Ešte aktívne či kedy vás konečne uvidíme na športovom dôchodku?
Ja verím, že nikdy, lebo sa cítim stále dosť mladý. Som na súpiske Žiliny v druhej lige, kde sme ostatný ročník 2023 skončili na 4. mieste. Samozrejme, dávam priestor skôr mladším a začal som sa venovať práci s mládežou. Je krásne vidieť, že to prináša ovocie, lebo nám stúpa počet členov a prežívam druhýkrát tento príbeh so záchranou bedmintonu v Žiline. Ešte po konci môjho trénera Cyrila Konečného to bolo vážne a prežili sme, tak teraz to je podobné, ale sme na dobrej ceste k rastu výkonnosti.
V akom stave je aktuálne bedmintonový klub AC UNIZA Žilina?
Vždy sme patrili medzi štyri najlepšie kluby na Slovensku, dokonca sme hrali aj federatívnu extraligu. Hlavne táto akademická pôda bola žriedlom kvalitných hráčov z Česka, teraz došiel mladý tréner Ladislav Koribský, bývalý hráč Košíc, ten sa v Žiline oženil a má ozaj smelé vízie na základe odborných poznatkov. Ja ako predseda klubu som mu vytvoril solídne zázemie, on tomu dáva profesionálne cítenie, aby sme vychovávali deti. Teraz sme štvrtý klub, čo sa týka počtu mládeže na Slovensku a medzi dospelými máme dva tímy (jeden v druhej, druhý v tretej lige). Samozrejme, extraliga je náš cieľ, ale tam už potrebujete iné parametre hráčov. Nám robí prioritne radosť mládež, máme 60 členov, rastieme a snažíme sa, aby si deti našli k bedmintonu vzťah.
Pre laikov je tento šport na prvý pohľad zábavný, až priam jednoduchý. Prečo sa na profesionálnej úrovni bedminton nestretáva so širokou odozvou u mladých športovcov?
Mám určitý vek, ale pri mojich začiatkoch patril podľa štatistík medzi päť najťažších športov na svete. Nevyzerá to tak, ale bedminton je mimoriadne technicky náročný šport, my sa učíme od Dánov, kde sa hrá v Európe najlepšie. My máme, čo robiť, aby sme deti naučili správne držanie rakety, čo je ťažké. Deti učím len štyri roky držať správne raketu, aby mohli ďalej napredovať. Potom aj fáza napredovania ide pomaly, treba veľa driny, potu odriekania a trpezlivosti, čo dnes máloktorému dieťaťu, ale aj rodičom detí vonia. K tomu sa idete porovnávať s ostatnými hráčmi, klubmi a slovenskou špičkou. Ďalej je Európa, svet a vy zistíte, že cesta na vrchol je taká náročná, že vydržia ozaj len tí najhúževnatejší. Avšak toto by vám povedali aj činovníci v iných športoch, tie problémy sú dnes takmer identické.
Ako ste sa dostali k bedmintonu, je za tým nečakaná príhoda?
V prvom rade ma vždy zmienka mojej osoby s týmto športom teší, začal som ako trinásťročný, lebo predtým som hrával hokej a tam som nebol fyzicky príliš pripravený. Doslova som bol viac bitý, než sýty a presedlal som na bedminton, kde ma od súpera delila sieť, tam ma nikto nemohol už tak ľahko zbiť. Možno sa smejete, ale doslova to tak bolo. Každý šport vám dá bojovnosť, potom sa naučíte bojovať v živote. Okrem toho som si vážil, že sme nikdy nedostali honorár za zápasy, ale motivovali ma tituly a poháre. Trinásťkrát som vyhral majstra Slovenska, päťkrát medzi juniormi a to sa mi zapíše navždy do pamäti. Okrem toho som sa dostal aj na majstrovstvá sveta 1993 do Anglicka, čo bol neskutočný zážitok, keď som mal 29 rokov.
Ako si spomínate na tento šampionát s odstupom času?
Komicky. Nemali sme toľko médií okolo seba, tak som nevedel porovnať kvalitu európskych a ázijských hráčov. Naivne som si v hlave myslel, že predsa som nejaký hráč, keď som sa stal viacnásobným majstrom svojej krajiny. Birmingham bol očarujúci, no po prvej tréningovej jednotke hráčov Ázie som povedal nášmu prezidentovi, že poďme radšej domov a poriadne sa učme bedminton. Bol to až taký priepastný rozdiel, to si neviete ani predstaviť. Vedel som, že svetová špička nikdy nebudem, ale že až tak ďaleko sme za svetom, som nečakal. Neskutočne ma to vnútorne hnevalo a nevedel som s tým nič urobiť, len som sa s úžasom díval. A to podotýkam, že toto presvedčenie som dostal iba po tréningových jednotkách, samotné zápasy už boli iná káva.
Neobávate sa, že v Žiline bedminton postupne zanikne?
Vidím to pozitívne, o čom sme už hovorili. Nemáme možnosti hrania pre verejnosť, také mesto ako Žilina má asi iba dva priestory a dosť, potom jeden kurt je na Kysuciach a dosť. Teda pre amatérskych hráčov to je málo, no vedia si zahrať. S jedným rodičom sme rozbehli pekný projekt na jednej základnej škole, čomu sa teším a mám takú víziu, že možno niekedy bude v Žiline nejaké národné bedmintonové centrum, ale to má svoj čas.
Čo by ste odkázali čitateľom Žilinského večerníka, špeciálne tým športovým fanúšikom?
Nech hlavne mládež športuje. Musím byť kritický, ale pravdovravný, že do rúk sa mi aj od rodičov športovcov dostávajú častejšie deti, ktoré sú športovo zanedbané. My ich musíme najprv naučiť chodiť, potom behať, a kým sa dostaneme k hre, je to zložité. Bol by som rád, keby deti zahodili po škole telefóny a išli na ihriská, potom to bude s našou spoločnosťou fajn. To je iba moje zbožné prianie.
PIATY NAJLEPŠÍ NA SLOVENSKU
Slovenský zväz bedmintonu od svojho vzniku v roku 1962 eviduje prehľad medailistov na domácom šampionáte a žilinský hráč Igor Novák patrí v historických štatistikách celkovo na piate miesto. V rokoch 1982 až 1998 dokázal získať 27 medailí, z toho trinásťkrát sa stal majstrom Slovenska, šesťkrát bol druhý a sedemkrát tretí. Pre úplnosť doplníme, že na čele je Košičan Jaroslav Kozák, za ním Marián Šulko z Bratislavy, tretí je ďalší Žilinčan Pavel Mečár (v rokoch 1997 – 2011) a štvrtý Juraj Lénart.
