Leto sa postupne prehupne do svojej druhej polovice, no zaočkovanosť aj v Žiline aj okolí nie je vysoká. Čím si to vy ako laik vysvetľujete?
Veľa robia sociálne siete a negatívne skúsenosti. Niekto povie negatívnu skúsenosť a sa jej hneď chytáme, málo si prezentuje pozitívne veci očkovania, málo si dôveruje, málo veríme odborníkom. Mám však problém s reakciami rozumných ľudí, ktorí odmietajú vakcináciu a úprimne ich pohnútkam nechápem, lebo nemajú žiadne racionálne argumenty a to je celé. Nechcú si dať do tela pichnúť podľa nich svinstvo a keď im položím otázku nech mi vymenujú aspoň jednu neúčinnú látku, tak to nevedia. Argumentujem, vysvetľujem, no spôsob prezentácie antivaxerov je úplne bez argumentácie. Zaujímavejší pre okolie je dnes asi povedať, že ja nechcem a tým to končí.
Vy ste mohli hovoriť o covide na vlastnej koži dlhé hodiny, no niekedy nemáte pocit, že je to akoby hrach na stenu hádzať?
To nikomu neprajem, hoci vlastná skúsenosť či skúsenosť v rodine však dodáva rozum. Táto choroba neskosí milióny ľudí, ale je nepríjemná pre celú spoločnosť cez lockdowny a zastavenie ekonomiky. Tu nejde už o zdravie jednotlivca, ale o zdravie štátu.
Je podľa vás očkovanie jedinou cestou ako von z tejto pandémie?
Za štyri mesiace v nemocnici človek získava úplne iné hodnoty, vidí všetko z prvej ruky a moje skúsenosti hovoria jasne, že jediná forma účinnosti je vo forme vakcíny. Na osobnom príklade sa snažím ukázať, aby sa zaočkovať dali. Dúfam, že keď prídem domov do Žiliny, tak jedna z prvých vecí bude cesta do očkovacieho centra. Tiež treba povedať, že vakcína nie je bezproblémová, veľa z nás by vedelo o tom hovoriť. No vyberáme si menšie zlo, a to je v záujme ochrany obyvateľstva.
Vám asi by bolo jedno aká by to bola vakcína?
Úplne, aj Sputnik. V duchu reklamnej kampane dôverujem naplno odborníkom.
Niekedy sa nepýtate svojho vnútorného hlasu, že prečo práve ja som musel podstúpiť toľko utrpenia s covidom?
Nie. Skôr si uvedomujem, že som ušiel hrobárovi z lopaty a napríklad ani netušil, že šesť dní som bol v umelom spánku medzi 29. aprílom a 6. májom. Zažil som v Žiline ťažké stavy, keď pri mne ľudia za závesom umierali. Nie je to dramatická smrť, je to doslova čakanie v zaintubovanom stave na koniec. Aj na toto som si za štyri mesiace musel zvyknúť.
Ste „žilinskou celebritou“ v rámci celého Slovenska, pociťuje, že ľudí cez vaše príspevky na sociálnych sieťach dokážete inšpirovať?
Chcel som poukázať mojimi príspevkami na fakt, aby ľudia nedopadli tak ako ja. Prekvapili ma pozitívne správy od cudzích ľudí, nemal som žiadny negatívny pohľad od antivaxerov.
Na kávičku či futbal v Žiline to tak skoro nevyzerá vo vašom prípade, však?
Určite nie, vzhľadom na to čím som si prešiel mám iné plány. Bude to pre vás znieť smiešne, ale chcem sa dostať sám na toaletu či do kuchyne. Začínam od nuly, takže športové zápasy či posedenie v centre mesta si nechám na neskôr. Covid má dve časti, buď zomriete, alebo vás zachránia. Postcovid má mnoho symptónov ako napríklad u mňa enormnou stratou hmotnosti. Ja jem úplne všetko, dokonca aj návštevy mi nosia mnoho jedla a nemôžem pribrať. Po príchode domov nemusí byť všetko v poriadku, preto mám krátkodobé ciele.
Nechceli ste to zabaliť v určitom momente či nedoľahli na vás počas liečby v nemocnici silné depresie?
Našťastie nie. Vždy to bral realisticky, no nie optimisticky. Vôbec sám seba nepovažujem za bojovníka, videl som množstvo iných, čo bojovali a paradoxne aj zomreli. Za bojovníkov pokladám lekárov, lebo musia určiť liečbu a takto to ja vnímam. Tiež v Žiline robili vojaci, u nás na izbe mali službu minimálne dvaja z nich a tí boli úplne perfektní. Smutné je, že im neviem vzdať hold na ulici, lebo robili v skafandroch a im skutočne patrí môj obdiv.
Veľa ľudí vás označuje slovom bojovník, vám to je proti srsti. Prečo?
Prvé tri mesiace som nemohol ani bojovať. Prvé tri mesiace som nevedel sa otočiť na ľavý či pravý bok. Museli prísť vojaci a otočiť ma, k tomu som bol od hlavy po päty celý od hadičiek. Tam nebola ani mentálna sila kvôli stálym horúčkam a liekoch, nebola ani fyzická sila, lebo covid zoberie celú energiu. Možno som sa len snažil poslúchať doktorov, rešpektovať a nerobiť si nič po svojom. Bojovníkom môžem byť až teraz, keď sa mám postaviť na nohy a začať žiť normálny život, aby moji najbližší mali najmenej starostí so mnou. Budem sa snažiť aj rozumnými argumentmi presvedčiť váhavých ľudí, aby sa dali zaočkovať.
Kto vám najviac pomohol počas týchto ťažkých mesiacov?
Rodina, čo som prekvapený. Je to fráza, no tu som to najviac pocítil a ani som to nečakal od svojich sestier, matky, exmanželky i detí. Naozaj, vôbec to nebolo formálne a pre mňa to pripadalo ako niečo mega. Nikdy som si to takto neuvedomoval, ale moja rodina za štyri mesiace spravila také veci, čo som ani nečakal.
Vybavíte si za ten čas najťažší moment náročnej liečby?
Dostával som vysokú dávku kyslíka, čo je úžasné prvé dva dni, no dvadsiaty deň s maskou na hlave mi išlo roztrhnúť hlavu. To boli najhoršie okamihy, kde som chcel, aby to utrpenie prestalo, lebo už nevládzem. Potom tie dávky postupne začali znižovať a dostal som sa z toho. Aby som nechválil len, tak som veľa vnímam, lebo som po rôznych presunoch ležal na dvanástich izbách.
A čo na ste prišli?
Naše zdravotníctvo vykazuje skvelých doktorov, dostatočný počet liekov, výborné zariadenia, ale z môjho pohľadu totálne slabý mikromanažment, teda organizácia práce. Nemôže vizita lekára vyzerať tak, že strčí hlavu do dverí a spýta sa vás či dobre. A ja poviem dobre. To sa stávalo často. Potom objednávanie na CT či rontgeny a mnoho ďalších vecí. Nie som síce odborník, no tu máme veľký problém zorganizovať prácu k spokojnosti. Malo by sa začať od pacientov, aby sa pýtali čo vylepšiť a hlavne s niekým konkrétnym to komunikovať. Mne chýbala aj komunikácia, lebo niekedy sme nevedeli čo sa bude cez deň diať. Za mňa celé chaotické a v rámci manažmente treba popracovať na viacerých vylepšeniach.
Rapídne ste schudli, ako sa snažíte bojovať s týmto postcovid problémom?
Prišiel som do nemocnice so 100 kilami a mám 77. Chcel by som sa dostať na takých 90 kilogramov. Je to zvláštne, no dakedy som sa pozrel na čokoládu a som pribral dve kilá. Teraz tlačím všetko do seba, beriem probiotiká, proteíny a nedarí sa mi pribrať. K tomu nemám silu, aby som sa postavil na nohy a kráčal. Exmanželka mi hovorila, že presne takto som vyzerám ako keď som ju zbalil pred štyridsiatimi rokmi. Mal som ako športovec ťažké operácie kolien či členka, no postaviť sa mi aktuálne príde ako najväčší problém. Počúvam odborníkov a tí sa zhodujú, aby som bol trpezlivý. Nemám lámať rekordy v chôdzi, lebo skúsenosti hovoria robiť všetko pomaly a postupne.
Život je neskutočne krásny s radosťami, ale aj utrpením. Súhlasíte?
Áno, bol by som radšej však za menej toho utrpenia. Musím si zaklopať, lebo psychicky som to zvládol bez problémov, no veľa ľudí, ktorí by sme ležali na izbách, tak tí to buď nedali, alebo boli takí optimisti a vydávali toľko energie, že im potom chýbala na záchranu života. Znie to čudne, lebo jeden pán volával plný sily so svojimi vnukmi a za deň zomrel, tiež pani, čo stále žartovala a zomrela. Ja som sa s nikým nerozprával, vypol sa zo sociálnych sietí a šetril energiu.
Sen chorých je len jeden, a to je byť zdravý. Zrejme sa vás pýtať na nejaké iné sny ani nemá význam?
Akékoľvek trápenie mimo zdravotného je v pohode oproti trápeniu ľudí na hocakom nemocničnom oddelení. To som hovoril ešte pred covidom svojim kamarátom, ktorí lamentovali nad rôznymi starosťami. Netreba ležať nikde, stačí sa len prísť pozrieť do ambulancie a domov sa vrátite s veľkou pokorou. Musíme sa zamyslieť prehodnotiť veci a byť viac pozitívni k druhým ľudom. Naposledy som dal na sociálne siete video ako som spravil prvé kroky, tak ľudia ocenili najviac môj úsmev na konci. Dobrá nálada a úsmev by nás mohli posunúť sa zomknúť aj mimo tém vakcinácie, lebo život je nie je len o koronavíre.
Obligátne na záver každého rozhovoru sa pýtame, čo by ste odkázali čitateľom Žilinského večerníka?
Pomaly končím päť smutných mesiacov môjho života a zistil som, že mottom života by malo byť rozdávanie radosti, pozitívnej energie a výborný prístup. Takto keď budeme všetci k tomu pristupovať aj v horších časoch môžeme byť šťastnejší. Jasné, že sme zamračení, lebo nemáme napríklad prácu či peniaze, ale vidím nádej v ľuďoch, ktorí oplývajú pozitívnou energiou a ňou menia svoje okolie. Želám, aby aj v Žiline bolo takých ľudí čo najviac.
