Ako by ste charakterizovali duchovný význam ticha pre súčasného človeka v kontexte rýchlo sa pohybujúceho a rušného sveta?
Ticho je v súčasnosti potrebné práve preto, lebo svet je veľmi rýchly a naberá rozmery, ktoré nie sú dobré pre samotného človeka. Ináč sa dá povedať, že bez ticha nevieme ani v rušnom svete existovať. Ticho je našou podstatou, vedieť sa zastaviť, zamyslieť. Prirovnal by som to k tomu, že ak nebudeme mať dostatok spánku, tak vieme, ako to dopadne. Dopadne to práve tak, že skončíme na psychiatrických liekoch, prípadne s inými zdravotnými problémami. Takže pre súčasného človeka je ticho veľmi potrebné, aby neušiel niekam, odkiaľ niet návratu, neušiel niekam, kde sa sám zničí.
Ako sa podľa vášho názoru tiché modlitby zapájajú do duchovnej praxe a rastu jednotlivca v náboženskom živote?
Ticho, dá sa povedať, je istým spôsobom počúvanie. Keď som ticho, načúvam, a keby som to dal do kontextu celkového povolania kresťana, tak môžem povedať, že aj to prvotné povolanie apoštolov od Ježiša bolo povolanie do ticha, aby boli s ním. Toto je taký základ, že najprv sa museli naučiť počúvať, byť s ním, počúvať ho, až potom boli tie ďalšie, až potom ich poslal kázať, uzdravovať, pripravovať miesto, kde sám chcel prísť osobne. Môžeme povedať, že ticho je základom pre modlitbu, duchovný život aj duchovnú prax. Bez počúvania nemôžeme ísť do väčšej hĺbky. Ticho je tým základom.
V akej miere môže ticho a meditácia prispievať k hlbšiemu spojeniu s Bohom a duchovnému naplneniu?
Trošku by som to možno rozlíšil, lebo ticho je, ak som absolútne nečinný. To znamená, že nepremýšľam. Ticho je očakávanie, ticho je niečo, kde som otvorený tomu, čo príde. Meditácia je niečo iné, lebo v meditácii už pracujem s nejakým obrazom, s nejakým príbehom a už tam zapájam myšlienkové pochody, chcem niečo dosiahnuť. Čiže by som to nechcel spájať, že ticho a meditácia je to isté. Nie je to to isté. Najprv musím byť ticho, najprv musí prísť ten prvotný impulz a potom nasleduje meditácia, kde už vytváram nejaké tie myšlienkové pochody. Ale keďže sa tu rozprávame o kontemplácii, tá je založená čisto len na tichu, čiže zostať v tichosti, otvorenosti, čo príde. A nie hneď to spracovávať, hneď nejakým smerom to rozumovo rozoberať a posúvať ďalej, čo mám urobiť, ako to mám urobiť. Tak ako to vysvetľuje aj jezuita Franz Jalics vo svojej knihe Kontemplatívne exercície, tak on presne hovorí to, že najprv vnímame, čiže v tichu niečo zachytím, niečo ma osloví. Môžu to byť rôzne veci, až potom nasleduje ten druhý stupeň, keď premýšľam, dá sa povedať, to je tá meditácia, a potom tretí stupeň je konanie, čiže niečo urobím, nejaký ten výsledok. Ale v kontemplatívnej modlitbe zostávame pri vnímaní, teda pri prvom kroku, ktorý nami hýbe. My si myslíme, že hýbeme samých seba rozmýšľaním, nie, rozmýšľame, až keď nás niečo uchváti, až keď niečo vnímam. Potom nasleduje to rozumové, tá meditácia alebo rozjímanie a nakoniec nejaký výsledok, čo urobím.
Môžete nám priblížiť, ako sa tieto tiché kontemplatívne modlitby prejavujú vo vašom náboženskom spoločenstve?
Je to modlitba. Tá kontemplácia je jeden z druhov modlitieb a teraz by som mohol rozprávať o tom rozdelení – či už rozumová alebo kontemplatívna modlitba. Ale ide o to, že je to modlitba, kde spĺňame jednu základnú požiadavku – hľadáme Božiu vôľu, to, čo sa modlíme aj v Otčenáši – buď vôľa tvoja... Ako môžem počuť Božiu vôľu, keď stále premýšľam? Musím počkať, musím počúvať, musím nechať na seba pôsobiť Boha a nie, aby som ja pôsobil, nie aby som ja niečo dosiahol, ale je to stále tá základná otázka – čo chceš ty, Bože? Tak môžeme povedať, že ticho je potrebné na úvod akejkoľvek modlitby, je potrebné, aby som vstúpil do dialógu. Najvyššou formou je potom práve to ticho, keď už nechávam pôsobiť Boha. Bože, ty konaj, buď vôľa tvoja.
Ako by ste opísali úlohu ticha a kontemplatívnej modlitby vo vašom osobnom duchovnom živote a ako vás to ovplyvňuje vo vašom povolaní?
Čo sa týka tejto modlitby ticha alebo kontemplatívnej modlitby, môžem osobne povedať, že to bol v mojom živote dosť veľký prelom. Práve to bolo v čase, keď už meditácia a rozjímanie ako keby stratili svoju funkciu. Ako keby už neprinášali žiadne ovocie a práve vtedy som dostal ponuku zúčastniť sa na kontemplatívnych duchovných cvičeniach, a hoci som o kontemplatívnej modlitbe aj čítal, aj vedel, až na vlastnej koži som zakúsil, že práve prišiel čas, aby Boh konal v mojom živote úplne. Nielen možno náznakovo alebo obrazne, ale aby pôsobil úplne. A dalo mi to nový impulz do duchovného života a, samozrejme, aj do života ako takého. Pre mňa je táto kontemplácia veľmi dôležitou súčasťou môjho osobného života a snažím sa ju praktizovať, snažím sa vstupovať do tejto modlitby.
Aké náboženské a duchovné výhody vidíte v pravidelnej praxi kontemplatívnej modlitby pre jednotlivca a spoločenstvo?
Asi sa budem opakovať, ale asi tou najväčšou výhodou je, že napĺňam svoj život, že ten môj život začína utvárať celok, že to nie je oddelené, teraz mám modlitbu ticha alebo kontemplatívnu modlitbu, teraz ju zanechám a teraz idem pracovať a už vôbec nemyslím na túto modlitbu. Modlitba ticha vplýva na celý život, na všetko, čo v daný deň robím. Keď sa približujem alebo, lepšie povedané, keď sa otváram tomu, čo chcem, tak ma to mení a tým, že to mení mňa, mení to aj moje okolie a skutočne môžem vnímať, že dokonca sa dejú aj v mojom osobnom živote zázraky, ktoré som nepredpokladal, neočakával som, že niečo také sa udeje, a Boh mi to dáva preto, že počúvam a som aj ochotný vykonať alebo ísť za týmito dobrými vecami. Keď to mení mňa k lepšiemu, automaticky to mení celé spoločenstvo a cíti to celé spoločenstvo. No a tá úloha dennej modlitby je taký základ a zase by som sa vrátil k pátrovi Jalicsovi, ktorý pekne hovorí, že na to, aby sme žili duchovný život, je odporúčaná polhodina kontemplatívnej modlitby. Ale aby sme sa posúvali ďalej, tak sú potrebné aspoň dve polhodiny za deň. Takže vedieť sa zastaviť, vedieť sa otvoriť tomu niečomu, nie čo chcem ja, ale čo chce Boh. A má to širokospektrálny dosah na prácu, na osobný, spoločný, spoločenský aj rehoľný život. Má to dosah na všetko okolo mňa.
Môžete sa s nami podeliť o nejakú osobnú duchovnú skúsenosť, ktorá vás hlboko ovplyvnila alebo posilnila vo viere?
Teraz momentálne v rýchlosti neviem, boli to rôzne etapy. Prvou duchovnou skúsenosťou (bude sa to zdať čudné) bolo objavenie samého seba, že ja mám kráčať za Bohom. Bolo to na začiatku môjho rehoľného života, ešte som študoval teológiu a jeden prednášajúci spolubrat veľmi pekne hovoril na tému našich pravidiel, čiže konštitúcií, a tam ma veľmi oslovila myšlienka, ktorú máme aj v našich pravidlách: Hľadajte ducha Pánovho a jeho sväté pôsobenie. Toto bol prvý prevrat, že ja nemám hľadať svoju dokonalosť, nemám hľadať, ako pomôcť druhým, ale hľadať ducha Pánovho. To bola prvá skúsenosť, ktorá ma posúvala ďalej a ďalej. Potom neskôr to bola, zdá sa, negatívna skúsenosť, ale s odstupom času to vnímam ako veľmi dôležité a spomeniem krízu kňazstva, ktorú som zažil štyri roky po svojej kňazskej vysviacke. Vtedy mi odrazu svätá omša nič nehovorila, bolo to všetko také prázdne až nezmyselné. Keď som bol vtedy pri spovedi, spovedník, ktorý už mal túto skúsenosť, mi vtedy povedal: „To je veľmi dobré, že to máš, uvidíš, aké to bude, keď to prekonáš.“ Najprv som bol na neho nahnevaný, ale keď som po pár mesiacoch skutočne vytrval v tej službe, nesnažil som sa utekať pred tým alebo racionalizovať, stalo sa to pre mňa takým požehnaním, že hoci je odvtedy asi 24 rokov, stále tú svätú omšu prežívam nanovo a nanovo a je to niečo úžasné. Nemať túto skúsenosť takej púšte, vyprahnutosti, tak by som asi nemal takúto iskru, čo sa týka svätej omše a sviatosti. Aspoň tieto dve moje životné skúsenosti.
Ako sa môže kontemplatívna modlitba podieľať na posilňovaní vzťahu s Bohom a na hlbšom pochopení jeho vôle v našich životoch?
Dalo by sa povedať, že túto otázku som už predtým trošku zodpovedal, ale – práve to je podstata nasledovania Boha, nasledovania Ježiša Krista, nasledovania cesty do neba akokoľvek to nazveme, práve tá tichá kontemplatívna modlitba vedie k tomu, že som otvorený na všetko, čo chce Boh. Bože, nie čo ja chcem, ale čo ty chceš. Často môžeme čítať aj vo Svätom písme, že Pán Ježiš presne toto hovorí, že nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane. Aj keď je to niekedy náročné, skutočne Pán Boh najlepšie pozná cestu pre každého jedného z nás, čiže aj pre mňa ako dosiahnuť nebo. A práve tá tichá kontemplatívna modlitba ma vedie k tomu, aby som počul a aby som kráčal touto cestou. Aby to nebola moja cesta – či už je to taká „sebestredná“ cesta, len čo chcem ja, alebo aby to nebolo, čo chcú iní alebo čo chceš ty, Pane. Niekedy sú to obety, sú to zriekania a niekedy je to aj nečinnosť. Lebo často svojou činnosťou vieme aj ublížiť. A na toto rozlišovanie veľmi pomáha kontemplatívna modlitba. Bože, ty konaj.
Ako by ste odporučili veriacim, aby sa začali venovať kontemplatívnej modlitbe ako súčasti svojej duchovnej cesty?
Kontemplatívna modlitba je jednou z modlitieb. Nechcem tu vyvyšovať túto modlitbu nad iné. Život každého človeka je originálny. Teda aj prístup k Bohu je originálny. Ale predsa sú tu isté znaky, ktorými sa môžeme riadiť. Teológ David Torkington v jednom svojom diele pekne opísal stupne modlitby, ktoré sú zrozumiteľné pre súčasného človeka. Píše o detskej modlitbe – ktorá sa vyznačuje ústnymi modlitbami. Ďalšou modlitbou je adolescentná modlitba – tá sa vyznačuje chválami a citovým prežívaním viery. Potom je to dospelá modlitba – tu môžeme zaradiť rozjímanie, meditáciu. Nakoniec je tu zrelá modlitba – kontemplatívna modlitba. A ako som povedal, že každý máme originálnu cestu, tak niekto dospeje k vrcholom duchovna cez detskú modlitbu, iní cez adolescentnú, iní cez zrelú. Ale aby sme došli ku kontemplatívnej modlitbe, vo väčšine prípadov musíme najprv prejsť vyššie uvedeným vývojom modlitby. Tak ako ani dieťa sa nerodí hneď zrelé či dospelé, tak je to aj v modlitbe. Odporúčanie pre veriacich je, že keď prežívajú nedostatočnosť v modlitbe, ktorú praktizujú, možno je to pozvanie do ďalšieho typu modlitby. Je dobré mať vedomosti a skúsenosti s každou modlitbou, ale máme zotrvať pri tej, ktorá nás napĺňa a posúva v láske k Bohu, blížnemu a k sebe. Všetky typy modlitby máme v každom okamihu života. Neznamená to, že keď som na inom stupni modlitby, tak ostatné neexistujú alebo sú podradné. Potrebujeme ich všetky. Tak ako v živote, hoci sme dospelí, je potrebné, aby sme „nezabili“ dieťa v sebe – lebo by sme stratili hravosť, otvorenosť atď. Tak je to aj s modlitbou a duchovnou cestou – potrebujeme všetky stupne, aby sme duchovne žili a rástli. Nakoniec je najdôležitejšie to, aby sme boli otvorení tomu, čo chce Boh.
KTO JE MILOSLAV KOŠČÁK (52)?
Rodné mesto: Lendak, okres Kežmarok
Vzdelanie: Teologická fakulta Trnavskej univerzity – Aloisianum,
Kňazský stav: 28 rokov kňaz a 34 rokov kapucín
Životné motto: Stačí máličko
Autor: Martina Novanská
