Ako sa vám pozdáva táto akcia na vrchole Veľkej Rače?
Nikto nemôže povedať nič zlé. Viem, že tento formát fungoval už predo mnou, keď chodil na Raču buď domáci pán farár z Oščadnice, alebo z Česka. Je to už dlhoročná tradícia a ja sa do nej naskočil tak, že chlapci ma zavolali ako kaplána horskej služby, pretože je to svätá omša obetovaná za zosnulých záchranárov a rovnako aj tých súčasných a ich rodiny. Chytil som sa tejto myšlienky, domáci pán farár z Oščadnice mi túto účasť odobril a som len rád, že môžem byť jej súčasťou.
Počet ľudí každým rokom rastie, to je určite potešiteľná vizitka.
Predsa veľa závisí od počasia, lebo napríklad tento rok prišlo mnoho rodín s malými deťmi. V spolupráci s farnosťou Vysoké Tatry robíme aj akciu „omše na horách“, kde je vopred na rôznych miestach stály rozpis, avšak takú účasť ako na Veľkej Rači neevidujeme. Určite počtom prítomných ľudí je Veľká Rača najsilnejšia.
Nečakané spojenie s Bohom napríklad v roli turistov je určitým nástrojom, aby sme sa nachvíľu zamysleli nad svojím životom intenzívnejšie než v kostole?
Presne, toto je význam takýchto svätých omší, pretože každý človek donesie na hory svoje vlastné svedectvo. Samozrejme, niektoré skupinky len prechádzajú a laicky povedané zastavia sa ako neveriaci turisti. Ďalší prídu zámerne, lebo chcú poďakovať Pánu Bohu v prírode, ktorá má neobyčajné čaro.
Ako vnímate prácu horských záchranárov, keďže doslova každý deň v službe riskujú vlastné životy pre záchranu iných?
Náročná, ale krásna práca. Horskí záchranári sú predĺženou rukou Pána Boha, pretože ak treba pomôcť, tak idú v prvom rade oni v horách. Sám som študoval zdravotnícku školu, viem sa niekedy do nich vcítiť a oni sú v hlavách dobre nastavení. Keď sa im podarí pomôcť človeku, tak prídu domov s výborným pocitom, i keď možno sú absolútne vyčerpaní.
Pri tragických udalostiach je náročné oddeliť prácu od bežného života. V týchto momentoch vás záchranári vyhľadajú častejšie?
Je to čisto mužská partia a každý z nich má svoj recept ako si vyvetrá hlavu od bežných starostí. Niekto hrá hokej, ďalší si zabehá, iný si skočí na pivečko s partiou alebo sa venuje rodine. Niekto sa rozhodne navštíviť kňaza, kde v prvom rade poskytujem duchovné služby ako napríklad spoveď. Avšak nie všetci chlapi v horskej službe sú katolíci, ale často ma vyhľadajú na obyčajný rozhovor. Vychádzame spolu perfektne, máme otvorený priateľský vzťah a poviem napríklad, že sme s niektorými z nich výborní priatelia a pritom nemajú ani spravený krst.
Kľúčom k viere je byť dobrým človekom, spomínaný krst či ostatné veci sú až sekundárnymi záležitosťami?
Môj otec mi od malička prízvukoval, že najprv musím byť dobrým človekom, potom až dobrým kresťanom s nadstavbou byť dobrým kňazom v mojom prípade. Nemôžete niečo preskočiť či vynechať, to tak nefunguje. Ako môžem byť dobrý kresťan, ak nie som ľudsky normálny človek?
Ako sa vám pracuje v pozícii kňaza s horskými záchranármi na Slovensku?
Vyslovene sú to jedna rodina aj v súčinnosti s dobrovoľníkmi a podľa mňa sú príkladom aj pre ostatné pracovné spoločenstvá, aby si navzájom pomáhali a boli oporou jeden druhému. Nedávno sme mali birmovku organizovanú v rámci horskej služby, to bolo pre mňa krásne obdobie s týmito ľuďmi na celom Slovensku.
Vy osobne milujete horské prostredie?
Hory mi prirástli k srdcu už v detstve. Začalo sa to už asi prvými výletmi v detskej sedačke na pleciach môjho otca. Odvtedy ma neustále priťahovali nielen svojou krásou, ale i náročnosťou. Vrchy sa pre mňa stali miestom, kde si vždy nanovo uvedomím, že slúžim úžasnému Bohu, ktorý túto krásu vytvoril aj pre mňa.
Čo vás na horách najviac fascinuje?
V prvom rade si uvedomujem veľkosť Božej lásky. To, že do týchto krásnych hôr môžem chodiť; že môžem obdivovať Božie stvorenie; že ma toľkokrát chránil – to všetko vnímam ako veľký Boží dar. Tiež mám príležitosť stíšiť sa, spoznávať svoje limity a učiť sa pokore, ale aj prežiť krásny čas s priateľmi či s ľuďmi, ku ktorým som ako kňaz poslaný.
Máte aj iné záľuby popri vašej práci či horách?
Od mojich školských rokov bol mojou záľubou hokej. Ešte aj dnes sa k tomuto športu často vraciam. Máme tiež kňazské hokejové družstvo a raz do roka organizujeme hokejový turnaj kňazov medzi diecézami. A je to určite zaujímavý pohľad vidieť toľkých kňazov na korčuliach.
Aktuálne pôsobíte v Paučinej Lehote v krásnom prostredí Demänovskej doliny, čím v tejto farnosti momentálne žijete?
Práve pracujeme na projekte pastoračného centra. Je to pre mňa veľká výzva, nie je to pre mňa starosť a makáme každý deň, aby sme to dokončili. Neraz montérky mením za kňazský ornát a postupne vidieť proces dokončovania diela ma napĺňa radosťou.
Aký je váš odkaz pre všetkých veriacich, ktorí milujú hory?
Ježiša sa pýtali, že čo je najdôležitejšie. Milovať Boha, milovať blížneho. Ak toto dokážeme aj v horách, tak to bude skvelé. Prichádzam do tohto prostredia, aby som bol bližšie k Pánu Bohu a chcem sa povzbudiť na duchu, aby som tú radosť roznášal ďalej. Želám všetkým, aby ste mali radosť na horách a bezpečne sa vrátili do svojich domovov.
