Čakali ste, že v tomto roku oslávite vydanie 200. knihy?
Filip: Musím povedať, že Absynt nie je ako iné vydavateľstvo, skôr ide o startup dvoch kamarátov, ktorý začal v obývačke. A zrazu je tu dvestá kniha. Tento míľnik sme až tak veľmi neprežívali. Šéfredaktor Ján Púček nám písal mail: Počúvajte, bude dvestá kniha... Ale, akosi sa k tomu nikto z nás nevyjadril. Nejako sme to ešte nestihli zreflektovať. Za deväť rokov sme vydali dvesto kníh. A niekedy vyrobiť jednu knihu znamená rok práce: grafika, sadzba, rozhodovanie. V každej knihe je skumulovanej veľa energie. Nechce sa mi tomu akosi veriť.
Juraj: Presne tak, ale na druhej strane, stú knihu (Snežný leopard od Petra Matthiessena) sme vydali v roku 2019. Teda za štyri roky sme vydali sto kníh.
Filip: V prvom roku sme vydali 7 kníh, v ďalšom 15 a potom 30 kníh. A potom sme pochopili, že ideme príliš rýchlo, že sa nedokážeme adekvátne každej knihe venovať.
Čo tým myslíte?
Filip: Keď sme ešte v začiatkoch s Jurajom komunikovali o cieľoch vydavateľstva, povedali sme si, že ku knihám budeme pristupovať s veľkým citom a nie ich „šrotovať“ jednu za druhou. Jedna vec je knihu vyrobiť, druhá sa jej potom aj venovať. Práca okolo knihy nekončí v tlačiarni. Ide o marketing: Ako chceme celý príbeh knihy predať? Prečo si ju majú ľudia prečítať? A to je veľmi dôležité. A už pri tých 30 knihách za rok toho bolo dosť. Boli časy, keď sme ani poriadne nevedeli, kedy kniha ide von a tým pádom sme ju nevedeli správne ani vypromovať. Tak sme počet vydaných kníh za rok znížili a potom prišiel covid. Vtedy nikto poriadne nevedel, čo bude, takže sme počet stiahli a teraz sme na 25 knihách za rok.
Ktorá bude teda tá dvestá kniha?
Juraj: Bude to kniha od Ilony Wiśniewskej: Ľad. Jej názov bol pre nás trochu prekladateľský oriešok. V origináli je to „Lud“. Z poľštiny má toto jedno slovo fonetický význam dvoch: ľadu aj ľudu. Rozdielne sa to píše ale foneticky to znie rovnako. Prekladateľ mal teda veľkú výzvu, radil sa aj s autorkou. Nakoniec sa zhodli, že tento nepreložiteľný názov bude najlepšie znieť ako Ľad. Príbeh knihy sa odohráva v Grónsku. Je to už druhá kniha od autorky u nás, prvou bola literárna reportáž zo Špicbergov s názvom Biele.
Absyntovky, ako ich čitatelia s láskou volajú, majú zaujímavý dizajn. Aký bol zámer pri jeho tvorbe?
Filip: Sme radi, že veľa ľudí naše knihy zbiera. Dizajn je aj tak myslený. Pavlíne Morháčovej, ktorá začala navrhovať našu prvú edíciu Prekliati reportéri, sme nastavili zadanie: nech je to séria kníh, ktorá bude ľahko identifikovateľná. Nech si ich ľudia ľahko všimnú napríklad aj na ulici. A tak sa stalo. Obálka aj formát na seba pútajú pozornosť.
Aj mäkkú väzbu ste si vybrali zámerne? Povedzme, že na Slovensku nemáme tento formát kníh vo veľkej obľube...
Filip: Niektoré projekty máme síce s pevnou väzbou, ale primárne vydávame paperbacky. Takto nám to funguje, ale aj my sme sa stretli s názorom, že Slovensko nie je fanúšik mäkkých väzieb. Podľa mňa však takáto väzba nerobí z knihy nejakú nábožnú figúrku. Je práveže ľahká, do vrecka, taký kamoš na cesty. Pevná väzba je už mohutnejšia, musíte jej v polici vytvoriť väčší priestor, ale zároveň aj sebe, aby ste si ju mohli prečítať doma pod dekou na gauči (smiech). K paperbacku má človek väčší odstup, je to kniha do ruksaka, do autobusu, do vlaku... A aj to bolo ďalšie zadanie pre Pavlínu: Nech to je kniha na cesty.
Dá sa povedať, že ste na Slovensko priniesli reportážnu literatúru. Čím to je, že sme sa jej tak nevenovali, že sme ju u nás akosi vynechali?
Juraj: My sme ju ani tak nevynechali, ako skôr nebola nikdy pomenovaná termínom literárna reportáž. Máme aj slovenských autorov, ktorí sa tomuto žánru venovali. Len to bolo niekde na pomedzí beletrie a faktografie. Dokonca sme prekladali zahraničných autorov, ale práve z toho dôvodu, že sa tento termín nepoužíval, nikto sa ani dôsledne nevenoval propagácii tohto žánru. Takže sa vlastne u nás nepresadil. Bolo by od nás asi neskromné povedať, že my sme priniesli tento žáner. My sme ho len pomenovali a začali sme ho dôsledne propagovať. A asi sa to aj podarilo, lebo vznikajú už aj diplomové práce na túto tému. Nie je to však iba naša zásluha. V období, keď sme začali vydávať, teda v roku 2015, aj Svetlana Alexijevič dostala Nobelovu cenu za literatúru, čím vlastne akoby bola literárna reportáž ako žáner pozvaná do salónu krásnej literatúry. Akoby sa potvrdilo, že patrí medzi umelecké žánre.
Ako by ste opísali literárnu reportáž?
Juraj: Musí spĺňať dve podmienky: musí byť na základe skutočných udalostí a musí byť stvárnená umelecky, čiže nejakými beletristickými jazykovými prostriedkami. Môžu mať rôznu formu, napríklad denník, zápisky, môže to byť napínavý thriller, alebo kniha, ktorá opisuje prírodu... Skrátka, možnosti sú nekonečné. Záleží od kreativity autora, ale musí to byť pravda. Minimálne subjektívna pravda autora, lebo každý autor sa môže na danú udalosť pozerať inak. Ale nemôže klamať.
Okrem nových príbehov prinášate na Slovensko aj ich autorov. To nebýva pri niektorých vydavateľstvách zvykom...
Filip: Áno, ďalším zo základov Absyntu je privážať autorov kníh na Slovensko. My totiž potrebujeme našich autorov zoznámiť s čitateľmi. Ako Juraj hovorí, máme žáner, ktorý predtým poznal u nás málokto. Preto sa snažíme aj okolo samotných autorov urobiť promo. Často sa stáva, najmä pri veľkých vydavateľstvách, že vydajú knihu a ďalej sa nestarajú. My chceme byť v kontakte s ľuďmi, ktorých prácu obdivujeme. A pokiaľ je to možné, chceme v spolupráci s nimi pokračovať. Chceme si medzi sebou vytvoriť a udržať dôveru.
Ako si vyberáte autorov?
Filip: Na základe toho, čo sa nám páči. Tak sa mi zdá (smiech). Ale musíme sa viacerí zhodnúť, či je téma atraktívna. Vzhľadom na to, že máme iný vkus. Tie dve kritériá, ktoré Juraj spomínal, sú pre nás veľmi dôležité. Nie je to pri každej knižke, ale preferujeme, nech je kniha napísaná literárne. Nech tam je dej, hrdina, príbeh a emócie. A na druhej strane, téma musí byť zaujímavá, minimálne pre nás.
Juraj: Presne. Nech to jednoducho nie je iba dlhší novinársky článok. Ale niektoré témy vyhľadávame aj samy. Je pre nás aj dôležité, ako kniha napríklad zarezonovala už na inom trhu, či mala úspech a bola verifikovaná čitateľmi. Takže sledujeme aj to, ktoré knihy sú úspešné v zahraničí. Ale hodnotíme aj to, či by tá téma bola zaujímavá aj pre Slovákov. Nie všetky témy, ktoré sa páčia vo Veľkej Británii alebo Francúzsku, by rovnako oslovili aj Slovákov. Z jednoduchého dôvodu – máme iné dejiny, alebo napríklad iné historické skúsenosti so Sovietskym zväzom. Skrátka máme iný vkus.
Filip: Reportážnych kníh vychádza dosť veľa. Na začiatku to bolo jednoduchšie, lebo sme vyberali z toho, čo sme mali predtým prečítané. Teraz nás už oslovujú agenti, ktorí vedia, čo vydávame, čo máme radi. Takže asi u nás rozhoduje nejaký impulz, moment, kedy danej knihe uveríme viac. Nie je za tým nejaký návod, je to skôr práca v hlave – spájanie faktov, prečo by tá téma mala byť zaujímavá. Nepristupujeme k tomu mechanicky. Nerozhodujeme sa len na základe informácií od agenta, ale snažíme sa s tou myšlienkou a témou pracovať. Sme menšie vydavateľstvo a preto nemôžeme myslieť biznis modelom: rozhodíme zrno a uvidíme, či niečo vyrastie.
Ktorá absyntovka je najúspešnejšia?
Juraj: Historicky najúspešnejšia je Černobyľská modlitba od Svetlany Alexijevič. Je to aj vďaka tomu, že na HBO vznikol seriál, ktorý bol inšpirovaný touto knihou. V prvej päťke sú Vojna nemá ženskú tvár, Všetci mocní Kremľa, Americký cisár a knihy od Andreja Bána. Teda sú to rôznorodé témy.
Filip: To sú napredávanejšie knižky. Ale keby sme sa chceli zamyslieť nad tým, ktorá bola úspešná tým, ako zareflektovala v spoločnosti a akú prácu v tejto spoločnosti vykonala, mohli by sme diskutovať o tom, či to nie je práve Americký cisár od Martina Pollacka. Je to kniha o emigrácii z Haliče do Ameriky pred sto rokmi. Kniha vyšla v momente, keď začala utečenecká kríza, keď sa k nám dostávalo veľa migrantov. Teda bola to téma, ktorou spoločnosťou veľmi žila. Staršia historická kniha sa zrazu stala takým ideálnym komentárom na to, čo sa dialo. Začali na ňu reflektovať aj umelci z iných odvetví – Divadlo Potôň spravilo predstavenie, ktoré vyhralo cenu Dosky. Kniha svojou témou rozhýbala spoločnosť. Je to aj o tom známom klišé: Dejiny sa opakujú. Prichádzajú podobné problémy. V Absynte tak často poukazujeme na univerzálne pravdy, ktoré sa nachádzajú v príbehoch z minulosti. Takéto knihy budú vždy dobrým komentárom pre súčasnosť. Veľa vecí, ktoré sa odohrávajú dnes, sa už kedysi stali. Takže našimi knihami sa dá komentovať realita.
Začali ste s edíciou Prekliati reportéri. Potom pribudli ďalšie. Prečo ste sa rozhodli ísť aj iným smerom?
Juraj: Bolo to v podstate logickým vyústením. Jednak sme sa chceli vyvíjať ďalej, chceli sme vydávať viac kníh. V istom momente sme mali pocit, že sme reportážami naplnili možnosti nášho čitateľa. Koľko reportáží môže človek prečítať? Koľko vlastne máme čitateľov? Mali sme pocit, že je pre nás priestor na trhu aj s fikciou, resp. beletriou, ktorá sa v nejakom zmysle prekrýva s literárnou reportážou, ale už to nie je non-fiction. Začali sme teda vydávať silné príbehy, ktoré sú na pomedzí beletrie a literárnej reportáže.
Filip: Prvou knihou z edície 100 % bola Moruša od Iboji Wandall-Holm. Je to skutočný príbeh, literárne veľmi dobre napísaný, je v ňom veľa poetiky. Ďalšie knihy sú niektoré viac fiction, niektoré menej, ale všetky sa odohrávajú v reálnych reáliách. Napríklad teraz vydáme knihu Cestujúci (Ulrich Alexander Boschwitz), čo je príbeh z Nemecka počas 30-tych rokov. Príbeh je síce vymyslený, ale reálie nacistického Nemecka, kulisy a scénografia a všetko, čo sa odohráva na pozadí, je veľmi reálne. Aj ten príbeh sa do určitej miery stal, ale autor z neho spravil vlastne knihu. A takto je to asi vo všetkých. Napríklad Kráľ (Szczepan Twardoch) – kniha o predvojnovej Varšave. Autor je známy tým, že si robí veľmi podrobný prieskum. Takže, ak idú hrdinovia do baru, nájdu tam pravý jedálny lístok z tohto obdobia. Kulisy sú teda veľmi realistické a v podstate pravdivé. Len samotný príbeh je vymyslený. Ale zároveň aj veľa hovorí o spoločnosti, o probléme, ktorý sa odohráva na pozadí.
Vedeli by ste si vybrať vašu najobľúbenejšiu absyntovku?
Juraj: Ja nie, ale ak by som si musel vybrať, tak asi prvú knihu, ktorou to všetko začalo: Oči zasypané pieskom od Pawła Smoleńskeho, ktorú som aj preložil.
Filip: Vidíte a ja ju neznášam, lebo je hrozne preložená (smiech). Ale vážne. Povedal by som, že ja mám najradšej Impérium (Ryszard Kapuściński). Je to pre mňa taká ukážková kniha, ako by mala vyzerať reportážna literatúra.
Stretli ste sa s negatívnymi ohlasmi?
Filip: Ani nie, okrem malých výnimiek. Skôr ma to prekvapuje vzhľadom na to, že veľa kníh má náročné témy, ktoré môžu vzbudzovať kontroverzie. Ale skoro nikdy sme nemali „hejty“. Ani nemávame negatívne komentáre na sociálnych sieťach. Myslím, že sa okolo Absyntu vytvorila komunita ľudí, ktorí sú otvorení kriticky pozerať aj na seba. Ak si povieme, že progresívnejší ľudia čítajú Absynt, tak aj v našich kruhoch sú knižky, ktoré nejakým spôsobom vedia klásť otázky týkajúce sa demokratického sveta, ktorý predsa len nefunguje vždy ideálne, má svoje problémy. Myslím si, že aj oni nám veria, aj keď miestami udierame do vlastných radov. Kniha má primárne provokovať do sebareflexie. Možno je to spojené s tým, že väčšinou tie knižky nevnucujú nejakú tézu, čo sa často stáva aj médiám, ale snažíme sa vyberať knižky, ktoré kladú otázku, kde autor zneistí to, na čo čitateľ prišiel a zároveň nedávame jednoznačnú odpoveď. Čitateľ je tu vnímaný ako dospelý človek, ktorý môže prečítať text a vytvoriť si vlastný názor. Autora, ktorý poukazuje na to, čo vie a tvrdí, že len on má pravdu, ľudia jednoducho odmietnu. Skôr si vytvoria vzťah s tými, ktorí pozývajú čitateľov, aby spoločne prešli náročnou témou.
200. kniha: Ilona Wiśniewska: Ľad
Na západnom pobreží najväčšieho ostrova na svete sa nachádza skalnatý ostrovček s rozlohou dvanásť štvorcových kilometrov, ktorý obýva 1300 ľudí. Práve tu sa nachádza najstarší sirotinec v Grónsku, kde Ilona
Wiśniewska na jar roku 2017 tri mesiace pracovala ako dobrovoľníčka. Bol to najlepší spôsob, ako spoznať krajinu a jej ľudí. Obyvatelia Grónska jej rozprávali o svojej krajine, o tom, ako lovili ryby spod ľadu, ako sa prevážali taxíkom z jedného ostrova na druhý po zamrznutom mori, ako umývali podlahy a varili večere pre niekoľko desiatok stravníkov. Hovoria jej však aj o svojej identite. O tom, že sa už necítia byť Dánmi, no ešte nevedia, akými Grónčanmi by sa chceli stať. Ilona Wiśniewska sa v rámci poľskej reportážnej školy vyprofilovala na „reportérku severu“. Napísala už štyri knihy, v ktorých postupne predstavila Špicbergy, krajný sever Nórska či Grónsko. Nie sú to však turistické bedekre, ale plnokrvné literárne reportáže napísané po dlhodobých pobytoch na konkrétnych mrazivých miestach severu. Po úspechu slovenského prekladu špicberskej reportáže Biele prináša vydavateľstvo Absynt ďalšiu knižku z Wiśniewskej severskej tetralógie s názvom Ľad. Grónska reportáž Ilony Wiśniwskej Ľad vychádza v preklade Slavomíra Bachuru.
Kto je Juraj Koudela (47)?
Spoluzakladateľ vydavateľstva Absynt. Na starosti má grafy, tabuľky, komunikáciu s partnermi a distribútormi i samotný predaj. Reportážnej literatúre prepadol pred niekoľkými rokmi pri čítaní kníh reportéra Pawła Smoleńského. Bola to láska na prvý pohľad i akési znovuobjavenie bohatého sveta poľskej literatúry. Žije v Žiline.
Kto je Filip Ostrowski (44)?
Spoluzakladateľ vydavateľstva Absynt. Stará sa o komunikáciu s agentmi a vydavateľmi, no zodpovedá aj za reklamu a marketing. Reportážna literatúra mu zachutila kedysi dávno na dovolenke pri Baltskom mori. Bola to Futbalová vojna Ryszarda Kapuścińského, ktorú potajomky vytiahol rodičom z kufra. Žije v Krakove.
