V septembri tohto roku ubehlo desať rokov od založenia Divadla zo šuflíka. Oslávili ste prvé okrúhle narodeniny?
Zatiaľ je to v štádiu plánovania. Jedným z nápadov, ako osláviť výročie, je okrem iného osloviť škôlku, v ktorej sme hrali po prvýkrát a ponúknuť im predstavenie zadarmo. My vieme, ktorá to bola, no oni asi nevedia. Po novom roku prichystáme určite ešte jedno prekvapenie pre divákov.
Aká bola vaša cesta za vlastným divadlom? Vy nie ste vyštudovaná herečka, mali ste teda nejakú skúsenosť s hraním ako ochotníčka?
Už od troch rokov som vyhlasovala, že budem herečka, ale nikto ma nebral vážne. Vždy som inklinovala k rozprávkam. Sledovala som všetky známe detské relácie, v ktorých sa pracovalo s bábkami ako Od Kuka do Kuka, Raťafák Plachta, Matelko a podobne. Boli to pre mňa ikony. Chodievali sme aj do divadla Maják a práca hercov sa mi veľmi páčila, vedela som si predstaviť, že toto budem raz robiť. Moja mama to však považovala za neperspektívne a chcela, aby som sa venovala niečomu inému. Na jednej strane som rada, že ma presvedčila, aby som nešla študovať herectvo, pretože ovládam veci navyše, ktoré mi pomáhajú aj pri fungovaní nášho divadla - mnohí herci túto výhodu nemajú. Vyštudovala som masmediálnu komunikáciu, ktorá nie je až tak od veci. Vyberala som si školu podľa toho, čo okrem hrania ešte dokážem. A to je rozprávanie (smiech). Od 17 rokov som pôsobila v rádiu. Mala som istý čas predstavu, že sa presťahujem do Bratislavy a budem pracovať ako moderátorka v éteri. Toto bola práca, ktorá ma rovnako napĺňala. Ale aby som sa vrátila k hereckým skúsenostiam, už na základnej škole sme si s kamarátkou vymýšľali divadelné scénky, s ktorými sme vystupovali na školských podujatiach. Aj na gymnáziu som vystupovala v rôznych programoch. Počas vysokej školy som súťažila na Improligách v Žiline. Založil ju, organizoval a viedol Jozef Abafi. Ten ma potom priviedol do Divadelného klubu Makovice, s ktorým sme chodili hrávať do škôlok. Keď som zistila, že takáto práca existuje - zo svojich škôlkarských čias som to nepoznala - prišla som na to, že presne tomuto sa chcem venovať. Som Jožkovi veľmi vďačná, že mi takúto formu divadla ukázal. Od Jozefa Abafiho som sa dostala do profesionálneho potulného divadla, kde som fungovala 5 rokov, následne som hľadala niekoho, kto by so mnou išiel do vlastného projektu. Nakoniec sa po štúdiu vysokej školy ku mne pridala kolegyňa z rádia Dominika, ktorá sa venovala divadlu na gymnáziu. Pôvodne som teda neštudovala herectvo, ale teraz si dorábam konzervatórium, najmä kvôli tomu, aby som moje vedomosti mohla prenášať ďalej.
Dozvedáte sa počas svojho súčasného štúdia nejaké zásadné nové informácie z oblasti herectva?
Nechcem vyznievať, že viem všetko, no nedostala som sa k novým informáciám, čo sa týka práce na javisku. Ale ak sa bavíme o teoretických rovinách ako sú dejiny divadla, tak tomu som sa extra nevenovala. Na vysokej škole sme mali dejiny divadla, ale nepreberali sme ich dopodrobna. Na konzervatóriu som mala aj klavír, to bolo pre mňa nové. Samozrejme, musím sa sama snažiť rozvíjať sa a napredovať.
Momentálne v divadle po svojom boku už nemáte pôvodnú kolegyňu Dominiku. Ako sa zháňa nový herec/herečka do potulného divadla? Spravili ste klasický konkurz?
Pôvodne som uvažovala nad konkurzom. Na nejaký čas sa mi ponúkol na pomoc Rudo Vitos, pomáhali mi aj naše alternantky, študentky herectva. Potom som oslovila Katarínu Šestákovú, ktorá má agentúru a má veľký prehľad o umelcoch. Tá mi odporučila Kristínu Gyepešovú. Takmer hneď sme sa dohodli a spolupráca funguje výborne. Je naozaj náročné nájsť ku sebe v tejto brandži kolegu/kolegyňu, pretože musí spĺňať veľa kritérií. Nie je to len o hereckých zdatnostiach. Musí vedieť pracovať s hlasom. Mal by vedieť spievať alebo aspoň uhrať, že spieva, lebo v každom predstavení máme pesničky. Aj na pohyb je to náročné, pri hre s bábkami sa často skrúcame do rôznych neprirodzených polôh. Musí byť navyše zvyknutý na ranné vstávanie, na cestovanie, byť zodpovedný, mať vzťah k deťom a čo je najdôležitejšie - musí mať rád túto prácu.
Aké ste vy dve povahovo?
To je ťažká otázka. Začnem Kikou - je veľmi šikovná, všestranná, dobrá a empatická, skvelo sa s ňou spolupracuje. Okrem divadla sa venuje aj fakírstvu, žonglovaniu a vystupuje aj so 40-kilogramovým hadom. Je vidno, že je umelkyňa, má to v krvi a je cítiť, že práca v Divadle zo šuflíka ju baví a napĺňa. O sebe nerada hovorím, aj napriek tomu, že som „ukecaná“. Ale nech sa radšej vyjadria ľudia, čo si o mne myslia. Snažím sa byť dobrým človekom.
Musíte vo zvýšenej miere dbať na svoj vzhľad a fyzickú kondíciu?
Na vzhľad až tak veľmi nie, ale na kondíciu áno, pretože bábkové divadlo je fyzicky veľmi náročné. Zároveň je skvelé, že sme v neustálom pohybe a máme „kondičku“, ktorú možno mnohí iní ľudia nemajú.
Zaobstaráte si celé fungovanie divadla sama alebo spolupracujete s ďalšími ľuďmi?
Aktuálne som na organizačné záležitosti sama. Za divadlom však stojí veľa ľudí. Dlho sme spolupracovali s Martinou Fundárkovou, ktorá mala krajčírsky salón a ona nám robila všetky kostýmy a kulisy. Úzko spolupracujeme s výtvarníčkou Zuzanou Dolinay a s Katarínou Hajdukovou. Celkovo však kooperujeme aj s mnohými inými výtvarníkmi. Doteraz hudba a všetky piesne boli vytvárané v spolupráci s All Stars Bandom z Rajeckých Teplíc. V najnovšom predstavení, ktoré plánujeme, budeme tvoriť aj so speváčkou Lottou. Chcela by som, aby nové predstavenie bolo trošku iné. Doteraz som piesne vymýšľala ja. Aby som bola presná, tak melodicky a textovo. Bola by som rada, keby hudba nového predstavenia chytila „iný šmrnc". Dagmar Mišíková alias Lotta je skvelá speváčka, hudobníčka, skladateľka i textárka a spolupracuje aj s kapelou Fallgrapp. Spoznali sme sa vďaka detským táborom, ktoré počas leta organizuje, kde chodievame účinkovať.
Prezradíte, o čom bude toto nové predstavenie?
Bude o Medvedíkovi Pu, budú to viaceré príbehy známe z knižnej publikácie. Môžem prezradiť, že celý dej sa bude odohrávať v hračkárstve.
Už ste spomenuli, že hrávate v materským školách a detský divák je veľmi špecifické publikum. Čo vás na tom najviac priťahuje?
Je to veľmi úzky kontakt s divákom. Predstavenie v škôlke má inú atmosféru ako verejné predstavenie, ktoré má, samozrejme, tiež svoje čaro. V materskej škole sú deti vo svojej komunite, sú spontánne, otvorené, perfektne reagujú a bez toho by práca pre mňa nemala zmysel.
Máte stálu spoluprácu s niektorými materskými školami?
Väčšinou máme výborné vzťahy a buď sa kvôli predstaveniam ozývajú sami alebo keď im zavoláme, hneď si pýtajú termín. Komplikácia občas nastane, keď sa mení vedenie v škôlke a nová riaditeľka/riaditeľ nás nepozná, vtedy sa môže stať, že nás odmietne. Nechcem pôsobiť zlomyseľne alebo príliš kriticky, no zlé meno nám robia divadlá, ktoré svoju prácu „odfláknu", pretože si myslia, že detskému publiku stačí málo a vystúpenie nemusí mať žiadnu hodnotu. My ideme do každého predstavenie po všetkých stránkach na viac ako 100 %.
Je náročné koncipovať predstavenie tak, aby z neho správne vyznelo ponaučenie?
Asi mám už na toto taký svoj „flow", možno je to tým, že som večné dieťa. Na začiatku je vždy námet rozprávky a k tomu potom priradím ponaučenie, vďaka čomu hra nielen pobaví, ale dieťa aj vychováva, vzdeláva. V predstavení Janko a Marienka, známej ako Medovníkový domček, sme zakomponovali tému zdravého stravovania. Máme tam však vtip na spoločnosť, ktorá robí burgre a toto má, žiaľ, efekt, že deti po predstavení dostanú chuť na hamburger, čiže opačne, ako sme to mysleli (smiech).
Stretávate sa s inými potulnými divadlami? Aké máte medzi sebou vzťahy?
Nemáme veľa času chodiť na predstavenia iných divadiel, ale s niektorými máme veľmi dobré vzťahy. Spomeniem napríklad Teáter Komika, mali sme na seba šťastie na viacerých podujatiach, že sme sa striedali na pódiu. Výborne si rozumieme aj s Mici a Mňau, ktoré však robia prevažne koncerty pre deti. Pre mňa jednoznačne top divadlo nášho formátu na Slovensku je Piki (bývalé Elá Hop!). Potulných bábkových divadiel je však naozaj veľa a stále vznikajú nové. Mnohé z nich som nevidela, a tak nemôžem hodnotiť, aké sú.
Vníma vás váš syn ako herečku, ako niekoho, kto sa prezlieka za iné postavy?
Nie, ani ma nevída na predstaveniach, keďže verejne väčšinou hrávame mimo Žiliny a musela by som so sebou zobrať ešte ďalšieho človeka, ktorý by syna strážil, kým ja hrám. Síce mu hovorím, čo robím, ale podľa mňa tomu celkom nerozumie. Býval veľmi neposedný a zrejme by ani nevydržal pozrieť si celé 40-minútové predstavenie. Až teraz, v jeho 4 rokoch sa to mení k lepšiemu, čo je určite zásluhou škôlky. Tento mesiac nás škôlka, kam chodí, pozvala, aby sme deťom prišli zahrať predstavenie a sama som zvedavá, ako to bude vnímať.
Aké sú vaše plány v najbližšom období?
Už teraz začíname pracovať na mikulášskej sezóne. Organizácia i príprava na toto obdobie nám zaberá aj viac ako dva mesiace. S Mikulášom budeme vystupovať napríklad už tradične v Kysuckom Novom Meste, diváci nás môžu vidieť aj v Dolnom Kubíne, v obci Turie, ale budeme napríklad aj v Žiline v jednom z nákupných centier.
Sociálne siete v súčasnosti hýbu svetom, ale tie vaše – teda siete Divadla zo šuflíka, nie sú veľmi aktualizované.
Bohužiaľ, neostáva mi na to veľa času. Pred kovidom sme na všetko boli traja, či to bola administratívna práca, mailová komunikácia alebo spravovanie sietí, teraz som na to ostala sama. Počas najvyťaženejších dní sa nedostanem ani za počítač a pri dieťati som si uvedomila, koľko vecí, ktoré som robila predtým, zrazu nestíham. Istý čas ma to veľmi stresovalo, až už som si jedného dňa povedala, že keď nestíham, tak nestíham... Najradšej mám telefonickú formu komunikácie, ktorá je pre mňa najrýchlejšia. Divadlo sa ešte stále spamätáva z náročného obdobia, keď sme mali dva roky vynútenú pauzu a ďalší člen navyše by mohol byť pre divadlo likvidačný.
Máte vízie alebo predstavu o tom, kam by ste chceli, aby vaše divadlo v budúcnosti smerovalo?
Chcela by som hrať túto formu divadla najdlhšie ako sa dá, aby nám divadlo fungovalo ešte veľa rokov. A v ďalekej budúcnosti, keď už my budeme staré a nevládne (smiech), bola by som rada, keby po nás niekto Divadlo zo šuflíka prevzal. V čase kovidu boli chvíle, keď sme si mysleli, že si už v živote nezahráme. Ale potom si človek uvedomí, že divadlo je tu už od čias antiky, dokonca v praveku sa robili rituály, ktoré boli jeho počiatkami, tak podľa mňa musí prežiť (smiech).
KTO JE ANDREA CHYTČÁKOVÁ (40)?
Aktuálne bydlisko: Malá Čierna
Rodinný stav, deti: zadaná, jedno dieťa
Obľúbené jedlo: cestoviny na rôzne spôsoby
Najlepší relax: koncert
Obľúbené divadelné predstavenie: Všetko o ženách a Nenávidím
Cestovateľský sen: Florencia
Životné motto: Všetky naše sny sa môžu splniť, ak máme snahu ich zrealizovať.
