Aké bolo prežívať detstvo v Žiline v 80. 90. rokoch?
Myslím, že to bolo to najlepšie čo sa mi mohlo stať. Ak to čo žijem, je výsledok toho, čo sa mi dialo v detstve, tak som naozaj rád. Myslím si, že Žilina je špecifická tým, že nie je ani veľkomesto a nie je ani mesto, ktoré by trpelo nedostatkom „sociálneho vyžitia“. Mesto „schytalo“ to, čo chalan môjho typu vtedy potreboval: široké okolie, ktoré je prekrásne. Človek kedykoľvek sadne na bicykel, vyberie sa hociktorým smerom, nemôže sa pomýliť, lebo tam je pekne.
Vyrastali ste na paneláku?
Áno, prežil som sídliskové detstvo. Kamaráti, ktorý podľa dohodnutého signálu pod oknom pískajú, či idem von. Keď mi volali na pevnú linku, že či k ním nevybehnem, veľa deciek nevedelo, že sa volám Juraj. Vedeli iba prezývku Šoko. Vyzeralo to nasledovne: Dobrý deň, prosím vás, je doma .... píp, píp, píp. Uvedomili si, že nevedia moje meno a netušili, že aj rodičia ma volajú Šoko. Zažili sme šiškové vojny, behanie po stavbách, lezenie po garážach, naháňanie vrátnikmi. Raz sa mi stalo, že sme vyliezli na športovú halu, bol basketbalový zápas. Chceli sme sa dívať z popod hríbika na hru. Chytil nás vrátnik. Hrozil nám, že nás odovzdá polícií. S kamarátom sme boli dohodnutí, že keď sa niečo takého stane, tak povieme iné mená. On povedal to moje. Ja som mu to vrátil a povedal som to jeho. Prehodili sme si postavy, ale obsadenie bolo rovnaké.
Prezradíte, na ktorom sídlisku ste bývali a kde sa nachádzalo typické miesto, kde ste sa schádzali a hrali?
Býval som na Hlinách IV. Legendárne miesto, kde sme sa hrávali, sme nazývali Kotolňa. Deti ho dnes volajú Striešky. Je to vedľa materskej školy, kde je basketbalové ihrisko. Takisto sme veľa času strávili na sídlisku Hliny I, v rámci vnútrobloku je, alebo bolo basketbalové ihrisko. Keď primrzlo, hrávali sme sa a šmýkali kúsok ďalej smerom k parku. Podľa toho, čo sme sa chceli hrať, sme si našli aj adekvátne miesto.
Kam ste ako mladý gymnazista zvykol chodiť s partiou kamarátov?
Mladosť som strávil v kaviarni Emócia v Považskej galérií. Popri gymnáziu to mohol byť Nosorožec, U capka. Legendárna bola Márnica, ktorá je pri cintoríne. Cez voľné hodiny sme tu utekali hrávať biliard.
Trikrát ste sa pokúšali získať titul, ale ani jednu vysokú školu ste nedokončili. Prečo?
Nemal som jasnú odpoveď, čomu sa chcem venovať, bolo mi doporučené, nech skúsim technický smer. Prvým pokusom bola FPEDAS - Fakulta prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov na Žilinskej univerzite. Chvíľu vyzeralo, že prevezmem tatovu prax. On bol dopravný inžinier. Mne sa podarilo dokončiť prvý ročník. Výhodou bolo, že na fakulte bola ťažká matematika a ja som chodil do matematickej triedy na gymnáziu.
Nemali ste ambíciu hneď od začiatku študovať hereckú školu?
Žiaľ, až neskôr som si uvedomil, že to nie je cesta, po ktorej chcem ísť. Čím ďalej tým viac som inkriminoval k herectvu. Prihlásil som sa na Akadémiu umení v Banskej Bystrici na herectvo. V tej dobe som ju považoval za alternatívnu školu a za zaujímavú možnosť štúdia. Myslel som si, že sa bude učiť niečo, čo je „modernejšie“: dabingové, filmové herectvo atď. To sa úplne nestalo. Po dvoch rokov mala škola problémy s akreditáciou. Rozhodol som sa, že herectvo budem brať len ako okrajovú vec, ktorú nemusím študovať. Vrhol som sa na Audiovizuálne médiá, v mojom svete bola predstava venovať sa fotografií. Vydržal som rok.
Od herectva ste úplne upustili?
Nie, opäť som mal pocit, že sa mám vrátiť k herectvu. Nemohol som sa vrátiť do tretieho ročníka, lebo tam bol ročník pauza. Moji spolužiaci poskočili o ročník, ja som sa mal vrátiť do tretieho, ten ale neexistoval. Dali ma opäť do druhého, ktorý som aktívne flákal. Nechodil som tam, oni si to všimli a vyhodili ma. Nastúpil som do Bábkového divadla Žilina a povedal som si: ak sa mám trochu venovať herectvu tak to skúsim školou života.
Divadlo s bábkami je pre herca úplne inou skúsenosťou ako vystupovať v roly niekoho na javisku. V čom je výnimočné bábkové divadlo Žilina od ostatných?
Bábkové divadlo v ktorom som fungoval, považujem za jedno z najprogresívnejších v rámci Slovenska, tvorby a prístupu k bábke ako takej. Uchopenie bábkariny v divadle bolo od dôb, kedy som tam fungoval a ešte aj oveľa skôr, vždy progresívne. Bolo tam priznané vodenie, pracovalo sa s predmetom, imagináciou. Nie s takými vecami, ktoré si pamätám z detstva – marionetami. Tie skôr desili ako tešili. Ide o možnosti, ktoré na mňa, napriek tomu, že nie som agresívny konzument umenia, hovoria či chcem alebo nechcem a to je veľmi dobré. Ak má mesto takýto typ presahu tak je to správne.
V divadle ste pôsobili v čase, keď ste už mali skúseností z umeleckého prostredia. Kde odštartovala vaša herecká kariéra?
Všetko to začalo v Žiline. Pôsobilo tu občianske združenie Makovice, kde moja sestra začala hrať divadlo. Vtedy som sa venoval basketbalu. Zistil som, že mám pomerne blízko k ľuďom tvoriac divadlo. Povedal som si, že by som to chcel „ochutnať“, ale všetko vo mne hovorilo nie – je tam moja sestra, nebudem po nej opakovať. V tom čase vzniklo predstavenie Človek putujúci. V ňom sestra nevystupovala a tak som sa odhodlal zahrať si. Zhruba v rovnakom období som sa odvážil vystúpiť na improvizačnej súťaži. Nebolo to úplne fiasko. Nezobralo mi to všetku chuť a vrátil som sa tam opäť. Odvtedy sa súťaže začali pre mňa stávať pravidelnejšie. Popritom sa diali veci ako čierno-divadelné predstavenie – vedenie marionet. Boli sme oblečení v čiernych odevoch „fekeťákoch“. Na hlavách sme mali kukly a viedli sme bábky, ktoré sú luminiscenčné, takže celé to vyzerá ako kúzlo. Divák nevidí vodiča, bábka dokáže dýchať v priestore.
V istej dobe bola Žilina povestná improvizačnými súťažami.
Vtedy ich organizoval Jožko Abafi, neskorší manažér 3T a kolega z bábkového divadla. V rámci súťaží sme sa chodili dívať na pre nás akoby vtedy už staršiu generáciu improvizátorov. Padali nám sánky z toho, akí boli fantastickí. Neskôr sa mi podarilo nejakým spôsobom presiaknuť do ich kruhov a momenty, kedy som si mohol s nimi zahrať, boli pre mňa neuveriteľné. Neskôr sme sa prehupli do toho, že improvizačnú zábavu sme do istej miery prezentovali my. Či už to boli improligy, kde som mal zoskupenie Debrujár, veľmi silné bolo Dva infantilné čaje. Tam spadal Stano Staško s Lukášom Puchovským. Neskôr sme sa spojili a vzniklo 3T (divadelno-improvizačná skupina troch hercov).
3T sa zrodilo v Žiline, dnes je známe po celom Slovensku. Čím ste si získali divákov?
Na Slovensku pôsobíme 16 rokov. Obehali sme celú republiku, stali sme sa známymi. Nie preto, že by sme robili kampaň, ale ľudia keď nás videli a páčilo sa im to, tak to povedali ďalej. Takto sme sa dostali aj do Bratislavy. Po istom čase sme sa do hlavného mesta začali vracať. Jedno predstavenie si prišiel pozrieť aj Jano Gordulič, zakladateľ stand-upu Silné reči. Zavolal ma, vyskúšať si vystupovať v show. Vždy som bol človek, ktorý rád vyskúšal nové výzvy, aby som zistil, čo nechcem a čo neviem. Zo začiatku som stand-up považoval za pokleslý žáner. Pochopil som, že sa dá robiť aj inými cestami, nevulgárne a pod. Uchytil som sa a už bolo jasné, že sa len viac a viac dávam do povedomia v Bratislave. Neskôr prišli ponuky na seriály. Jedna z nich bola aj na seriál Horná Dolná, ktorá môjmu zviditeľneniu, aj keď vieme cez akú postavu, pomohla.
V Hornej Dolnej vystupujete ako večne opitý muž s nekonečnými problémami. Ako ste sa vžili s touto postavou?
Vtedy som mal s tým trochu problém. Keď som robil casting, pomerne dlho ma skúšali na postavu farára. Keď som získal rolu Tunela, nebol som príliš nadšený z toho, že mám hrať niekoho, kto je opitý. Neskôr som zistil, že sme sa stali idolmi detí. Žiadam ich, aby si radšej našli za idol niekoho iného. Deti nevnímajú to, že sme alkoholici, ale postavičky ktorým sa môžu diať aj čudesné veci. Snažíme sa robiť postavy tak, aby boli milé a neboli nepríjemné a príliš vulgárne.
Seriálu sa napriek kritike, že príliš okázalo ukazuje typické slovenské pomery na dedine, veľmi darí.
V Novej Lehote točíme siedmy kalendárny rok, momentálne pracujeme na trinástej sérií. Jedna séria má dvanásť častí. Seriál je pre mňa veľmi dôležitý, sme v prírode s partiou ľudí, ktorých mám veľmi rád. Seriál je výnimočný tým, že má láskavý humor. Nie je potrebné vidieť predošlú epizódu, aby ste sa chytili tej ďalšej. Máme mnoho priestoru aj na improvizáciu, druhý plán, kde si občas dovolíme zahrať naše „srandičky“.
Ako reagujú vaše deti, keď vás uvidia napr. v upútavke na Hornú Dolnú? Predpokladáme, že nie sú ešte divákmi seriálu.
Reagujú normálne. Uvedomia si, že som to ja, potešia sa, že ma počujú, vidia a potom mi to referujú. Je pravda, že nesúhlasím s tým, aby malé deti pozerali Hornú Dolnú. Moje deti ju ale pozerajú, keď chcú. Nie v čase, keď sa vysiela na televíznych obrazovkách. Pozrú si diely na internete. Nemajú to dovolené z toho dôvodu, že by ich to niekam posunulo. Chcem, aby chápali, že je to moja práca.
Aj s vami niekedy absolvujú natáčanie?
Obidve deti som niekoľkokrát zobral na natáčanie. Je dôležité, aby deti chápali, čo znamená práca rodiča a ako to prebieha. Jedna vec je vidieť výsledok v televízií a druhá chápať, ako to celé funguje. Kubo si aj zahral v Hornej Dolnej. Nie preto, že by som ho tam tlačil, ale režisér navrhol, či by sme ho nepoužili do scénky. Pre neho to bol zážitok, nie preto, že bude slávny, ale že si to mohol vyskúšať a následne pozrieť. Niekedy dávnejšie sa ma Adelka spýtala, ako vychádzam z televízora. Odpovedal som jej, že zatiaľ veľmi dobre.
