60 rokov je niečo neskutočné. Už ste akoby diamantový kňaz, ktorý je poriadne vybrúsený?
V prvom rade je to veľký Boží dar. Od mojej vysviacky v roku 1963 som z bratislavského seminára prešiel desať farností, čo by som si na začiatku vôbec nepredstavoval, lebo so vstupom do seminára a následne aj štúdiom som mal veľké problémy.
Nemusíme asi hádať, že bola za tým doba komunizmu, však?
V roku 1951 zavreli môjho otca za protištátnu činnosť, o ktorej doteraz nikto z nás nevie. Mal som vtedy 12 rokov a jednoducho prišli k nám domov komunisti a otca sme videli až po deviatich mesiacoch. Toto spôsobilo, že som sa nemohol dostať ani na strednú školu, rovno ma chceli poslať do bane. Po mojej prvej žiadosti o vstup do seminára mi domov prišiel list, že ma neprijali pre veľký počet uchádzačov. Vidím, ako sa smejete, a teda viete, že v tom čase to bol poriadny nezmysel.
Kam potom smerovali vaše kroky, neodradila vás táto prvá skúsenosť?
Šiel som pracovať do „Dreviny“ (Kysucké drevárske závody – pozn. autora) ako skladový účtovník, čo ma príliš nebavilo. Ale mal som čas, aby som si stále študoval latinčinu. Samozrejme, prihlásil som sa druhýkrát do seminára, ale nezavolali ma na skúšky. Z Kysúc išlo viac chlapcov, od nich som zistil presný termín a šiel s nimi. Došli sme skoro ráno, kde okrem profesorov bol aj štátny tajomník, ktorý s nami býval a na všetko dozeral. Dozvedel sa o mojom príchode a rezolútne prišiel za mnou, že mám ísť domov so slovami: Vy dobre viete, kto bol váš otec! Hovorím, že som mal 12 rokov a neviem, čo robil. Mal som ísť domov, že nikdy nemôžem byť prijatý.
Vtedy ste sa určite nepoddali, zabojovali a akosi to vyšlo?
Otvorili sa dvere u skúšajúcich, ktorí mi povedali, aby som si pozrel mesto a vraj večer ma vyskúšajú. To boli prázdniny, všetko by bolo pozamykané a takto by sa ma zbavili. Ostal som sedieť, čakal som a nakoniec ma zavolali do vnútra. Otázky som zvládol a tajomníkovi som odkázal, že ak mi pošlú znova zamietavé stanovisko, tak do Bratislavy aj tak nastúpim. On nevedel, čo má povedať a zmohol sa len na to, aby som šiel už ihneď domov.
Musel vám určite niekto pomôcť dostať sa tam. To asi nešlo len tak, že si poviete a nastúpite...
Pravdepodobne to bol jeden kňaz, ktorý mal široký rozmer kontaktov od lekárov až po straníkov. On ma mal veľmi rád, dokonca mi kázal na primíciách a podľa mňa to bol on, no nemám na to fakty. Doma som čakal na prijatie, nastúpil som na teológiu a zo všetkých diecéz nás bolo 24 prvákov. Zrazu prešlo päť rokov a prišlo na vysviacku. Bola sobota, rodiny kňazov postupne prichádzali, rovnako aj tá moja. Zrazu si ma do kancelárie zavolal štátny tajomník, že vy sa na vysviacku netešte, lebo ju máte zakázanú. Do mňa akoby strelil hrom, celú noc som nespal a ráno boli pripravené alby, ktorých bolo nachystaných 22 (dvaja študenti nedokončili – pozn. autora). Obliekol som si ju, no mal som zlé tušenie, že priamo v kostole mi tajomník niečo vyvedie pred zrakmi všetkých. Prišiel pán biskup Ambróz Lazík, vysvätili nás a stal som sa kňazom.
Vaše prvé kroky viedli do Turzovky, kde ste boli kaplánom, rovnako potom aj v Kysuckom Novom Meste. Ako si spomínate na toto obdobie?
Celý svoj život som zasvätil práci s mládežou, učil som každý týždeň 24 hodín náboženstva a večer sme hrávali s miništrantmi futbal. V Kysuckom Novom Meste som objavil hudobnú skupinu Slza, ktorá napokon hrala v kostole. Na Veľkú noc pán dekan Hudec povedal, že cez Veľkonočnú nedeľu to nehrozí, ale v pondelok sa bude hrať. Vraj je to len pre mladých, aby starí nechodili. To nemal povedať, lebo kostol praskal vo švíkoch, vonku to isté, no niečo nádherné.
Prvou vašou farnosťou bola Dolná Tižina, potom ste jedenásť rokov boli v Divine. Zrejme ste boli plný energie a tvorili mnoho zaujímavých vecí?
Po necelom roku mi volal pán dekan s vetou, že pôjdem do Diviny opravovať kostol a podobne. Strávil som tam krásnych jedenásť rokov, chodím tam stále a ľudia odtiaľ chodia ku mne do Lodna. Nechcel som odtiaľ odísť, lebo mal na tom mieste úžasné podmienky. Musím povedať, že tam boli zlatí ľudia a vytvoril som tam dobrý systém, kde vo farnosti s piatimi obcami všetci krásne spolunažívali. Raz sme spravili futbalový turnaj obcí z farnosti, chodilo tam dosť ľudí a raz niekto do napísal autobusu, že bude farský turnaj. To rozhnevalo komunistov, že čo si dovoľujeme dávať plagát o farskom turnaji – to sa musí stopnúť. Prišli za predsedom MNV s nariadením, aby sa nič neuskutočnilo. On sa vynašiel, že prečo to hovorí jemu, má ísť za pánom farárom. Tam nastalo ticho a potom sa im za mnou už ísť nechcelo. Toto je jedna z mnohých vtipných príhod.
Do Varína ste prišli ako ostrieľaný kňaz, prekvapilo vás tam niečo?
Mal som tam ísť zachrániť kostol, lebo praskal na dvoch miestach. Za deväť rokov sa nám podarili veľké veci, lebo som nikoho nepoznal a našiel som hneď manželov pamiatkarov. Oni dvaja pripravili celý projekt opráv, celá dedina žila touto prestavbou. V tej farnosti boli Nededza, Krasňany, Gbeľany a Kotrčiná Lúčka. Gbeľancom som hovoril, či nechcú kostol, už som mal v hlave aj pozemok. Dané územie patrilo JRD Turčianske Teplice, na nich sme sa napojili, celé nám to dali zadarmo, len prišla druhá prekážka. Pozemok mal patriť grófom, ktorí sa po vstupe komunistov odsťahovali do Švédska. Oni k nám prišli, doniesli darovaciu listinu, čo bolo mimoriadne krásne. Vo Varíne je vápenka, pána riaditeľa sme zobrali na faru a všetky materiály sme platili len desať percent zo sumy produktov. Boli to naozaj krásne časy.
Z regiónu ste ďalej odišli do Višňového, boli ste znova blízko domova. Mali ste z toho veľkú radosť?
Tam boli začiatky trošku ťažšie. Po čase sa ľudia zmenili, kým sme si na seba zvykli. Robili sme mnohé práce, snažili sa pracovať s mládežou a celkovo sme tam zanechali podľa mňa dobrú stopu.
Rajecké Teplice neboli farnosťou, vy ste ju rozbiehali. Bola to pre vás pocta?
Áno, mal som už veľké skúsenosti. Nový kostol, nová farská budova, ale sto problémov. Nevyplatené veci, dlžoby a tona iných hlúpostí. Bol tam však primátor Peter Dobeš, s ním sa dalo hovoriť, veľmi pomáhal a všetko sme zvládli.
Momentálne žijete v kysuckej dedinke Lodno, ako ste sa tam ocitli?
V roku 2008 vznikla Žilinská diecéza, mal som ísť do dôchodku a po podpísanej dohode som odišiel do Lodna, kde bývam doteraz. Mal som určité zdravotné problémy, rozmýšľal som, kde bývať. Nechcel som ísť do bytu, radšej by som bol v lese. Počas liečenia v kúpeľoch Sliač mi prišla ponuka na kúpu staršieho domu v Lodne. Mne sa to hneď zaľúbilo, je tu krásne prostredie a videl som, že veľké zázraky už robiť nebudem a ani nové kostoly nepostavím, tak sa tu usadím. Vtedy sa naplno ukázala krása priateľstva, pretože ľudia zo všetkých farností mi pomohli – od elektrikárov, murárov a podobne. Za 15 rokov som tu nesmierne spokojní, vážim si každého jedného človeka vo farnosti a verím, že aj oni si vážia mňa.
Ako ste oslávili 60 rokov kňazstva?
V Lodne sme mali 25 kňazov, prišla celá rodina a bol plný kostol a potom dobrý obed. Ďakujem vám všetkým, že ste si na mňa spomenuli a urobili ste mi obrovskú radosť.
Vidíme vás vždy jazdiť na aute, kedy zaparkujete auto naposledy?
Ťažko povedať, na aute som prešiel milión tristotisíc kilometrov. Teraz už chodím síce pomaličky, no prešiel som už autom kadečo. Dokonca som bol v Turecku, ale aj v Sýrii. Kým budem môcť, tak auto bude môj verný spoločník.
Voľný čas vám spríjemňuje hlavne psík Eddie?
Všetci o mne vedia, že som mal rád psíka tohto plemena, len, bohužiaľ, utratili sme ho. Kňazi z diecézy dali hlavy dokopy a zadovážili mi minulý rok nového. Ako vidíte, aj počas nášho rozhovoru je to živý pes, stále musí niečo robiť. Pri tomu nemám problém pokosiť záhradu a hlavne rád pomáham kňazom. Kedykoľvek potrebujú pomoc, keď niekam cestujú alebo sú na dovolenke, tak ich ochotne rád zastúpim. Tiež veľmi rád spovedám, na spoločných spovediach nesmiem chýbať. Síce mám svoj vek, no nikdy nechcem byť zavretý doma. Ak by som sa uzavrel, tak načo by som bol stále kňazom? Ja medzi kňazmi mám stále radosť, lebo trochu zavtipkujeme, zasmejeme sa a celkovo ma rôzne vtipy držia pri živote. Staršie farníčky si s obľubou pripomenú, že to je výborné, pán dekan, lebo vám chutí život.
Čo by ste odkázali všetkým veriacim žilinského regiónu?
Nesmierne ma hnevá, že na celom Slovensku sú ľudia neskutočne rozdelení. Stačí niečo zapáliť a hneď horíme. Pripomínam všetkým, že sme kresťania. Kresťan je človek, ktorý prináša do spoločného života pokoj, radosť, spravodlivosť a vzájomnú pomoc. Sú medzi nami ľudia, čo to pomaličky rozbíjajú a verím, že kresťania sa nenechajú odradiť, lebo práve ten pokoj v spoločnosti veľmi potrebujeme.
DOBRÝ ROČNÍK
Najväčšiu radosť robí Jozefovi Šurábovi fakt, že spolužiakov z jeho ročníka, ktorí skončili seminár v Bratislave, ich žije dodnes ešte pomerne dosť. „Bolo nás 22 a stále je nás 9. Čoskoro nás čaká spomienkové stretnutie koncom júla v Poprade a niektorých spolužiakov som nevidel od vysviacky. Evidentne sme boli asi dobrý ročník.“
RODINA KŇAZOV
Jozef Šuráb je rodákom z Krásna nad Kysucou a bol jedným zo štyroch detí. Okrem Rudolfa žijú stále jeho sestra Anna i brat Marián. Ten je známym kňazom, keď dlhé roky viedol Katolícke noviny a aktuálne je profesorom v Nitre, kde aj žije. Sestra Anna má syna Jozefa, ten je dnes správcom farnosti Staškov. Nuž, v rodine Šurábovcov je kňazský život akoby dopredu daný, za to prináša ovocie radosti pre mnohých veriacich naprieč celým Slovenskom.
