Veľký tréner ako vy a pôsobí v prvoligovej Žiline nielen ako tréner, ale aj ako hráč. Čo sa stalo?
Nepreháňal by som tieto tvrdenia, nás otec tlačil do skromných vecí a výsledky len ukážu, či sme veľkí alebo nie. Minulý rok som mal osobné problémy s krčnou chrbticou, upustil som od kontraktu v Katare. Popritom mi syn hráva volejbal v Žiline, prišli za mnou chlapci, aby som ich viedol a pomohol im. Určite je tu skvelá partia chlapcov, ktorí popri práci a štúdiu sa doslova skladajú na holú existenciu a udržanie volejbalu v Žiline. Doslova na tréning a zápas chodia srdciari, potom ak príde maródka, škola či práca, máme veľmi úzky káder a musel som dve stretnutia v 52 rokoch absolvovať i ja na poste libera.
Terajšie pôsobenie volejbalového klubu nie je lichotivé, potácate sa na spodných priečkach I. ligy skupiny východ, krutá realita?
Máme chlapcov, ktorí nemôžu robiť volejbal profesionálne. Žilina pred dvomi rokmi hrala extraligu a škoda, že vypadla. Stačilo málo, aby sa udržala. Verím, že menší sponzori podporia volejbal, len potrebujú záruky a boja sa investovať, lebo nechcú byť v tom sami. V tomto potrebujeme jasné a silné záruky od mesta. Stopercentne bude výsledok, ja to budem pokojne trénovať a vzdám sa kvalitných zahraničných ponúk, lebo mi na Žiline záleží a je to moja srdcovka. Mojím snom je, aby sa opätovne naplnili žilinské haly basketbalu a volejbalu. Divácke návštevy okolo 2 či 3-tisíc neboli výnimkou. Dnes mi veľa ľudí hovorí, že sobota je šedá, upršaná, tmavá... Ľudia by si radi išli pozrieť kvalitný halový šport.
Žilinský volejbal stojí na partii chlapcov, ktorí doslova tento šport milujú a obetujú mu veľa. Ako vyzerá váš športový týždeň?
Toto má byť miesto pre mladých a perspektívnych, ale radi by sme ich do toho vtiahli. Rodičia už však nie sú ochotní stále vrážať vlastné peniaze. Na zápasy si požičiavame od sponzorov mikrobus, ale benzíny a šoférov musíme zaplatiť. Ak v týždni nezoženieme sponzorské, dávajú chlapci svoje peniaze. Je potrebné platiť rozhodcov a vôbec nastúpiť na zápas, ak nie, nasledujú mastné pokuty. Už sú aj chlapci v určitej skepse, prečo by mali reprezentovať nejakú Žilinu? Málokto tomu uverí, ale sú to pravdivé slová: Niektorým nám bije duch mesta Žiliny. Pod svoje krídla nás prikryla univerzita, máme možnosť 2 tréningov a odohratie zápasu. Stále však opakujem, stačí veľmi málo a žilinský volejbal môže byť opäť na výslní.
Vaše slová sú mixom optimizmu a naopak sklamania, čo je najdôležitejšie, aby sa žilinský volejbal vrátil medzi slovenské bašty?
Je to prioritne o pomoci mesta, pretože je hlavný palec celej ruky. Mohlo by pomôcť v komunikácii so silnými partnermi. Rozpočet okolo 150 – 200-tisíc eur postačuje na titul majstra Slovenska a vypredanú športovú halu. Na toto dám krk, ak to nebude pravda, môžem okamžite podpísať, že pre Žilinu odtrénujem tri roky zadarmo. Mená ako Kempa, Hauver, Masný, Vlk, Pivovarči sú Žilinčania, ktorí tu pravidelne cestujú a prídu sa pozrieť na nás a ja som presvedčený, že za normálnych podmienok by prišli sem hrať. Celé volejbalové Slovensko vie, že ak by rýdzi Žilinčania hrali za svoje rodné mesto, bola by Žilina majstrom Slovenska. A dokázali by hrať aj o popredné priečky Stredoeurópskej ligy. Viem to posúdiť, pretože som trénoval Humenné a boli sme majstrami a víťazstvo v SEL nám uniklo len o vlások. My nechceme extrémne platy či hráčov zo zahraničia, hovorím o našich chlapcoch. Veď títo chlapci odišli do Prievidze, Myjavy, Nitry a pýtajú sa ma, či bude v Žiline volejbal na budúci rok a či ideme do toho...
V októbri začína nový súťažný ročník, je možné počítať aj so Žilinou v extralige?
Stať sa môže hocičo, teraz silný tím Unicef Bratislava skončil, čo je tiež obrovský varovný prst, že Bratislava nemá volejbal. Už však VKP Bratislava nám zobrala mládežníckeho trénera Romana Dvorana do svojich štruktúr a môžem povedať, že ak sa urgentne nezmení situácia, do 5 rokov v Žiline nebude žiaden volejbal. Mládež sa nám totálne rozbíja, a ak Bohuslav Iljaško a Milan Rožánek stratia trpezlivosť, tak ani basketbal. Zoberme si len ako Myjava pomáha udržať športy v meste od futbalu po volejbal a basketbal. Nájdite mi tam tie veľké firmy... Veď v blízkych fabrikách robia naši rodičia, naše deti. Ak by dali pre nich minimálne peniaze pre tie naše deti do kultúry a športu. Je to v prvom rade otázka financií.
Fakty sú veľmi jasné, štvrté najväčšie mesto na Slovensku a metropola severu nemá v najpopulárnejších halových športoch, ako je volejbal, basketbal či hádzaná zastúpenie v najvyššej súťaži. Váš názor?
Zoberme si Nitru, je to porovnateľné mesto ako naše. Tam ľudia majú stále čo robiť, sú tam vybudované športové centrá. Volejbalové či basketbalové federácie sa presťahovali do Nitry. Avšak Žilina svojimi možnosťami a polohou je obľúbené mesto. Je najlepšie postavená pre ľudí z východu aj s vzdialenosťou do Čiech a Poľska. Môžete to pokojne napísať - ja fandím hokeju, moja dcéra má priateľa hokejistu, ale ak mesto hovorí o transparentom rozdelení financií a do hokeja ide asi 800-tisíc eur, no potom neviem, kde je chyba. My nemáme športovú halu, chodíme na zápasy slovenskej reprezentácie volejbalistov, kde máme 4 Žilinčanov do Popradu, ktorý nemá volejbal, ale má halu medzinárodnej úrovne. Ja som apolitický, nefandím žiadnemu politikovi, ale keď vidím, čo sa na Slovensku deje, so športom ma doslova bolí srdce. Vidím, čo sa deje s mládežou, ako mrhajú svojím zdravím a životom a utápajú sa v alkohole a iným nerestiam, bojím sa o našu budúcu žilinskú generáciu.
Silné slová, nadýchli ste sa ešte k čomusi? Je vidno, že hovoríte od srdca a bolí vás to.
Je mi do plaču z momentálneho stavu žilinského halového športu. Vo svete mala Žilina renomé kvalitného športového mesta od futbalu po hokej, volejbal či basketbal. Pamätám si tri roky dozadu, keď som bol na chvíľu doma a deti mi povedali, že sa musím ísť pozrieť na basketbal. Hovoria: „Oco, poďme už teraz, hodinu pred zápasom, lebo sa do vnútra haly na Rosinkách nedostaneme.“ Ja som tomu nechcel veriť a prišiel som 5 minút pred zápasom, no nedalo sa mi predrať sa k hľadisku.
V arabskom svete, kde ste dlho pôsobili, to funguje asi inak, nenarážajúc na prílev enormného množstva peňazí...
Je jasné, že Arabi sú na peniaze a na ženy. V porovnaní s našou prekvitajúcou korupciou a „spravodlivosťou“ je v Dubaji taká silná polícia a právo, že ľudia sa doslova boja ísť do väzenia. Vláda má hlavný program v podchytení mládeže. Vytvárajú sa kluby, tzv. športové konzíliá, ktoré prerozdeľujú peniaze volejbalu, basketbalu, hádzanej, tenisu, plávaniu a, samozrejme, futbalu. Neverím tomu, aby mesto Žilina nevedelo urobiť míting, aby sa nehovorilo len o podpore volejbalu, ale športu ako takom v Žiline.
Pristavme sa pri vašom trojročnom pôsobení v Emiráte Dubaj, asi nebo, peklo, raj?
Pôsobil som v druhej či tretej najlepšej lige sveta v Poľsku. Pri Araboch a podpise zmluvy neviete, koľko tam vydržíte. Šejkovia nepoznajú slovo trpezlivosť, ak máte šťastie a môžete popracovať na svojom projekte, máte šancu vydržať dlhšie a vedia vás patrične odmeniť. Sú to ľudia, čo majú peniaze a veľkí špekulanti – kým niečo spravia, dvakrát sa spýtajú prečo. Musíte si k nim nájsť cestu – oni vedia, že sú bohatí a taktiež, že vy ste k nim prišli zarobiť peniaze. Taktiež vedia, že nikdy nebudú majstrami sveta a nedosiahnu lepšie výsledky, lebo to je problém aj genetiky, ich mentality a mentálnej schopnosti. Veľmi sa mi cnelo po domove, niekedy nemáte tam čo robiť. Musíte akceptovať ich vieru, sú to veľmi prchkí ľudia. Na tréningoch sa vám spoluhráči medzi sebou pobijú, na každom športovom zápase, aj detskom, je polícia, pretože malé deti sú schopné zbiť rozhodcu. Musíte s nimi vedieť pracovať, máte šancu dva - tri zápasy, ak neuspejete, odchádzate. Ja som vydržal tri roky 2009 až 2012. Podarilo sa mi uhrať aj nejaký výsledok, byť majster, byť dvakrát tretí.
Ale cítim z vás, že by ste Slovensko a Žilinu za Dubaj nikdy nevymenili...
Veľakrát som tam mal pocit, že mi uteká život, že mi tu doma v Žiline uteká kontakt s rodinou a priateľmi. Preto chcem povedať, že Slovensko je v rámci športu dobre postavené – sú tu „dríči“, rozumní ľudia, a vedia a chcú na sebe pracovať. Pokiaľ sa nevytvorí samostatné ministerstvo športu, ako napríklad v Poľsku, bude to zlé. A na ochote jednotlivcov a rodičov, ktorí boli trpezliví a doslova športoví fanatici, to nepôjde - fandíme hokeju, Saganovi, Cibulkovej, ak by však neboli trpezliví rodičia, tak by sme ani ich nemali. Najdôležitejší sú dorasteneckí tréneri, my týmto ľuďom dávame 50 či 100 eur za ich prácu a táto krajina na to dopláca.
Váš odkaz pre mladú generáciu, pre ktorú šport nie veľkým lákadlom?
Športujte, učte sa a športujte. Šport pomáha k prekrveniu celého organizmu a potom sa môžete ísť učiť. Ísť na tréning či už profi alebo amatérsky, to sa odzrkadlí na zdraví tohto národa. Odkazujem rodičom, aby priťahovali deti k športu, potom činovníkov mesta, aby vytvorili priestor pre športovanie detí. Či sa už spraví transparentný systém rozdeľovania peňazí, či postavia nové telocvične a športoviská. Samozrejme, šport na najvyššej úrovni potom priťahuje divákov a hlavne dobré výsledky. Ja som mojim všetkým zverencom pred každým zápasom prízvukoval, že sme herci. Máme dnes vystúpenie, ľudia sa prišli zabaviť, tak im predveďme svojou bojovnosťou, umom a ochotou tú zábavu, aby prišli na ďalšie stretnutie.
Preskákali ste toho veľa vo svete, aký je pohľad na nás, Slovákov?
Slovák je tak troška alibista, mnohokrát sa ho veľa netýka. Málokto ide tvrdo za svojím, ale sme úctiví, pracovití a inteligentní. Môžem zodpovedne povedať, že v arabskom svete máme skvelé renomé oproti Čechom. Ale či som pôsobil v Poľsku či vo Švajčiarsku, Slovákov majú všade veľmi radi.
V tíme Al Shabab bol tréner Chudík veľmi obľúbený.
PROFIL
Rastislav Chudík
28. 2. 1962, Litomerice
Dve deti, Branislav 28, Simona 21
Trénerské zastávky: Poľsko, Česko, Turecko, Spojené arabské emiráty.
Najkrajší športový zážitok: boje so Žilinou v rokoch 1995 – 1999 o majstrovské tituly, zápasy v Poľsku pred 9-tisícovou atmosférou. To sú emócie, to vo vás vrie. Nemôžete zaspať ešte o štvrtej v noci, bez ohľadu na to, či ste vyhrali alebo prehrali.
Charakteristická vlastnosť: Som bojovník, šport mi ukázal cestu fair–play aj s chybami, čo každý máme. A neznamená, že keď si kúpiš mercedes, nemôžeš byť skromný.
Životné krédo: NIKDY SA NEVZDÁVAJ!
Rád by som sa dožil: Ak by niekto z politikov dokázal ukázať cestu bojovnosti a spravodlivosti, čoho sa šport drží. Títo ľudia majú našu dôveru a mali by nám ukazovať správnu cestu, a je to naopak.
Ak nešportujem: Tak športujem, v pondelok basketbal, potom tenis, plávanie. I teraz idem hrať futbal, doktor len nado mnou krúti hlavou. No rád si zájdem s manželkou na huby.
Obľúbené jedlo: Ryža na všetky spôsoby, slovenské halušky.
Cestovateľský sen: More som si už užil, skôr Arizona a Grand Canyon.
Juraj Vnuk
Snímky archív R. Chudíka, Ľudovít Košálko
