Ste viac ako sedem mesiacov na pozícii šéfa divadla, ako ich hodnotíte?
Prichádzal som s určitou predstavou a potom, keď ste konfrontovaní s realitou, tak zistíte, že sa nedá všetko spraviť podľa vašich predstáv. Neprichádzal som na pozíciu riaditeľa ako krízový manažér, pretože divadlo fungovalo a funguje relatívne dobre. Urobil som si analýzu, kde som dobré veci ponechal a tie veci, čo mám v pláne meniť, na tých pracujem.
Skúste byť konkrétny.
Už počas štúdia na divadelnom manažmente sme veľa diskutovali o tom, či a do akej miery má riaditeľ zasahovať do umeleckého smerovania a dramaturgie divadla. Podľa mňa by mal byť riaditeľ najmä dobrý manažér, ovládať ekonomické veci a to umelecké, čo tvorí obraz divadla, zastrešuje umelecký šéf. Tak to máme my v Žiline a je to aj v niektorých iných divadlách. Takže sa zameriavam na procesy vo vnútri organizácie a postupne sa ich snažím optimalizovať.
Akú činnosť vykazuje približne divadlo za kalendárny rok?
Divadlo je aj Rosenfeldov palác, FS Rozsutec, DH Fatranka a za rok spolu urobíme vyše 800 podujatí (za prvých desať mesiacov roka 2019 to bolo 816 podujatí – pozn. autora), od najmenšieho workshopu až po účasti na veľkých festivaloch.
Máte aj štatistiku, ktoré dni chodí najviac ľudí do divadla? Je to vojna medzi piatkom a sobotou?
Sme príspevková organizácia mesta, kde máme určitý objem financií na výrobu i činnosť. Ostatné prostriedky musíme vygenerovať svojou činnosťou, preto sú takéto štatistiky veľmi dôležité. Interne si sledujeme divácky ukazovateľ a paradoxne medzi najsilnejšie dni patrí aj štvrtok a, samozrejme, piatok a sobota. Priemerná návštevnosť je 170 divákov na predstavenie.
Vládne s touto návštevou v divadle spokojnosť?
Žilina je ponukou kultúry niečo ako Bratislava a Košice, ale v malom. Máme tu Štátny komorný orchester, klasické kamenné divadlo, bábkové divadlo, Stanicu-Záriečie, knižnicu, Považskú galériu a tak ďalej. Samotný „boj o diváka“ je preto rozdelený medzi tieto subjekty a paušalizovať, čo je ideálna návšteva u nás v divadle, je nereálne. Samozrejme, radi by sme boli vždy vypredaní.
Čím žije divadelná scéna túto sezónu a čím bude žiť tú ďalšiu?
Máme atypickú sezónu, pretože sme si dali napísať autorské texty súčasných slovenských dramatikov. Chceme tak pokladať znepokojivé otázky dnešnej doby a takto prispieť k spoločenskej angažovanosti návštevníkov, čo je jednou z funkcií divadla. Budúca sezóna by mala byť koncipovaná komerčnejšie, teda sezóna veľkých ženských postáv, no finálnu verziu predstavíme asi koncom apríla. Našou prioritou je, aby bol žilinský divák spokojný.
Často zaznieva z úst divákov kritika na niekedy až príliš vulgárne slová počas predstavení. Ako vnímate tento názor?
Chceme, aby si každý našiel počas roka tú svoju šálku kávy. Konzervatívny divák má v tých 800 podujatiach šancu si nájsť niečo, čo ho nebude vyrušovať. Súčasní autori hovoria súčasným jazykom a netvárme sa, že expresívny jazyk tu nie je. Na všetkých komunikačných kanáloch divadlo upozorňuje na to, že predstavenie obsahuje aj tieto výrazy. Dávame tak návštevníkom možnosť vybrať si. V minimálnej miere sa ale môže stať, že človek príde do divadla a nevie o používaní týchto výrazov.
Dá sa s tým vôbec niečo robiť?
Radi by sme viac s návštevníkmi diskutovali pred alebo po predstavení o týchto témach. Určite však nepoužívame expresívne výrazy samoúčelne, dokonca som si osobne napozeral, či sú tieto výrazy napríklad v prekladoch textov. Ak prekladateľ preloží danú hru vrátane vulgarizmov, čo s tým potom? Rozumiem, že to niekomu prekáža a niekomu nie. Preto tvoríme ponuku pre univerzálneho mestského diváka tak, aby si každý našiel to svoje.
Existuje v divadelnom svete táto účelnosť? Evidentne niekto potrebuje nadávať nasilu?
Pri niektorých typoch predstavení máme vo všeobecnosti tendenciu tieto slová akceptovať. Trikrát sa zanadáva a tam je to v poriadku. Často ide o komerčnejšie predstavenia, kde vystupujú známe tváre z televíznej obrazovky. Nemyslím si však, že niekto potrebuje nasilu nadávať. Niekedy to vyplynie zo situácie a niekedy z prekladu textu.
Čím by ste chceli radi prilákať nových divákov alebo prečo ľudia ešte v hojnejšej miere nechodia do divadla?
Otázka je, ako dobre vieme komunikovať s cieľovými skupinami. U nás je takou cieľovkou univerzálny divák podľa troch vekových kategórií. Zaujímajú nás ich charakteristiky, vzory správania a prípadné preferencie. Vtedy dokážeme lepšie targetovať a prilákať aj nových divákov. Základná otázka ale je: aj by som do divadla išiel, ale bojím sa prísť, pretože mám v hlave zaužívané bloky.
Napríklad?
Budem si musieť dať oblek alebo smoking. Tieto štandardy ale už tak nefungujú, žijeme inú dobu. Dnes postačuje vychádzková móda, ktorú nosí takmer každý (aj keď by sme boli radšej, keby sa niektoré štandardy vrátili). Ak je však človek naklonený presviedčaniu a prekonáme jeho strach, tak máme veľkú šancu, že príde a opätovne sa vráti.
Menili sa ceny vstupného po vašom príchode na post riaditeľa?
Nie. Štandardná cena je 10 eur, v deň predstavenia je to o dve eurá viac a 12 eur na premiéru tiež s dvomi eurami navyše v deň predstavenia. Z pohľadu predaja chceme takto motivovať návštevníka, aby realizoval nákup skôr a aby sme aj my vedeli pracovať s obsadenosťou. Momentálne sa ceny nebudú do konca sezóny zvyšovať.
VIZITKA MICHALA VIDANA
Stav: ženatý, deti Miško (3 roky) a Marínka (11 mesiacov), manželka Marína
Vo voľnom čase: Športujem, cvičím s vlastnou váhou tela. Pravidelne plávam, donedávna som bol aj aktívny otužilec. Mám kapelu Fiktívny ventil, kde som basgitarista a spevák. Rád aj čítam a pozerám filmy.
Obľúbené jedlo: Dôležité pre mňa nie je jedlo, ale skôr to, či sa najeme spolu ako rodina.
Typická vlastnosť: Príliš veľký perfekcionista.
Na ľuďoch neznášam: Dosť ma vytáča, že ľudia sa potrebujú v dnešnej dobe ku všetkému vyjadrovať.
Cestovateľský sen: V minulosti to bolo Mongolsko a teraz je to skôr o čase byť s rodinou a je jedno, kde to bude.
Životné krédo: Vôbec neriešiť minulosť a žiť pre prítomnosť, lebo človek sa ničím nezaťažuje. Nech to znie hocijako pateticky. Ale nie vždy sa mi to darí.
