na Facebooku úplne neznámy človek, lebo vedel, že hrám dobre na perkusie. Ešte ten týždeň som odchádzal s ním a ďalšími chalanmi do Chorvátska hrať na ulicu latino. Bol to pekný výlet – večer sme si zahrali, zarobili nejaké peniaze na pivo, spali sme na pláži. Ten chalan bol hipisák ako ja, a bol prvý, čo mi rozprával o svojich cestách po Amerike a Indii. Povedal som si, že aj ja by som mal toto ešte niekedy v živote absolvovať. Na konci Pohody som sa zas spoznal s chalanom, ktorý tri roky s frajerkou cestoval po celom svete. Mali pritom rozpočet 5 dolárov na deň. A v Tirane, kde sme spali v parku v spacákoch, som spoznal jedného veľmi rozhľadeného človeka, ktorý cestoval už asi rok po Balkáne a tiež veľmi nízkorozpočtovo. Vtedy som sa tomu viac otvoril – tomu, že cestovať sa môže aj za málo peňazí.
Ako sa začalo dobrodružstvo à la Centrálna Amerika?
Keď som bol na Malorke, pre nezhody v kapele sa zrušila moja päťročná spolupráca so Zdenkou, takže som ostal úplne na voľnej nohe. A keď som sa vrátil domov, zrazu mi zavolala kamarátka zo Žiliny, že našla letenky za 400 eur do Guatemaly a späť. Tak jej napadlo, že ja by som išiel. Súhlasil som, leteli sme v januári. Tým, že sme mali takú lacnú letenku, do Guatemaly sme išli tri dni a odtiaľ štyri - pre niekoho veľká patália, ale pre mňa nie. Čo je zaujímavé, mali sme sprievodcu z roku 2008, kde sme si prečítali, že spred letiska ide červený autobus č. 56, vystúpime na tej a tej zastávke a tam je najlacnejší penzión. Všetko sedelo, v Guatemale sa za štyri roky nič nezmenilo – číslo autobusu či cena, všetko platilo. Mesiac sme cestovali naprieč Strednou Amerikou do Panama City a odtiaľ späť. Skvelé bolo, že celý výlet ma mal stáť spolu s letenkou tisíc eur a v konečnom dôsledku ma stál ešte menej.
Bolo to tam také lacné alebo ste sa len snažili uskromniť?
Na začiatku to bolo lacné. Keď sme si napríklad v Guatemale dali naozaj bohaté raňajky zložené z praženice, kávy a vyprážaných banánov, zaplatili sme za všetkých troch sedem dolárov. Tak sme si dopriavali. Aj doprava bola lacná, i keď sa delila na pomalšiu a rýchlejšiu. Tie najpomalšie staré autobusy, žlté alebo pomaľované „chickenbusy“, stáli iba dolár. Išli asi 100 km za tri hodiny a stáli za každou „lipou“, ale keď sa nikam neponáhľate, je vám to jedno. V týchto autobusoch boli veľké soundsystémy a naplno tu hralo reggae alebo karibská hudba. Teda, ja som muzikant, ale niekedy to bolo už i na mňa moc... Keď som sa chcel porozprávať so susedom, musel som kričať. No na doprave sme takto dosť ušetrili. To bolo prvých osem dní cesty. Sotva sme prešli hranicu Kostariky, všetko sa trojnásobne predražilo. Ide o prvú krajinu, ktorú objavili americkí turisti, sú tam letoviská a luxusné hotely, je to raj surfistov. Panama je zas veľmi proamerická krajina, hlavné mesto vyzerá ako Los Angeles. Je takisto dvojnásobne drahšia ako severné štáty Guatemala, San Salvador, Nikaragua a Honduras. Takže sme museli začať šetriť. Kým prv sme mali rozpočet 6 dolárov na deň, maximálne 10 s jedlom i cestou, na Kostarike stál iba autobus 10 dolárov. Na jedlo už neostávalo. Niekedy bola moja strava dva banány a liter vody na deň. Niežeby som nemal doma na účte peniaze, ale nechcel som svoj rozpočet prekročiť. Schudol som asi 6 kíl.
Predpokladám, že väčšie čaro mala tá stará exotika...
Nám sa určite viac páčilo na severe. Výborne som sa cítil v Hondurase na ostrove Isla el Tigre, kde ľudia žijú najmä z rybárčenia. Miestni nám pripravili ryby, langusty, prenocovali nás v jednej reštaurácii, ktorá bola vlastne ich domom. Zážitok bol, a v podstate pre obe strany, stretnutie s miestnymi deťmi. Pre mnohé z nich sme boli prví bieli ľudia, ktorých v živote videli. Dievčatám s obdivom chytali vlasy a pýtali sa, prečo sme takí bledí. Cítili sme sa ako na ozajstnej expedícii. A ďalším top zážitkom bol výstup na sopku v Nikarague. Bolo to pomerne náročné, ale vyšli sme až k samotnému kráteru.
Prečo ste sa rozhodli cestovať za čo najmenej peňazí? Čo tým chcete dokázať?
U nás sú veľmi rozhľadení ľudia, len majú strach niečo také urobiť. Povedia si, že iba ak má niekto peniaze, môže ísť hocikde. Možno im chcem ukázať, že sa to dá aj ináč, len nech nemajú strach. Celý život je podľa mňa o tom - nemať strach. Treba sa iba do niečoho pustiť, a keď si človek pôjde za tým bez strachu, všetko musí vyjsť. To je moja životná teória.
Veľa ľudí cestuje, lebo odtiaľto uteká.
Ja neutekám. Keď sme sa vracali z Ameriky, kamarátky vraveli, že by už najradšej zas kdesi cestovali. Ale mne sa nikde nechce ísť, aspoň do leta. Chcem byť doma v Rajeckých. Jedine, a to som vtedy povedal, by som si pozrel nejaké mesto, možno Moskvu. A týždeň po návrate mi volal Filip Jančík, huslista pôsobiaci vo Viedni, či by som s ním nešiel v apríli hrať do Moskvy.
Baví vás cestovať, baví vás i domov. Čo máte rád na Rajeckých Tepliciach?
Úplne všetko, milujem to tu. Mám tu perfektných kámošov, ktorých poznám odmalička a môžem sa na nich spoľahnúť. Pohyboval som sa dosť v Bratislave, a čudujem sa, že niektorí ľudia, ktorí tam odišli zarábať, sa zmenili a prestali sa kontaktovať s ľuďmi odtiaľto. Prečo? Za to, že som nejaký bubeník, ktorého možno niekto pozná, zabudnem na kamaráta, ktorý robí v Kii? Pritom môže byť múdrejší ako všetci ľudia, ktorí sú tam. Ja sa pozerám na ľudí cez to, čo majú v hlave a akí sú úprimní. Mám iné životné hodnoty. Páči sa mi, že tu takých ľudí mám.
Okrem toho, tu ráno môžem vstať, dať si slúchadlá na minimálnu hlasitosť, prejsť sa po okolí, kde nechodia električky, nie je tu hluk a je tu krásne prostredie. Ja chcem určite žiť tu. Keď sa mi napríklad v živote stane, že v Barcelone stretnem ženu svojho života, ostanem tam, pokiaľ nebude chcieť ona prísť sem. Ale inak je moja priorita žiť v Rajeckých Tepliciach. Celkovo Slovensko je krásna krajina. Ešte by som chcel, aby sa ľudia začali viac usmievať a boli optimistickejší. Všetci sa sťažujú, že nemajú peniaze. Možno aj preto presadzujem, že to nie je koniec sveta. Keď nemám, tak sa uskromním. Úsmev na tvári každé ráno, to je dôležité.
Albánsko, vysokohorská dedinka Theti.
Pre mnohých ste inšpiratívny človek. Je to tým, že ste spoznali iných ľudí, videli ste, ako žijú inde vo svete?
Mám teóriu, že ľudia všade na svete sú aj dobrí, aj zlí. Nedá sa povedať, že napríklad v Amerike by sa iba tešili. Niekto ide napríklad hľadať do Indie duchovné bohatstvo, lebo tu na Slovensku je nespokojný. Môže sa tam naučiť pokore, ale všetko nájde iba v sebe. Ja som niečo precestoval, i keď nehovorím, že toho je veľa, ale môj názor je taký, že všetko máme v sebe už dané. Je úplne jedno, na akom mieste sa nachádzame. To, či sa budeme usmievať, nás v Indii nenaučia. Všetci by sme sa mali iba nad sebou zamyslieť a tešiť sa, že sme tu.
Červené námestie, Moskva.
Veronika Cvinčeková
Snímky archív Roland Uškovitš
