Začínali ste v Žilinskom večerníku. Čo ste sa vo vašom „domovskom“ médiu naučili?
Žilinský večerník bol mojou súčasťou prakticky odmalička, keďže sa u nás na stole objavoval pravidelne každý týždeň. Noviny mi dali veľa. Prvý kontakt s novinárskym prostredím, s informáciami, tvorbou článkov, cenné kontakty aj kamarátstva. Veľmi dobre si spomínam na konkrétne obdobie, ktoré si vyžadovalo, aby som tvorila obsah spravodajskej časti novín prakticky sama. Bol to obrovský impulz aj radosť, noviny sme s nasadením tvorili, či bola streda alebo nedeľa. V utorok skoro ráno som potom bežala do prvého novinového stánku, aby som skontrolovala, ako noviny vyšli... či fotky v tlači vyšli tak, ako mali. Bolo to veľmi pekné obdobie.
Pokračovali ste ako redaktorka v TV Markíza. Bolo to pred kamerou náročnejšie?
Do televízie som „prestupovala“ bez skúseností pred kamerou. Nie je to úplne bežné – do celoštátnej televízie často prichádzajú reportéri, ktorí si už takúto prácu predtým vyskúšali na regionálnej pôde. Priznám sa, že nad takouto formou novinárčiny som predtým neuvažovala, myslela som si, že „písanie sa mi jednoducho hodí“ a budem v tom pokračovať. Všetko sa to veľmi rýchlo zmenilo v čase, keď v Žiline hľadali zástup za regionálneho reportéra. Tým, že ma kolegovia novinári registrovali – posunuli na mňa tip a ani som sa nenazdala – posielala som svoju video vizitku a prvú skúšobnú reportáž. Začiatky boli výzvou. Oveľa väčšou výzvou ale bolo fungovanie v bratislavskej redakcii, do ktorej som prešla po dvoch rokoch. Čas tam plynie podstatne rýchlejšie ako tu v regióne, tempo a nasadenie je neporovnateľne dynamickejšie a aj nároky sú väčšie. Každý deň treba prísť na poradu s témou a následne ju spracovať tak, aby spĺňala všetky kritériá a princípy. Uchopiť tému, osloviť respondentov, nakrútiť rozhovory, napísať scenár a potom si reportáž aj postrihať – to všetko patrí do dennej agendy reportéra. Počítať treba aj so živými vstupmi či často nepredvídateľnými okolnosťami, ktoré spracovanie témy predĺžia alebo skomplikujú. Bratislavský reportér začína pracovať približne o 9. hod. ráno a poväčšine končí pred začiatkom vysielania Televíznych novín o 19. hod.
V čom bol v práci redaktorky TV novín a novinárky v printe zásadný rozdiel?
Rozdiel je v nárokoch, ktoré som už načrtla, a zároveň v čase, ktorý na spracovanie témy redaktor má. V novinách bolo na celý proces podstatne viac času - takmer týždeň. V televízii je to čo deň – to téma a je potrebné ju v ten deň aj dokončiť. Rozdiel je, samozrejme, aj vo výbere tém. To, čo redakcia regionálneho týždenníka prijme, nemusí prijať redakcia celoštátnej televízie. Téma by mala mať zásah a mala by byť spracovaná tak, aby diváka zaujala, samozrejme, s dodržaním všetkých novinárskych princípov a etiky.
O mediálnom svete sa hovorí, že v ňom treba mať ostré lakte, súhlasíte s tým?
Skúsenosti mi ukázali, že v tejto práci je potrebné mať, alebo tak ako v mojom prípade, začať intenzívne budovať dostatočný nadhľad. Práca novinára je veľkou zodpovednosťou a osobitne v týchto časoch je náročná. Zvládať treba nároky, stres, mnoho ráz ľudskú aroganciu aj neochotu a počítať treba s absolútnym nasadením a prispôsobovaním sa často na úkor osobného života. Na druhej strane má novinárčina veľa pozitív a prináša pekné momenty. Stretávate sa s obrovským množstvom ľudí z najrôznejších oblastí života, veľa sa dozviete, verejnosť ako prví o všetkom informujete, cez reportáže poukazujete na chyby a ľuďom takýmto spôsobom pomáhate. A o tom táto práca je. Príjemné je aj to, že mi táto práca priniesla aj nové kamarátstva a významne rozšírila obzory.
V televízii ste sa prioritne venovali témam zo zdravotníctva?
Zdravotníctvo patrí v redakciách k najdôležitejším oblastiam. Zdravotnícky systém sa totiž dotýka nás všetkých a ľudia sa o témy z tohto prostredia odjakživa prirodzene zaujímajú. Bolo to tak v mojom prípade, akurát ešte aj z pozície reportéra. Nie je tajomstvom, že v zdravotníctve to často nefunguje tak, ako by malo, a ambíciou každého zdravotníckeho redaktora by malo byť – vysvetľovať, na problémy a chyby upozorňovať, a vďaka tomu veci zlepšovať a ľuďom pomáhať.
Na ktorú reportáž ste osobitne hrdá?
Bolo ich viacero. Obzvlášť výrazne sa mi do pamäti vryla reportáž o nevydarených zákrokoch na očnej klinike, ktorá pôsobí na Slovensku. Tému som spracovala na základe podnetov, ktoré nám adresovali jej klienti. S kamerou sme s nimi boli aj na polícii v čase, keď podávali trestné oznámenia. Niektorým sa zrak podarilo napraviť, iní svoje ťažkosti stále riešia. Odvysielanie reportáže vzbudilo veľkú pozornosť, po publikovaní ma kontaktovali aj ďalší poškodení klienti, o ktorých sme nevedeli. Pred možnými problémami sme zároveň uchránili tých, ktorí na zákrok ešte len mali v pláne ísť. Veľmi sa teším aj z viacerých pozitívnejších tém, ako napríklad o ukrajinskom chlapcovi, ktorý sám prešiel cez hranice, aby sa v čase zúriacej vojny dostal do bezpečia, či témy o Zrakovej pyramíde v Súľove a o Sphére Juraja Gábora, ktorú stavali a vystavili v Novej synagóge. Boli to vizuálne veľmi pekné reportáže.
Chceli ste byť novinárkou už v detstve?
Nie, stať sa novinárkou nebolo mojím detským snom a ani plánom. Ku koncu štúdia na Gymnáziu Hlinská som dosť tápala, nebola som si istá, čo by som chcela ďalej robiť, respektíve v čom by som sa mohla nájsť. Náznaky zvedavosti, záľuba vo fotografovaní, čítaní novín či sledovaní správ – toto som vtedy ako impulz úplne nevnímala. Pôvodne som mala prihlášku na učiteľstvo a tlmočníctvo, no tesne pred maturitami mi moja spolužiačka a veľmi dobrá kamarátka náhodne spomenula Trnavu a fakultu masmediálnej komunikácie. Škola z praktických predmetov ponúka aj možnosť skúsiť si fungovanie v rádiu, časopise či v televízii. Táto predstava ma neskôr tak uchvátila, že som nakoniec začala študovať tam. V úvode som vo voľnom čase začala spoznávať prostredie Žilinského večerníka, pomáhala som s korektúrami a editovaním. Neskôr začali vznikať moje prvé reálne články a tesne pred štátnicami som v novinách naplno písala už z pozície redaktorky spravodajstva.
Ľudia vás spoznávajú?
To, že by ma niekto cudzí spoznal a reálne sa mi aj prihovoril, sa mi za celý čas stalo dokopy asi raz alebo dvakrát. Možno tých ľudí, ktorí si tvár s mojím menom v tej rýchlosti spojili, bolo aj viac, len som si to neuvedomila, prípadne to nedali dostatočne najavo. Samozrejme, je to príjemný pocit, ja sama sa ľuďom rada prihováram, a ak je príležitosť, rada sa púšťam do rozhovoru. V práci, na ulici, v obchode aj v kaviarni. Veľmi dobre to padne a človek má možnosť veľa sa dozvedieť.
Chýbalo vám vaše rodné mesto?
Túto otázku sa ma opýtala väčšina známych či kamarátov, ktorí sa dozvedeli o mojom návrate. Ja sa zvyknem „chváliť“ tým, že som silný lokálpatriot a prezentovala som sa tak aj v Bratislave. Hovorila som, že keď príde čas, do Žiliny sa vrátim. Mám tu rodinu, kamarátov, obľúbené miesta. Dobrým dôkazom je podľa mňa to, že veľmi často som počas voľných víkendov cestovala do Žiliny s tým, že idem do Terchovej, aby som si len tak vychutnala výhľad na Rozsutce, dala si kávu v obľúbených žilinských kaviarňach alebo zašla na predstavenie do mestského divadla. Takže áno, zle mi v hlavnom meste nebolo, ale doma je doma.
Od apríla tohto roku ste sa stali hovorkyňou mesta Žilina. V čom je pre vás táto funkcia najväčšou výzvou?
V prvom rade táto funkcia je veľkou výzvou. Ako rodená Žilinčanka a lokálpatriotka vnímam túto prácu ako radosť a najmä poslanie. Byť pri informáciách a profesionálne ich odovzdať verejnosti. Chcem všetky svoje doterajšie skúsenosti zúročiť a mesto kvalitne reprezentovať.
Hovorca je na „druhej strane“. Je výhodou, že poznáte väčšinu novinárov?
Určite. Jedným z faktorov, ktorý pri rozhodovaní zavážil, bolo, že Žilinu veľmi dobre poznám a mám k nej vzťah, rovnako poznám množstvo ľudí, ktorí tu žijú, aj témy, ktoré v meste rezonujú. V neposlednom rade sa poznám s novinármi, ktorí v regionálnych redakciách pôsobia. Viem, čo ich práca obnáša, aj to, ako by mala komunikácia a spolupráca medzi nimi a hovorcom fungovať.
