Ste hovorkyňou žilinskej župy. V čom spočíva vaša práca?
Mojou úlohou je medializácia samosprávneho kraja, respektíve činnosť úradu v médiách. S tým súvisí spolupráca a komunikácia s médiami, príprava a sprostredkovanie tlačových správ, stanovísk a vyhlásení. Spoluorganizujem tlačové konferencie, participujem na príprave podujatí, moderujem.
V oblasti médií sa pohybujete roky, kde a ako ste začínali?
Ako 22-ročná počas štúdia na vysokej škole (UCM v Trnave, odbor masmediálna komunikácia) som absolvovala povinnú prax v regionálnej TV Turiec v Martine (pozn. red. v Martine sa narodila a žije tu doteraz), odkiaľ sa mi následne ozvali s ponukou na pracovnú pozíciu redaktorka - moderátorka. Moja mediálna kariéra sa začala s mikrofónom v ruke a anketou v uliciach centra mesta. Pamätám si, že som sa vtedy veľmi hanbila.
Ako vás prijali na úrade?
Som veľmi vďačná za prijatie, ktorého sa mi dostalo od mojich kolegov. Ako hovorkyňa som dennodenne v kontakte či už s odbornými referentmi, vedúcimi alebo riaditeľmi odborov. Je potešujúce, keď pracujete v kolektíve ľudí, ktorí sa Vám tiež každé ráno pozdravia, usmejú sa na Vás. Keď som nastupovala na úrad, prečítala som si Etický kódex zamestnancov ŽSK a pamätám si doteraz formulku v zmysle „zamestnanci pomáhajú v procese adaptácie novým kolegom“. Môžem potvrdiť, že v tomto smere mi naozaj pomohli v maximálnej miere.
Čo je pre vás v aktuálnej pozícii najväčšou výzvou?
Nájsť odpoveď na každú novinársku otázku.
Asi je dôležité mať dobré vzťahy s novinármi. Je to aj o priateľstvách, alebo si musíte „držať odstup“?
S mnohými novinármi z celoštátnych médií som sa spoznala už počas môjho pôsobenia v TV Turiec. Hovoriť o priateľstve je náročné, lebo naše stretnutia sú vždy krátke. Ak máme na mysli klasické priateľstvo, ktorého súčasťou sú posedenia pri káve, spoločné obedy, výlety či súkromné telefonáty, tak takýto vzťah som nikdy nemala a nemám so žiadnym kolegom – novinárom. Naše vzťahy sú založené skôr na lojalite a to je pre mňa to najdôležitejšie. Odstup si udržujem od každého bez ohľadu na povolanie.
Pracovný čas máte veľmi flexibilný. Nemýlim sa?
Jednoznačne áno. Na telefóne som dostupná nonstop, či je víkend alebo sviatok a aj počas dovolenky. Doteraz si pamätám, ako som v októbri po výstupe na vrchol v Tatrách zapla mobil a riešila maily a nezabudnuteľný bol aj februárový víkend počas kalamitného stavu, keď som bola neustále v kontakte so Správou ciest ŽSK a poskytovala médiám aktuálne informácie. Je to veľmi nepredvídateľná práca. Ráno počas cesty do práce autom z Martina do Žiliny si hovorím, na čom idem dnes pracovať. Prídem do práce, zapnem počítač, zazvoní služobný telefón a všetko sa zmení. Sú dni, keď som už na odchode, vezmem na plece kabelku, zazvoní telefón a v práci som ďalšie dve hodiny. Aj preto je náročné dohodnúť sa s niekým na „kávu“ a podobne. Jednoznačne si táto práca vyžaduje veľa pochopenia zo strany rodiny.
Župa predstavuje veľké množstvo oblastí. Je vám nejaká osobitne blízka?
Zamýšľala som nad tým už dávnejšie. Každá práca – každý odbor vyžaduje veľkú zodpovednosť, poznatky zo zákonov, ktoré sa neustále menia, administratívu, rôzne kompetencie. Pre mňa je táto práca veľkým prínosom z hľadiska rozšírenia mojich obzorov a za to vďačím práve mojim kolegom. Na pohovore mi rovnakú otázku položila aj pani predsedníčka. Vtedy som odpovedala, že mám blízko k sociálnej oblasti, avšak postupne som získala vzťah aj k doprave a kultúre. Každý odbor je pre mňa výnimočný a zaujímavý.
Mali ste k médiám blízko už v mladosti? Bola to vytúžená práca?
Nespomínam si, že by som niekedy chcela robiť niečo iné. Ako dieťa som si z novín vystrihovala články a lepila ich na A4. Texty som sa snažila naučiť naspamäť a hrala som sa na televíznu hlásateľku. Pamätám si na moje nadšenie, keď mi rodičia kúpili moderátorské dosky. Každý víkend som počúvala relácie v už neexistujúcom rádiu Žilina (Trikolóra, Pyramída), nahrávala som si ich a taktiež som sa snažila vymyslieť vlastné „vstupy“. Mojím mikrofónom bol televízny ovládač. Ako dieťa som písala aj krátke rozprávky. Bola som veľmi tvorivá. Myslím si, že som dôkazom toho, že sny sa plnia, ale je podstatné veriť a pracovať v ich prospech. Mám za sebou prácu v televízii, rádiu, tlačovej agentúre, takže všetky moje mediálne sny sa splnili. Pozíciu hovorkyne vnímam ako môj doterajší profesijný vrchol a bol to taktiež môj sen.
Práca v médiách nie je všeobecne ľahká. Na čo ste si museli zvykať vy?
V televízii som si musela zvyknúť na to, že ak ráno máte nápad na reportáž, neznamená to, že sa vám ju podarí v ten deň zrealizovať. V rádiu zase dochádzalo k tomu, že v deň mojej relácie (pozn. Nezáväzne s Evou Lacovou) mi hosť zavolal, že nemôže prísť, lebo... Ale práve vďaka takýmto situáciám som sa naučila riešiť mnohé veci operatívne a hlavne, keď nejde o život.
Keď sa bavíme o mediálnej kultúre na Slovensku, aký máte na ňu názor?
Myslím si, že mediálna kultúra vždy odzrkadľovala stav našej spoločnosti. Pamätám si ako dieťa vzdelávacie programy, cestopisné dokumenty a relácie, ktoré prinášali pohľad na krásne miesta Slovenska i vo svete. Aj v spravodajstve som vnímala viac pozitívnych tém. Momentálne sú to skôr senzácie chtivé šoty a články, ľahko „stráviteľné“ seriály, zábavné programy, nič náročné pre myseľ bežného diváka. Osobne ma veľmi mrzí, že časť spoločnosti podlieha hoaxom a dezinformáciám, že nevenujeme dostatočnú pozornosť overovaniu faktov a spoliehame sa na jeden, prípadne dva zdroje, ktorých zámer je ale rovnaký. Veľmi ma tiež znepokojuje polarizácia spoločnosti, ku ktorej dochádza vplyvom nerešpektovania rozdielnych názorov. Verím, že ak sa zmení „myslenie“ a správanie spoločnosti, zmení sa aj medálna kultúra a naopak.
Hovorca má byť reprezentatívny. Museli ste zmeniť šatník, prípadne vizáž?
Vizáž a obliekanie je taktiež súčasťou nášho etického kódexu. Vzhľad je určite dôležitý a o hovorkyni to podľa mňa platí niekoľkonásobne. V mojom šatníku momentálne dominujú šaty, saká, lodičky. Volím decentné farby a strihy, v obľube mám predovšetkým pastelové farby. Nikdy som si nepotrpela na výrazný mejkap, staviam na prirodzenosti a to platí aj o nechtoch, preferujem neutrálny alebo béžový lak. Vlasy mám najradšej rozpustené a vyžehlené. V rámci šatníka však prácu a súkromie oddeľujem. Počas voľných chvíľ si rada oblečiem tenisky, rifle a obyčajné tričko.
Zažili ste v tejto pozícii nejaký „trapas“ alebo úsmevnú situáciu?
Zatiaľ nie. Ale vnímam to pozitívne, myslím, že to svedčí o našej profesionalite.
