Marek Mintál je v Norimbergu celebrita ako Messi v Barcelone. A to doslovne, hoci už nehráva, ale pôsobí ako asistent trénera! Presvedčili sme sa o tom na vlastné oči pri návšteve chlapcov z Juventusu Závodie a Kysuckého Lieskovca. Pri našej prechádzke mestom ho pozdravilo alebo mu z auta zamávalo v priemere 9 z desiatich okoloidúcich. Napriek tomu ikona aj žilinského MŠK zostáva skromný, milý a ústretový.
Marek, ako ste zvládli prechod z ihriska na lavičku?
Po rokoch futbalovej kariéry to nie je najjednoduchšie. Človek musí vycítiť ten správny moment, kedy povedať, že už bolo hrania futbalu dosť a je na čase prejsť na druhú stranu. Ešte stále vo mne prevládajú pocity, že by som si rád zahral. Stále ma to ťahá, ale už som sa rozhodol ukončiť kariéru. Som presvedčený, že to bolo dobré rozhodnutie, správny krok. Zostal som pri futbale, dostal som šancu a o to je to pre mňa jednoduchšie.
To, že ste hneď naskočili ako asistent trénera prvého mužstva, je asi veľké ocenenie práce, ktorú ste pre 1. FCN odviedli a nie je to bežné.
Šťastie je v športe, aj vo futbale, rovnako dôležité ako v živote. Keď niekto skončí s futbalom a o pár týždňov už pracuje na lavičke v bundesligovom klube, to sa často nestáva. Je to skôr výnimka. Mne sa takáto šanca naskytla a budem sa snažiť sa jej držať tak dlho, ako ju budem mať. Budem pracovať s maximálnym úsilím a snažiť sa naplno ju využiť. Rovnako naplno som sa venoval futbalu a tak to bude aj počas trénerskej práce. Samozrejme, ešte len začínam. Hrať a trénovať je obrovský rozdiel. Preto bola takáto šanca aj pre mňa prekvapením.
Kde to bolo pre vás jednoduchšie, na ihrisku či na lavičke?
Ako hráčovi mi stačilo prísť pol hodinku pred tréningom a tridsať minút po ňom odísť. To bola moja práca. Keď som tréner, je to úplne niečo iné, minimálne časovo oveľa náročnejšie. A je v tom úplne iná zodpovednosť. Ako to býva všade, pokiaľ sú výsledky a body, je všetko O.K. Pokiaľ nie sú, je dusno. Som ešte len na začiatku, ale budem sa snažiť, aby som na lavičke 1. FCN vydržal čo najdlhšie.
Aké sú tam vaše kompetencie?
Som asistent trénera. Venujem sa predovšetkým ofenzívnym hráčom, mojou úlohou je koncovka, zakončenie akcií. Rovnako som tiež článkom medzi mužstvom a trénermi. Roboty je dosť, ale je to presne taká prácu, akú som si predstavoval, že budem robiť. Teda venujem sa tomu, čo som mal najradšej. Zatiaľ ide všetko podľa plánu.
Akú máte trénerskú licenciu?
Mám Béčko. Od januára by som rád nastúpil na UEFA Pro. Budem sa snažiť, aby som úspešne urobil prijímačky a potom si urobil všetky potrebné kvalifikácie.
Takže trénerstvo je to, čo chcete v budúcnosti robiť?
Futbal je to, čo chcem robiť. Momentálne som šťastný, že som tréner a som maximálne spokojný.
V Norimbergu ste veľmi populárny. V múzeu klubu vám venovali najväčší priestor, ľudia na ulici vás zastavujú, zdravia vás z áut. Ľudia na Slovensku si to zrejme ani nevedia prestaviť, čo ste tu dokázali.
Som veľmi rád, že som tu Slovensku urobil dobré meno. To je pre mňa veľmi dôležité. Ale to je skôr na posúdení iných ľudí. Za seba môžem povedať, že je veľmi príjemné, keď ma ľudia zastavia, chcú sa pozhovárať, pozdraviť. Na to som futbal hrával, aby po mne niečo zostalo. Čo sa týka priestoru v múzeu, tak to sú veci, o ktorých rozhodujú iní ľudia a diváci. Nie som to však len ja, ktorý urobil Slovensku v Norimbergu dobré meno. Boli tu Robo Vittek, Samo Slovák a ďalší. Som rád, že Norimberčania vedia, kde Slovensko leží a akých futbalistov Slováci majú.
Uvedomujú si to aj ľudia na Slovensku? Cítite aj ich podporu a záujem?
Veľmi dobre vieme, aká je situácia na Slovensku. Či už v športe alebo v životnej úrovni. Ľudia, ktorí milujú futbal, chodia na zápasy, drukujú nám. Ale sú aj takí, ktorí sa denno-denne boria s problémami a je prirodzené, že takých futbal nezaujíma. Nemecko má 80 miliónov obyvateľov a šport, hlavne futbal, tu má obrovskú tradíciu, je veľmi populárny. Preto neporovnávajme nemecký šport s naším. To sa proste nedá. Ale ako som hovoril, ľudia, ktorí milujú futbal, nikde nezabudnú na tých, ktorí niečo v živote dokázali.
Ako sa v Nemecku darí vašej rodinke?
Zdravie je to najdôležitejšie a po tejto stránke u nás panuje veľká spokojnosť. Mladší syn ide do školy, čomu sa tešíme. Čakáme tretie dieťa, dievčatko. Narodiť sa má začiatkom novembra. Čo lepšie sa môže človeku prihodiť, ako keď sa mu rodina rozrastá. Zase nás bude o jedného člena viac a sme maximálne spokojní.
Sledujete aj dianie okolo slovenskej reprezentácie? Ako hodnotíte vymenovanie trénera Kozáka?
Vieme veľmi dobre, že po neúspechu zväčša končia tréneri. Vedenie sa rozhodlo, že dá šancu novému trénerovi. Od úspechu k neúspechu je však len milimeter. Dôležité bude, aby si hráči, ktorí reprezentujú našu malú krajinu, uvedomili, že to nerobia pre peniaze, ale že hrajú za celý náš národ a musia to robiť so srdcom. Keď fanúšikovia uvidia, že chalani hrajú za ľudí a pre ľudí a nie iba pre peniaze, tak im budú držať palce a podporovať ich. Nechajme sa prekvapiť, ako to bude fungovať.
Máme na to, aby sme zase niekedy postúpili na veľké podujatie?
Prečo nie? Každý rok aj u nás vyrastajú veľké talenty. Je to aj o šťastí. Chalani potrebujú byť v správnom čase na správnom mieste, potrebujú hrávať. Ani naša liga nie je taká zlá, ako sa hovorí. Nezatracujem to, čo máme a čo je dobré. Snažme sa tomu pomáhať.
V projekte so Žilinským večerníkom ste v Norimbergu privítali mladých futbalistov z dedín v okolí Žiliny. Čo by mal mladý futbalista robiť, aby dosiahol to, čo vy?
Som veľmi rád, keď hovoríme o dedine. Sám totiž pochádzam z dediny. Nikdy som nerozlišoval chlapca z mesta a z dediny. Všetci sme si rovní. Čo môže byť lepšie, ako keď chlapcov motivujeme, keď sa mohli prísť pozrieť do Nemecka, vidieť, ako funguje tento klub, zahrať si zápasy proti miestnym. Takéto niečo si chalani zapamätajú. Ak by som ja mal v minulosti takúto možnosť, bol by som vďačný. Som rád, že vďaka spoločnému projektu sa im to podarilo. A čo by mali tí chalani robiť? Futbal je predovšetkým o obrovskom odriekaní. Musia strašne veľa na sebe pracovať. Je to tŕnistá cesta, na ktorej je veľa schodov. Ak je človek hore, môže veľmi rýchlo padnúť na dno. Pritom je dôležité aj zdravie. Človek si musí veriť a nikdy nebyť namyslený. To sú základné atribúty úspechu.
Sledujete dianie v MŠK Žilina? Čo hovoríte na nového trénera?
Futbal v Žiline sledujem stále. Tam som vyrastal, tam mi dali šancu, tam sa moja kariéra rozbehla. Dnes vidíme, že aj vo svete je trend dávať priestor mladým hráčom a mladým trénerom. V Žiline angažovali ambiciózneho Adriána Guľu. Mužstvo sa však nedá vybudovať za týždeň, ani za mesiac. Je to dlhodobý proces. Verím, že Aďo pri mužstve dlhú dobu vydrží a že Žilina bude hrať futbal, ktorý ju vždy zdobil. Že bude hrať útočne a strieľať veľa gólov. Majú na to dobré typy mladých hráčov. Futbalista sa však nestáva, keď odohrá jeden – dva dobré zápasy. Dobrý je vtedy, keď odohrá niekoľko veľmi dobrých zápasov za sezónu a pomôže mužstvu. Nikdy netreba zabúdať na mužstvo, na spoluhráčov.
Hovorili ste, že ani Corgoňliga nie je najhoršia súťaž. Mladí hráči však radšej odchádzajú do zahraničia.
Teraz je taká doba, že klub sa snaží dobrý materiál hneď predať. Aj keď vieme, že nie vždy sa to vyplatí. Ale je to tak, hráč je pre klub materiál a keď je o dobrý materiál v Európe záujem, prečo nie. Je to biznis a finančne výhodné pre klub. Ak finančná injekcia klubu pomôže na mesiace či roky, nikto neváha a púšťa hráčov do Európy už v mladom veku. Niekedy je však možno dobré si talentovaných futbalistov podržať. Je veľa takých, ktorí hrávali v akadémiách v zahraničí a potom sa nepresadili. Len čo vyšli z dorastu a mali sa zapojiť do mužského futbalu, mali obrovské problémy. Keď boli v pätnástich obrovskými talentami, tak v dvadsiatich je po talente a nikto o nich už nezakopne. Možno je preto niekedy lepšie mať trošku trpezlivosti a vydržať na Slovensku.
Neľutujete nejaký krok, ktorý ste mohli urobiť lepšie? Napríklad nevzdať sa reprezentácie a hrať na MS alebo prestúpiť do Bayernu Mníchov a hrať v LM?
Neľutujem nič. Zo života si beriem to, čo mi dal. Všetko prijímam tak, ako som to dostal a verím, že ešte pár rokov budem dostávať. Samozrejme, na MS som mal šancu zúčastniť sa raz za život. Vzdal som sa však reprezentácie a bolo to moje rozhodnutie. Ani jeden krok, ktorý som spravil, neľutujem. Vždy som sa snažil za daných okolností urobiť to najlepšie a dať do toho maximum. Myslím si, že som aj maximum dostal späť.
Čo by odkázal Marek Mintál čitateľom Žilinského večerníka?
Chcem vás srdečne a pekne pozdraviť. Buďte zdraví, spokojní a majte rodinnú pohodu.
Michal Filek
Snímka Katarína Hucková
