Čo všetko je súčasťou vašej práce?
Pracujem v sfére, kde sa prepája pozícia umeleckej riaditeľky, manažérky, správkyne a personálnej manažérky. Na prvé miesto som zámerne uviedla „umelecká riaditeľka“. To je jednej strane dosť široký pojem – zahŕňa predovšetkým dohľad nad fungovaním komplexu aktivít galérie, ako výskum výtvarného umenia, vytváranie a uchovávanie jeho zbierky, prezentácie umenia, vzdelávacie podujatia, marketingové aktivity a ďalšie, nasmerované na verejnosť venované kultúre a výtvarnému umeniu. Na druhej strane je, popri činnostiach v oblasti manažmentu galérie (čo je jednoducho povedané zabezpečovanie jej chodu po personálnej, ekonomickej, hospodárskej a prevádzkovej stránke), pre mňa prioritným. Do tejto praxe som prišla z prostredia kunsthistórie a organizácie výstav, kde som pôsobila dvadsať rokov. Poznám teda potenciál kvalitného výtvarného umenia a aj vďaka tejto praxi som presvedčená, že je nutné ho verejnosti neustále sprostredkúvať. S terajším odborným tímom galérie formujeme spôsoby, ako to robiť. Tým tiež vytvárane identitu galérie a snažíme sa, aby bola rozpoznateľná. Súčasťou tohto celku je samozrejme správa budovy. Momentálne sa spolupodieľam na projekte, ktorého cieľom je získať finančné prostriedky na rekonštrukciu budovy galérie, tak aby bola v prvom rade energeticky menej náročná, s nižšími nákladmi na prevádzku ako v súčasnosti. Zároveň, aby bola po rekonštrukcii vybavená infraštruktúrou, ktorá zvýši bezpečnosť a pohodlie jej návštevníkov a tiež bude vyhovovať súčasným nárokom na kvalitnú prezentáciu umenia. Takisto novou adaptáciou častí svojich priestorov bude vhodnejšia pre aktivity s detskými návštevníkmi, ktoré momentálne musíme saturovať inými spôsobmi. Dúfam, že tento projekt, ktorý administruje Žilinský samosprávny kraj ako zriaďovateľ galérie, bude úspešný.
Čo vyžadujete od vašich ľudí?
Predovšetkým vedomie kolektívnej súdržnosti, vedomie, že sme tím zamestnancov PGU. Nároky na odborné kvality pracovníkov v úseku galerijných činností sú úplne prirodzené, takisto aj na tých, ktorých práca je rámcovaná príslušnou legislatívou, ako je ekonomicko-prevádzkový úsek galérie. Tiež na tých, ktorí prichádzajú priamo do styku s verejnosťou. Očakávam a vyžadujem vzájomnú kooperáciu všetkých členov tímu, pretože činnosti na všetkých pracovných pozíciách sú tesne prepojené. A vzhľadom na súčasnosť aj kreatívne riešenia. Akcentujem to, že nielen činnosť spomínaných úsekov, ale i každý jednotlivý zamestnanec svojou prácou spoluvytvára to, čo vidí jedinec zvonka a čo spätne hodnotí.
Zabezpečujete množstvo výstav. Môžeme nejaké nosné spomenúť?
Vrátim sa len do nedávnej minulosti – rada pripomeniem výstavu Generácia 909,76. Druhá vlna slovenskej moderny, ktorú sme pripravili v spolupráci so Slovenskou národnou galériou. Tu v Žiline predstavila diela klasikov slovenskej moderny (umenia 1. polovice 20. storočia) zo zbierky PGU a viac než stovku diel z depozitárov SNG. Priblížili sme ňou aj lokálny kontext 30. a 40. rokov 20. storočia – venovala sa funkcionalistickej architektúre Žiliny a pripomínala dobové spoločenské a kultúrne dianie v nej. Pre mňa, ako kunsthistoričku venujúcu sa súčasnému umeniu, bola príprava tejto výstavy úplne novou skúsenosťou. Zároveň sme výstavou nastavili niečo, čo bolo dovtedy v PGU skôr zriedkavé, a odvtedy sa to stále snažíme aplikovať: výstavy realizujeme aj s príslušnou architektúrou a dizajnom, čiže s komplexnejšou vizuálnou komunikáciou. Nie je to jednoduchá cesta, ale prax ukázala, že ňou oplatí ísť, už len preto, aby sme prácou s výstavným priestorom menili zaužívané vizuálne schémy pri jeho vnímaní, ktoré máme – a myslím, že aj návštevníci, ktorí naše výstavy pravidelne navštevujú, ich majú. Momentálne ročne realizujeme v hlavných výstavných priestoroch približne štyri výstavy, väčšinovo z našej produkcie. Takáto periodicita viac otvára možnosti pre realizáciu sprievodných podujatí k výstavám a efektívnejšiu prácu s organizovanými školskými skupinami. Výstava, teda to, čo divák vidí, je však vždy výsledkom dlhodobého výskumu, ktorý v podmienkach PGU zabezpečujú dve kurátorky, z toho som ja jednou z nich popri vedení galérie. Z nedávno uplynulých ešte rada spomeniem výstavy Ladislav Čarný – Mám česť byť partnerom zákonitostí prírody, Stano Masár – Ako čítať skutočnosť?, Rasťo Sedlačík – Za maľbou. Všetky komunikovali to, čím je PGU dlhodobo typická vo výskume aj v prezentáciách umenia – zameraním sa na objekt, inštaláciu a mediálne umenie a presahy medzi médiami/formami umenia. A zároveň vôbec prvý titul venovaný aktivitám v oblasti záchrany architektonických pamiatok – výstavu Dva príbehy - Machnáč a Merina, čo spätne hodnotím ako pozitívny protipól voči tradičným prezentáciám architektonickej tvorby na pôde PGU v minulosti. Mojou „srdcovkou“ je aj stále otvorená dlhodobá expozícia diel zo zbierky galérie Prvé múzeum intermédií III Nežná sila – aj kvôli jej interiérovým prvkom, kde v architektúre výstavy dominujú zamatové závesy.
Čo pripravujete v najbližšom období?
Som veľmi rada, že viac pracujeme so zbierkami galérie. Budúci rok opäť pripomenieme jednu z ťažiskových zložiek zbierkového fondu – kresbu. V príprave je projekt, ktorý bude s kresbami zo zbierky PGU narábať metódou ich interpretácie v súvislostiach s jej súčasnými podobami. V pláne máme aj dlhšie trvajúcu výstavu výlučne z diel zo zbierky galérie, ktorá bude svojim tematickým a edukačným charakterom zameraná na predovšetkým na detského diváka. Momentálne tiež realizujeme výskum spočívajúci v mapovaní výtvarných diel vo verejnom priestore v Žiline a jej blízkom okolí, ktorého výsledky formou webovej stránky predstavíme ešte v tomto roku. Spolupracujeme s Východoslovenskou galériou v Košiciach a tesne pred letnými prázdninami otvoríme výstavu diel Júliusa Jakobyho, jedného z ťažiskových predstaviteľov expresívnej figuratívnej maľby, čo je v kontexte umenia 20. storočia aj paralelnou verziou práce s figúrou, akú predstavujú diela Vincenta Hložníka v jeho stálej expozícii v našej galérii. Pripomenieme tiež videoinštalácie Petra Rónaia z 90. rokov 20. storočia, pioniera videoumenia na Slovensku.
Aký štýl, koncept výstav je vám blízky?
Doteraz som vymenovala viacero formátov výstav s rôznymi koncepciami - monografické, tematické či absorbujúce prvky práce s dokumentami, ktoré sme na pôde PGU v posledných troch rokoch uskutočnili. Ako kunsthistorička som vždy inklinovala k novým médiám, no ak od toho odhliadnem, je vždy pre mňa blízky taký formát výstavy, ktorý obsahuje výrazné komunikačné rozhranie, čiže prvok, ktorým dokáže zaujať návštevníka a iniciovať ho k reakcii alebo aspoň k zamysleniu. A môže to byť už spomínaná architektúra, dizajn výstavy, jej téma, problematika, ktorej sa venuje.
Kultúra dostala „na frak“ najmä počas pandémie. Ako si spomínate na toto obdobie?
Bola to pre mňa výzva, či dokážeme pracovať v online režime a v podmienkach, v akých sme do toho boli rázne prinútení. Bol to aj čas „prevetrania“ archívu PGU, práce s dokumentáciami uplynulých výstav, ktoré ukázali, aké je nesmierne dôležité ich poctivo spracovávať a uchovávať pre budúcnosť. Tiež to bolo ohliadnutie za dôležitými výstavami či pripomenutie tvorby významných umelcov s príslušnosťou k regiónu prostredníctvom webstránky PGU a sociálnych sietí. Isteže, kontakt s návštevníkmi v čase lockdownov veľmi chýbal a takisto nás v návštevnosti veľmi poznačili režimy v čase koronových „semaforov“, celkovo obmedzená prevádzka galérie a jej priamy dopad na zamestnancov. No naformátovalo to, aj ako pristupovať k práci v online prostredí, čo je určite pozitívum.
Teraz je to zase energetická kríza. Prekvapili vás faktúry?
Faktúry za elektrickú energiu a vykurovanie sú stále nemilé, určite sme to čakali, no v čase plánovania a schvaľovania rozpočtu na rok 2023, ktorý sa pravidelne uskutočňuje v júni predchádzajúceho roku, sme pochopiteľne výšku cien energií nemohli presne predvídať. No ak to porovnám s obdobím pandémie, v zmysle finančného zastrešenia odborných činností a výstav – pretože práve tými komunikujeme s verejnosťou, je toto obdobie oproti pandémii násobne ťažšie. Sme výrazne viac závislí od získaných mimorozpočtových zdrojov a hlavne príjmov z našich aktivít, ktorými priebežne hradíme všetky výdavky na činnosť, a tým myslím nielen odbornú – najmä výstavnú, ale celkovú, popri výdavkoch na energie doslova každú jednu faktúru. Podobne sme na mimorozpočtové získané zdroje odkázaní pri nákupoch diel do zbierky.
Hovorí sa, že kultúra je na Slovensku poddimenzovaná. Súhlasíte s tým?
Skôr by som hovorila o poddimenzovanom záujme verejnosti o ňu – u tých, ktorí sú jej potencionálni prijímatelia, ale i u tých, ktorí majú v rukách nástroje na to, aby infraštruktúru fungovania kultúry a umenia nastavili a prijateľne udržali. Myslím najmä kultúrne aktivity, ktoré sú menšinové, ako sú aj prezentácie výtvarného umenia. Faktom je, že častokrát jediným finančným zdrojom pre realizáciu projektov v tejto oblasti v sfére zriaďovaných inštitúcií (napríklad galérie v rámci tohto regiónu, ale aj celého Slovenska) sú mimorozpočtové zdroje. Ich získavanie a administrovanie však znamená permanentnú pracovnú agendu, ktorú vykonávajú spravidla odborní zamestnanci popri hlavnej pracovnej činnosti. Áno, je poddimenzovaná, a nielen dlhodobým nedostatkom financií, ale aj nedostatkom fungujúcich či len formálne fungujúcimi kultúrnymi stratégiami, od celoštátnej až po lokálne.
A ako je na tom Žilina? Sme kultúrne mesto?
Keď sa zameriame na to, čo v oblasti umenia ponúkajú inštitúcie z oblasti kultúry - zriaďované i nezriaďované a tiež ďalšie, napríklad občianske iniciatívy realizujúce rôznorodé formy kultúrnych podujatí v Žiline, tak áno, z hľadiska jej ponuky v Žiline, to tak môžeme vnímať. Každá z týchto inštitúcií a subjektov má vlastný okruh divákov – pravidelných i sporadických, jazykom sociálnych sietí – vlastnú bublinu. Ak sa jedinec nachádza v danej bubline, prípadne v prienikoch viacerých, nemal by mať pocit kultúrnej nedostatočnosti v Žiline. No ak sa v žiadnej nenachádza, pocit kultúrnej nedostatočnosti môže, ale i nemusí pociťovať. Ideálnym teda je, aby sa jednotlivé bubliny postupne zväčšovali a mali čo najviac prienikov. Tento stav by som potom opatrne nazvala kultúrnym mestom.
Keď idete za kultúrou vy, kde zájdete?
Predovšetkým do ostatných galérií na Slovensku, rada sledujem, aké aktivity a výstavy realizujú moji kolegovia. A potom sú to okrem Bratislavy - podľa možností, aj galérie a múzeá umenia v blízkom zahraničí.
Čo bolo a stále je vo vašej práci pre vás výzvou?
Začnem skôr želaním ako výzvou, ktoré má, dúfam, len krátkodobý časový horizont. Prejsť týmto neľahkým obdobím bez toho, aby sme museli robiť výrazné škrty v pláne aktivít galérie, či iné nepopulárne opatrenia. A dlhodobou výzvou je, aby sme s tímom kolegov, čiže našou spoločnou prácou galériu i naďalej formovali tak, aby bola otvoreným, komunikatívnym a priateľským prostredím nielen pre mestského návštevníka, ale aj pre návštevníkov Žiliny.
Niečo viac o riaditeľke
Vzdelanie: ukončené magisterské štúdium na Katedre dejín umenia a kultúry Fakulty humanistiky Trnavskej univerzity
Rodina: vydatá, jedna dcéra
Vaše záľuby: beh, trailový beh
Obľúbené miesto v Žiline: jej blízke okolie - Lesopark, Dubeň, Vodné dielo, letisko pri Višňovom, sútok Kysuce a Váhu, ten zvláštny výbežok pevniny okolo vodnej nádrže Strážov
Obľúbená kniha/hudba: Umberto Eco – Meno ruže, System of a Down
Vaše obľúbené jedlo: všetko, kde je vo vyváženom pomere mäso a zelenina, najmä čerstvá, stredomorská kuchyňa
Čo si najviac na ľuďoch vážite: odvahu
