Prečo ste prikývli nakoniec na ponuku Sparty?
Do poslednej chvíle boli aj iné konkrétne ponuky, zo Španielska to boli dva kluby z čela druhej ligy a v pásme zostupu prvej ligy. Samozrejme, hrať La Ligu bolo veľmi lákavé, ale čakať niekedy do konca augusta by nebolo dobré. Tiež bol v hre jeden belgický klub i popredný škótsky klub. Sparta nebola moja voľbou kvôli určitej istote, je to veľký klub a dohodli sme sa na dobrých podmienkach. Páčila sa mi komunikácia Tomáša Rosického, čo stále zdôrazňujem. Ak vám volá takáto osobnosť, chce vás do mužstva, tak je to veľká vec. Vo finálnej fáze som už nad iným klubom ako Sparta nerozmýšľal a bol na sto percent dohodnutý.
Zatiaľ sa pripravujete v Žiline individuálne, čo všetko stíhate robiť?
Mám brankárske tréningy na ihrisku v Bitarovej. Zostali sme dvaja s ocinom, lebo Martin Kuciak sa pripojil k svojmu tímu Nitru, ale dá sa niečo robiť. Začal som dosť behať a celkom dobré účinky to má aj na hlavu, nejak to nepreháňam do extrémnych behov. Väčšinou chodím na Vodné dielo, kde si spravím svojím tempom okolo 8 kilometrov. Chcem byť nachystaný, keď má nový klub zavolá byť naplno jeho súčasťou. Dúfam, že to bude skôr, lebo ten tímový režim sa nedá ničím nahradiť.
Vy a tlak na dobrý výkon a výsledok ide dokopy. Teraz to bude iná káva v porovnaní so Žilinou, ste na to pripravený?
Nikto v zahraničí vám nedá záruka, že človek zo slovenskej ligy bude jednotka. Nikto mi nedá nič zadarmo, pôjdem sa o post jednotky športovo pobiť. Mne sa vždy lepšie chytalo pod tlakom, keď sa hrali vypäté zápasy s množstvom fanúšikov či špeciálne o holý život ako napríklad v Senici počas baráže o ligu. Ak prišlo napríklad 200 ľudí ešte na cudzom štadióne, tak som si musel ťažšie hľadať motiváciu.
Takže v Česku bude o motiváciu postarané? Tam nehrozí tak malá návšteva na žiadnom zápase.
Človek príde za hranice a vidí, že futbal funguje inak a to nehovorme o Rakúsku. Veľa zápasov v českej lige má náboj a úprimne to sa nedá so slovenskou ligou porovnať. Sme pozadu v športovom i fanúšikovom zázemí a je to len škoda. Nikto nerobí krajine lepšiu reklamu ako športovci, tieto veci sú dosť na Slovensku podhodnotené. Naša mentalita je zvláštna, športovcov berieme, že peniaze dostávajú za nič. Viete, keď sa darí, tak všetci sú srdeční, ale príde kríza a všetci sú zlí.
Počas vašej kariéry ste boli na mnohých hosťovaniach, pokiaľ ste sa stali žilinskou jednotkou. Bojovnú mentalitu máte v krvi?
Skôr počas dlhších zranení som sa pýtal samého seba či si chcem zdravie ničiť, keď nevidím žiadne výsledky. Boli fázy aj v Žiline, keď som bol zdravý a ten priestor som nedostával. Je to normálna súčasť života, že nie každý si s každým sadne a chytať môže iba jeden brankár. Pokiaľ som videl, že v Žiline nemám šancu chytať, tak som volil hosťovania pre maximálnu zápasovú prax.
Nie je tajomstvom, že prestup vám odporučil aj Martin Dúbravka.
Bol medzi prvými, ktorý mi volal po medializovaných šumov. Dostal som od Maťa veľmi dobré referencie, to tiež zohralo úlohu, ale my spolu komunikujeme pravidelne, sme dobrí kamaráti a vyhodnocovali sme aj ostatné ponuky. Teší ma, že iniciatívne mi pomáha na dennej báze Dávid Hancko a tiež aj Maťo Dúbravka mi pomáha nájsť vhodný byt, aby som to mal takpovediac na štadión na skok bez komplikácii. Je iné ísť do Prahy na víkend, iné je tam žiť.
Vytriedila vám kauza po vyhodení zo Žiliny skutočných priateľov od tých úspechových fanúšikov?
Mal som pocit, že kamaráti ma podporovali a skôr som si nemyslel, že mám okolo seba veľa ľudí, na ktorých sa môžem obrátiť v týchto ťažkých situáciách. Nikdy som nemal problém komunikovať a aj v tejto veci sa dostali vonku vyjadrenia, ktoré má veľmi zamrzeli a aj sklamali. Samozrejme, s vedením klubu sme si to všetko vydiskutovali, ale mne ako hráčovi s takmer 20 ročnou pôsobnosťou v Žiline to hnevalo. Klub vedel, že vždy som preferoval návrat do Žiliny a chcel doma niečo dosiahnuť, správal som sa lojálne. Avšak niečo ma sklamalo, a preto som chcel dať vonku svoje pocity. Potom som si vypočul veľa negatívnych reakcií na mňa i chalanov, no na anonymné reakcie bez výpovednej hodnoty nemalo zmysel reagovať.
Považovali ste sa za lepšie plateného hráča na Slovensku či špeciálne v Žiline ste možno patrili v mesačnej výplate medzi bohatých ľudí?
Skúsim to inak poňať. Vážim si prácu každého jedného človeka od práce za pásom v KII až po úspešného podnikateľa. Nikdy som nikomu nezávidel a nikdy nikoho neurážal, čo sa na Slovensku nenosí. Je potrebné si uvedomiť, že futbalista zarába tak 12 rokov a ja som v Žiline nikdy nezarábal zle, to poviem otvorene. Konkrétne čísla nemôžem hovoriť, lebo tak to máme v zmluvných podmienkach. Zažil som aj horšie časy ako napríklad na hosťovaní v Senice, keď mi neplatili a nikdy som to nedával vonku, nesťažoval sa. Každý z nás má právo voľby a určite veľa ľudí by sa pri mojom príbehu už na profesionálny futbal vykašľalo. Bol som v Tepličke, Zlatých Moravciach, Senici a nezarábal som toľko, čo v Žiline a prakticky som si žiadne euro nezarobil na svoju budúcnosť. Zrazu mi niekto povie, že 80 percent z platu mi pôjde dole a ja mám môjmu príjmu prispôsobené určité náklady, tak to je nemysliteľné.
Čo všetko musíte platiť, ak to nie je tajomstvo?
Také klasické veci ako auto, byt či moje súkromné záležitosti, ktoré platím, ale nebudem ich vešať verejnosti na krk. Opakujem, nikdy som sa nesťažoval a nezávidel. My Slováci máme úžasnú vlastnosť, lebo akonáhle sa začne niekomu dariť, tak začneme závidieť. Napríklad finančné záležitosti jednotlivých hosťovaní ľudia nevidia, no ja im to nemám za zlé. Iba ma mrzí, že začínajú ľudia vynášať súdy bez toho, aby vedeli ako to v skutočnosti je.
Vraj ste po poslednom dni na štadióne MŠK Žilina plakali v šatni, pravda?
Jasné! Sedel som posledný deň v kabíne s klubovou legendou Marošom Vargou a plakal som, že sa tam nevrátim pre takéto okolnosti. Nepotreboval som fanfáry, veľké rozlúčky, len celý priebeh ma sklamal a zapamätám si ho do konca života. Na Žilinu nemám ťažké srdce, môžem byť jej len vďačný. Prežil som v nej ťažké i krásne roky a bol som súčasťou jedného z najlepšieho klubu na Slovensku. Ak sa otvoria štadióny a nebudem niekomu na MŠK Žilina prekážať, tak rád prídem fandiť môjmu srdcovému klubu.
Ste jeden z mála futbalistov, ktorí dosť intenzívne komunikujú na sociálnych sieťach, dokonca prezentujete aj určité značky. Budú pokračovať tieto vaše záľuby aj v Prahe?
Budem musieť všetko komunikovať s klubom rovnako ako v Žiline, kde som si pýtal povolenie od klubu, aby som bol súčasťou určitých projektov. Sám osobne cez sociálne siete prezentujem pánsku kozmetiku, obleky jedného kamaráta, s ktorým mám víziu posunúť tieto veci aj do Prahy. Milujem celkovo témy okolo obliekania, potom najviac riešil a všímam si tenisky. Do tých 30 párov mám ich určite. Zrejme budem riešiť v Prahe trojizbový byt a tretia hosťovská izba bude slúžiť ako úložný priestor, ale to myslím v rámci zábavy. Je to aj moja biznis aktivita. V mojom svete neexistuje len futbal, i keď mu dávam sto percent. Akonáhle som mimo štadióna je mojou záľubou oblečenie, špeciálne aj tie obleky a rád by som to posunul na vyšší level. Možno som sa v tom našiel, takisto ako v športe.
Vaše telo zdobia ďalšie nové tetovania, podľahli ste tomuto fenoménu dnešnej dobe na poriadok?
Sú to veci, ktoré pre mňa majú význam. Na sebe mám vytetovanú rodinu, najobľúbenejšiu komixovú postavu, leva, nápis family (rodina) a veľa vecí robím s mojím taterom abstraktne, aby sa nám to vizuálne páčilo. Potom to dotvárame napríklad obľúbeným číslom, nápisom či citátmi. Pre niekoho je to gýčové, ale „follow your dreams (uver svojim snom) mám pre význam a som s tým stotožnený. Určite budem v tom pokračovať, tých tetovaní nebude málo.
Rastie Marekovi Hamšíkovi do budúcna konkurencia?
To neviem, zatiaľ mám miesta na tele, kde by som sa tomu vyhol a možno zas nikde nie je napísane, že za 5 rokov sa to zmení. Je to vášeň a veľakrát, keď nemôžem spať, tak hľadám nový motív na tetovanie. Je jedno či ste futbalista, herec, novinár. Ak sa vám tie tetovania páčia, tak je to vaša osobná vec. Kam to až zájde neviem predvídať, uvidíme časom.
Máte nejaký špeciálny odkaz pre Žilinčanov, keďže s mestom i futbalovým klubom sa lúčite?
V prvom rade, aby sa tu mali ľudia dobre a boli zdraví. Nech robia, to čo ich baví a možno viac hľadali cesty na športoviská, lebo asi to tak nevyzerá na prvý pohľad, ale máme v Žiline dobrý šport a dobrých športovcov. Bolo by dobré nezávidieť druhým ľudom a ak má niekto pocit, že môže pre seba niečo spraviť viac, aby sa mal lepšie, tak nech to spraví. Ak sa niekto cíti nespokojný, tak nech spraví krok dopredu. Sám to poznám, lebo niekedy som chcel s futbalom skončiť. Nech sa má každý vo svojich životoch dobre ako sa len dá.
ŽILINSKÉ NAJ DOMINIKA HOLECA
Najpamätnejší zápas
„Prvý zápas proti Žiline som chytal v Zlatých Moravciach, naopak za Žilinu prvýkrát proti Zlatým Moravciam. To nevymyslíš. Tiež budem mať v pamäti prvý domáci zápas, keď sme vyhrali nad Nitrou 2:1 a viem si spomenúť na každý jeden zápas, lebo som ich bral za odmenu a nebral za samozrejmosť. Ak mám vybrať iba jeden, tak prvý domáci duel za Žilinu na moje narodeniny.“
Najväčšie sklamanie
„Nemám žiadny titul, najviac ma bude mátať finále Slovenského pohára proti Trnave. Boli sme lepším mužstvom a asi sme to proste nemali vyhrať aj potom všetkom, čo ten duel priniesol.“
Najobľúbenejší spoluhráč
„Partia okolo Michala Tomiča, Filipa Balaja a Vladimíra Majdana. Celá kabína bola super po mojom návrate, vytvorili sme super kolektív, ale najviac som si rozumel s týmito chalanmi.“
Najlepšie miesto na štadióne MŠK Žilina
„Maséri vedeli spraviť výbornú atmosféru, čo je pravda a musím spomenúť maséra Jožka Hromku, čo je môj ďalší najobľúbenejší spoluhráč. Ale najlepšie na celom štadióne som sa cítil na ihrisku, presnejšie v bráne.
