Predstavte nám v skratke vašu školu.
Naša škola má už 33 rokov. V tomto školskom roku máme 130 detí a žiakov, všetky detí sú so zdravotným znevýhodnením, väčšinou ide o viacnásobné postihnutie, pribúda nám detí s autizmom. Organizačné zložky školy sú Materská škola (pre deti so zdravotným znevýhodnením), Špeciálna základná škola a Základná škola pre deti s autizmom. Pričom aktuálne sú všetky deti v oboch základných školách len s mentálnym postihnutím. Nemáme žiaľ kapacitu prijímať aj deti, ktoré majú len autizmus. Tie idú do procesu inklúzie do bežných škôl alebo do špeciálnej školy v Bytči, Kysuckom Novom Meste, prípadne Martine. Žilina má veľký spád, preto je našou víziou navýšiť kapacity a zriadiť ešte aspoň 5-6 tried. Každý rok odmietame 20 až 25 detí, ktoré by mali záujem navštevovať našu školu, ale nemáme priestor. Snažíme sa budovať a rozširovať aj kapacitu terapeutických miestností, lebo ako špecializovaná škola musíme veľmi individuálne pristupovať ku každému jednému dieťatku a jeho potrebám. Preto sa usilujeme dosiahnuť balans medzi množstvom prijímaných detí a zároveň úrovňou starostlivosti. Potrebujeme veľa priestorov na individuálnu prácu s dieťaťom.
Pod koho vlastne škola patrí?
Náš zriaďovateľ je regionálny úrad školskej správy a ich zriaďovateľom je priamo ministerstvo školstva. Zároveň vzdelávame deti mesta Žilina a mnoho Žilinčanov si myslí, že sme mestská škola. Každý rok sa k nám snažia prestúpiť nielen deti na prvom stupni, ale veľa žiadostí chodí aj na druhý stupeň, keď už bežná základná škola došla k bodu, kde rodič neakceptuje podmienky, ktoré škola dokáže dieťaťu poskytnúť. Bohužiaľ tieto deti odmietame každý rok, lebo nemáme kapacitu. Rokujeme s mestom Žilina o elokovanom pracovisku, ale keďže sme veľmi špecifickí, potrebujeme mať k dispozícii nielen jednu triedu niekde v škole, ale potrebujeme aj zázemie, viac priestorov. Čo bohužiaľ nie je aktuálne možné. Prvotný a aj najlepší variant bol, že sa naša budova nadstaví. Jeden nový blok budovy by nám umožnil pokryť aj deti s autizmom bez mentálneho postihnutia. Zatiaľ je však bohužiaľ situácia taká, že tento projekt nebol podporený.
Autizmus je dnes veľmi aktuálna téma...
O vzdelávanie detí s autizmom je veľký záujem. Robíme, čo najlepšie vieme, snažíme sa ku nám dieťa prijať. Podľa vyhlášky majú byť v triede pre deti s autizmom v škole nášho typu 4 deti. Je to vyslovene individuálny prístup a každé dieťa má individuálny program. Napríklad v oblasti alebo v predmete, ktorý ho zaujíma, exceluje, v ňom sa môže vzdelávať aj vo vyššom ročníku. Naopak v inej oblasti má deficity, a tam sa môže vzdelávať aj v nižšom ročníku. Na základe rozhodnutia riaditeľa školy môžu byť do triedy prijaté ešte ďalšie 2 deti. Robíme to, ale musím povedať, že to nie je to v záujme skupiny, 6 detí je už naozaj veľa. Aj tu potrebujeme zabezpečiť balans, aby nevyhoreli učitelia, ktorí pracujú s deťmi, a aby to bolo aj v záujme žiakov.
Aký veľký je kolektív vašej školy?
V škole pracuje cez 60 zamestnancov. Máme 35 učiteľov, vychovávateľov, 15 asistentov, 3 pomocných vychovávateľov. V školskom podpornom tíme je síce iba jeden odborný zamestnanec, liečebný pedagóg, ale máme aj maséra, a sme za nich veľmi vďační. Obdivuhodné na všetkých týchto ľuďoch je, že aj napriek všetkým náročným okolnostiam, prinášajú do svojej práce každý deň láskavý prístup. V pomáhajúcich profesiách to je síce očakávané, ale určite nie samozrejmé. Ďakujem im za to.
S akou pozitívnou novinkou ste otvorili tento školský rok?
Pre nás asi najkrajšou novinkou, za ktorú sme nesmierne vďační, bolo otvorenie revitalizovanej školskej záhrady. Uskutočnilo sa 25. septembra za účasti významných a vzácnych hostí. Areál aj exteriér našej školy bol vždy veľmi pekný. Bohužiaľ po 30 rokoch už boli všetky plochy v takom stave, že neumožňovali deťom bezpečný pohyb vonku, asfaltové povrchy boli popraskané, prerastené koreňmi a vytvárali bariéry. Teda bolo tu nebezpečenstvo úrazu. Záhradu ako celok riešime už 4 roky, mali sme víziu, ako by to malo vyzerať a postupne na tom pracujeme. Začali sme inventarizáciou drevín a došlo aj k výrubu stromov, lebo nám chýbala voľná hracia plocha. V rámci dobrovoľníctva a spolupráci sme s rodičmi zorganizovali 2 veľké brigády. Potom prišla príležitosť z Nadácie Milana Dubca, ktorý sa aktívne venuje priestoru verejných plôch alebo aj škôl a školských zariadení. Vypísali grant, do ktorého sme sa prihlásili pred 2 rokmi a dostali sme dotáciu 5000€. A vtedy sa objavila aj možnosť zapojiť sa do výzvy Nadácie KIA – Inklúzia v pohybe. Tam bola výška dotácie 40 000€. Veľmi ďakujeme nadácii, že nás vybrali, stále to považujem za taký malý zázrak. S nadáciou Milana Dubca sme sa dohodli, že počkáme, kým bude vyhodnotená táto výzva, a požiadali sme o predĺženie grantu. Spojili sme tieto 2 projekty do jedného väčšieho a celková suma dotácie bola 45 000€. Do toho nám pomohli zrejme nejaké dobré sily, lebo v rámci dobrovoľníctva sa nám podarilo túto celkovú sumu takmer zdvojnásobiť. Aj za toto sme nesmierne vďační, že v rámci sponzorstva a pomoci organizácii aj súkromných darcov, ktorí chápu dôležitosť záhrady pre naše deti, sa nám podarilo zrevitalizovať asi 1/3 celkovej plochy záhrady. Pre nás to malo krásnu výpovednú hodnotu, že stále sú tu dobrí ľudia. Použila by som na to také prirovnanie, že dobrí ľudia sú ako korene - na prvý pohľad ich nevidíte, ale vďaka nim rastú krásne veci. A u nás sa takýchto ľudí stretlo veľa a klobúk dole pred nimi, že tu zadarmo urobili taký kus práce, aký by sme si my nikdy nedovolili.
Prečo je záhrada pre vašich žiakov dôležitá?
Pobyt vonku je neoddeliteľnou súčasťou výchovy a vzdelávania detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Pokiaľ potrebujete od dieťaťa adaptívne správanie, je dôležité pripraviť pre neho podmienky na to, aby sa dokázalo rozvíjať v čo najlepšej miere. Pobyt vonku sa považuje v dnešnej dobe za veľmi dôležitý, pretože sme ľudia, ktorí začali žiť v interiéri. Skúsim to vysvetliť jednoducho. Ak potrebujete, aby sa vám nastavila taká maličkosť, ako denný cyklus, potrebujete byť vonku a vnímať slnko, prirodzené svetlo. Súvisí s ním aktivita mozgu, sústredenie sa, ale aj tak potrebný odpočinok. Rovnako pre nadobúdanie pohybových schopností, zručností je skvelé byť vonku, a my sme nemali žiadnu hernú plochu. V rámci tohto projektu sa podarilo vybudovať krásne ihrisko. Pohyb vnímame aj ako terapeutický nástroj, na škole sa snažíme venovať senzorickým stratégiám, pohybovým aktivitám, športu. Rodičom dieťaťa v adaptačnom období, t. j. prvé 3 mesiace, odporúčame zelenú terapiu. To znamená ísť s deťmi von, na prechádzku, na dvor, na záhradku. Ak nastavíte dieťa tak, aby sa aktivity mimo interiér stali každodennou súčasťou jeho života, urobíte to najlepšie, čo pre dieťa môžete. Preto aj my používame naše nové ihrisko dennodenne, a deti si ho veľmi obľúbili.
Aké sú ďalšie novinky vo vašej škole?
Tešíme sa, že máme aj novovytvorenú miestnosť pre senzorickú integráciu, cielenú interakciu dieťaťa s prostredím, ktorá formuje jeho adaptívnu odpoveď. Schopnosť mozgu prijímať rôznorodé zmyslové informácie a integrovať ich v jeden celok je veľmi dôležitá pre vnímanie sveta, učenie a ovplyvňuje aj správanie. Jednoducho povedané, my sa snažíme ísť od základu. Zistíme, čo dieťa potrebuje, citlivo nastavíme podmienky, stanovíme pre dieťa adekvátnu výzvu, a potom sa už môžeme spoločne tešiť z úspechu. Aj preto je ďalšia nová terapeutická miestnosť u nás spojená s radosťou. Nazvali sme ju artemiestnosť, určená je na uplatňovanie prvkov muzikoterapie, dramatoterapie, tanečnej terapie. Znova je to priestor pre deti, v ktorom sa môžu slobodne, bezpečne hýbať. Používame hudobné nástroje, naše aktivity sú cielené, rytmické. Kabinetné zbierky sa obstarávali dlhé roky a k ich využívaniu v špecializovanej učebni nám pomohol projekt We Are the Same - We Live Healthy cez Erasmus+, ktorý na škole beží už druhý rok. Takže vždy je to u nás súbeh viacerých zdrojov. Rekonštrukciu miestností zabezpečil zriaďovateľ, ostatné vybavenie máme väčšinou cez projekty, sponzorstvo, dary. Reagujeme na grantové výzvy, ideme svojím smerom. Zameriavame sa na rozvoj komunikačných schopností, venujeme sa pohybu, zdravému životnému štýlu, snažíme sa spolupracovať s rodinami a nastaviť nás všetkých tak, aby aj dieťa bolo spokojné. Vtedy sa rozvíja najoptimálnejšie. Ešte sa nám podarilo presťahovať dielňu v rámci spolupráce práve so strednou školou pre žiakov so zdravotným znevýhodnením, Spojenou školou internátnou na Fatranskej ulici v Žiline. Minulý rok sem chodili celý rok praxovať inštalatéri a prerábali bývalú práčovňu na jeden veľký priestor, kde sa tento rok vytvorila toľko potrebná špecializovaná učebňa. Do konca tohto roka by sme veľmi radi zriadili aj novú individuálnu miestnosť, ktorá by slúžila na prácu s dieťaťom mimo prostredia triedy.
Akú zmenu ste za tých 5 rokov, čo ste v tejto škole, zaznamenali?
Veľmi pribúda detí s autizmom. Keď som sem prišla, boli deti z autizmom súčasťou všetkých ostatných tried. No časom sme zriadili tri triedy vyslovene pre žiakov s autizmom, pretože oni majú aj iný vzdelávací program aj iné potreby. Takže to je veľká zmena. A každý rok nám pribúda odmietnutých detí, čo nám je veľmi ľúto. To znamená, že záujem rastie, no kapacita, žiaľ, nie.
Čo je vlastne autizmus?
Autizmus je pervazívna vývinová porucha. My sa v škole venujeme iba deťom s autizmom s mentálnym postihnutím. Množstvo detí má poruchu autistického spektra, ale nemajú mentálne postihnutie – starší, ale asi aj najznámejší je pojem Aspergerov syndróm. Tieto deti, ale aj dospelí majú vo všeobecnosti problémy s komunikáciou, sociálnou interakciou, zmyslovým vnímaním. Skúsim to vysvetliť na jednoduchom príklade z oblasti zmyslového vnímania. Kľúč je v tomto prípade v tom, ako dieťa vníma senzorické podnety. Necíti trebárs chlad a zároveň má precitlivelú pokožku na dotyk. Možno to znie zvláštne, ale tak sa to občas deje. Od dieťaťa teda vyžadujeme, aby sa oblieklo, je predsa chladno a všetci sa obliekame. Naša požiadavka je oprávnená. Toto konkrétne dieťa má však tú smolu, že mu oblečenie nesmierne vadí a chlad je v poriadku. Všetku svoju pozornosť teda venuje „nepodstatnému“ vnemu trenia oblečenia o pokožku a nevníma nič z toho, čo je podstatné v tom momente pre vás. Pre jedného maličkosť, pre druhého celý svet. Možno sami preferujete skôr voľnejšie oblečenie a tesné džínsy ste nikdy neobliekli. Samozrejme, to neznamená, že ste autista. Znamená to, že všetci máme v živote nejaké preferencie a vzájomne ich rešpektujeme. U osôb na spektre toho rešpektu potrebujeme o niečo viac. Potrebujeme im porozumieť, vyjsť v ústrety aspoň na pol cesty.
Ako vplýva nedostatok porozumenia špecifickým potrebám detí s autizmom v školskom prostredí na ich fungovanie, a prečo je pre tieto deti kľúčový individuálny prístup?
Ja si myslím, že nám učiteľom - všeobecne všetkým - chýba porozumenie inakosti. Máme svoju kapacitu a sme presýtení vecami, ktoré sa neustále v školstve, ale aj v spoločnosti dejú. Potom nám už nezostáva priestor na takéto špecifiká. Od učiteľa sa však očakávajú odporúčania. Rodič dúfa, že učiteľ ako odborník v oblasti vzdelávania pomôže jeho dieťaťu s autizmom, že ho naučí porozumieť svetu. My, bežná populácia, sme sa naučili na podvedomej úrovni vnímať množstvo vecí, ktoré vie náš mozog vyhodnotiť. Nepodstatné „vytesníme“, dôležité vnímame. Deti s autizmom s tým majú problém, preto sú nesústredené, prepodnetované. Ako osoba môžete byť pre nich niekedy až taká záťaž, že vás „úplne vypnú“. A tým pádom zlyhávajú a nedokážu fungovať v požadovanom prostredí. Sú priamočiare, častejšie však používame pojem drzé a nevychované. Poznáte také? Čo ešte v školstve podceňujeme, je zábava. Tieto deti majú aj svoje silné stránky, sú úžasné, keď ich téma baví. Ak nájdu v tom, čo robíte zmysel, tak sa k vám nadšene pripoja. Musím však priznať, že pri tých 30 žiakoch v bežnej triede akosi nezostáva kapacita na citlivé vnímanie silných stránok. Deti s autizmom potrebujú individuálny prístup, na každého platí niečo iné. Niekoho „dostanete“ na globálne problémy ľudstva, iného na vláčiky a niekto potrebuje proste jednoducho ticho. Dieťa však musí mať v prostredí školy „svojho človeka“, ktorému dôveruje a má naň čas. Je to z organizačného hľadiska časovo aj personálne náročnejšie, ale funguje to.
Aká je hlavná zmena v počte diagnostikovaných detí s autizmom v školskom prostredí v priebehu rokov, a aké faktory môžu ovplyvniť prejavy týchto porúch počas školského vzdelávania?
Ja som dieťa narodené v 70-tych rokoch a vtedy bolo diagnostikované jedno z 10 000 detí. Na poslednom školení bolo prezentované číslo jedno zo 44, čiže v bežnom školstve funguje veľké percento detí na spektre. Pri zápise do školy môžeme rátať, že niektoré z detí v triede môže mať mierne prejavy. Neznamená to, že potrebuje v tom momente individuálnu starostlivosť. Znamená to, že o téme je veľmi potrebné hovoriť a zaujímať sa. V poslednom postkovidovom období bolo diagnostikovaných napríklad veľa dievčat v tínedžerskom veku. Do ambulancie sa dostali z iného dôvodu, napríklad sebapoškodzovanie. Do určitého veku si dokázali v bežnom školstve splniť požiadavky, ktoré boli na ne kladené, boli šikovné. Zároveň fungovali často s jedným učiteľom. Problémy a aj žiadosti o prestup na našu školu preto prichádzajú hlavne na druhom stupni ZŠ. Žiaci sa sťahujú po celej budove, každú hodinu majú niekde inde, strieda sa viacero učiteľov a každý z nich má svoje požiadavky, svoj systém. Zrazu to šikovné dieťa začne zlyhávať. Máme však k dispozícií podporné opatrenie, verím preto, že ich dokážeme v školách naozaj využiť. Mnohí dospelí ľudia, rodičia, k nám prichádzajú a hovoria, že pri diagnostike svojho dieťaťa zistili, že tiež majú „Aspergera“. V poslednej dobe dochádza čoraz častejšie k diagnostike populácie, ktorá už nie je vo veku detí a mládeže. Dospelí vyhľadávajú ambulancie, lebo zlyhávajú v práci, partnerských vzťahoch, trpia. Najskôr však potrebujú porozumieť sami sebe a až potom svetu. Takúto misiu máme vlastne spoločnú na tomto svete všetci.
Kto je Júlia Mankovičová (45)?
Rodné mesto: Trenčín
Rodinný stav: vydatá, jedno dieťa
Pracovné skúsenosti: vzdelávanie žiakov so zdravotným znevýhodnením, viac ako 20 rokov na dvoch spojených školách, jedna na Fatranskej a druhá na ulici Jána Vojtaššáka v Žiline
Ďalšia profesijná orientácia: rada by som sa venovala senzorickýcm, behaviorálnym stratégiám a ich uplatneniu v školstve
Záujmy: teším sa zo spoločného času s rodinou a priateľmi, väčšinou sme niekde v prírode, takže turistika, bicyklovanie, bežkovanie
Motto: Ťažko je žiť ľahko. Ale aj: Život je krásny! Každý deň zažijem momenty, za ktoré som vďačná a užívam si ich najlepšie ako sa len dá.
