Stále vás pozývajú na besedy a stretnutia, čo ľudí po 24 rokoch od vášho letu najviac zaujíma?
Každá beseda aj publikum sú iné. Sú tam ľudia, ktorí pred 24 rokmi môj let sledovali v priamom prenose, ale aj mladí študenti, ktorí vtedy neboli na svete. Táto téma je ale zaujímavá do takej miery, že osloví publikum v akomkoľvek veku. Zaujíma ich v podstate všetko a niekedy nestačia ani tri hodiny, aby som uspokojil ich túžbu po poznaní toho, čo súvisí s lietaním do vesmíre.
Snom väčšiny chlapcov bolo stať sa kozmonautom. Bol to aj váš prípad?
Ja som chcel byť kaskadérom, kominárom, lákal ma šport. A za športom som sa aj vybral aj na Vojenské gymnázium SNP v Banskej Bystrici. Až na vysokej škole som začal uvedomovať, že sme mali svojho človeka vo vesmíre, pretože pri vstupe do Vysokej vojenskej leteckej školy SNP v Košiciach, kde som študoval, bola socha Vladimíra Remka, takže až tam som si začal vesmír uvedomovať do väčšej miery. Keďže som ale bol realista, uvedomoval som si aj to, že Česko – Slovensko už svojho kozmonauta má a neplánuje vyslať ďalšieho. Keď došlo k jeho rozdeleniu a vzniku Slovenskej republiky, ani vo sne mi nenapadlo, že v tak krátkej dobe po jej vzniku sa vyskytne takáto šanca. Takže reálne som sa tým, že by som sa mohol stať kozmonautom, začal zaoberať, až keď prišla takáto ponuka.
Prečo ste sa napokon stali profesionálnym vojakom?
Intenzívne som športoval. Keďže neboli športové gymnázia, na vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici bola možnosť sa mu venovať intenzívne. V Bystrici sa nachádzalo aj stredisko vrcholového športu Dukla Banská Bystrica, ale to bola úplne iná vojenská inštitúcia ako vojenské gymnázium. Sústredil som sa na všestrannosť kolektívne aj individuálne športy – gymnastiku, atletiku, skoky na lyžiach, cezpoľné behy, futbal, volejbal, basketbal, ... . Šport mi pomohol dostať sa do sveta, spoznať množstvo ľudí. Reprezentoval som na všetkých úrovniach a všetky školy aj útvary, v ktorých som pôsobil.
Azda každého napadne, či ste pred letom do vesmíru nemali strach? Predsa len raketa štartuje riadeným výbuchom...
Hranicu strachu si človek do určitej miery posúva aj športom. Robil som aj adrenalínové športy, napríklad parašutizmus, bungee jumping, lietal som na všetkých druhoch lietadiel, mnohokrát starších ako my, takže, ako sa hovorí, so zubatou na krídle sme sa s ňou naučili spolupracovať a tolerovať sa navzájom. Samozrejme, človek má pred letom do vesmíru rešpekt, veď smeruje do podmienok, v ktorých sa bežne technika ani ľudia nevyskytujú, pohybuje sa v extrémnych podmienkach aj po fyzickej stránke. Človek musí mať rešpekt, ale nie strach, lebo ten by mu zväzoval myseľ a nedokázal by sa sústrediť na úlohy, ktoré má plniť počas štartu aj letu.
Aké úlohy ste počas letu plnili?
Misia Štefánik mala dve línie. Cieľom tej prvej, diplomatickej, bolo vyslať svetu signál, že niekde v srdci Európy vznikla Slovenská republika, ktorá i napriek malému počtu obyvateľov a veľmi krátkej histórii samostatnosti má vysokú úroveň, vzdelania a je schopná vyslať svojho človeka do vesmíru. Tým sa Slovensko stalo 21. krajinou, ktorá mala svojho človeka vo vesmíre. Druhou líniou bol vedecký program, vypracovaný SAV. Išlo o 6 vedeckých experimentov, z ktorých 4 som plnil aj počas samotného letu.
Umelá inteligencia dokáže zastúpiť človeka v mnohých oblastiach. Myslíte, že definitívne aj na palube kozmickej lode?
Už v súčasnej dobe je celý režim letu, vrátane štartu viac menej automatický. Parametre sú zadávané do počítačov a tie riadia raketu. Ľudia len monitorujú činnosť týchto systémov a v prípade problémov by okamžite prevzali riadenie. Väčšina úkonov prebieha v automatickom režime. Ľudský faktor však stále nemožno vylúčiť. Lietajú už aj rakety bez posádky, ktoré dovážajú na orbitálne komplexy potraviny, vodu, veci na experimenty a všetko, čo potrebujú kozmonauti. Technológie sa neustále posúvajú dopredu.
Naopak, ľudia si už brúsia zuby na vesmírnu turistiku. Aký je na to váš názor?
Pred sto rokmi ľudia len snívali o lietaní ako takom a dnes je bežnou súčasťou nášho života, bez ktorej si ho nevieme predstaviť. Umožňuje nám v reálnom čase cestovať okolo celého sveta. Vesmírne lety sú len ďalšou etapou dobývania priestoru okolo Zeme, v ktorej sa dostaneme mimo atmosféru aj mimo našej Zeme. Je teda len otázkou času, kedy sa to opäť stane bežnou súčasťou nášho života. Technológie, ktoré to umožňujú sú však stále finančne veľmi náročné. Keď budú ekonomicky únosnejšie, stane sa samozrejmosťou, že lietadlá, ktoré lietajú teraz v atmosfére, sa budú vo vesmírnom priestore pohybovať oveľa rýchlejšie a let z kontinentu na kontinent by bol otázkou niekoľko desiatok minút.
Pôsobili ste ako vojenský pridelenec v Moskve aj v Kyjeve. Poznáte dôverne obe krajiny. Ako vnímate prebiehajúci vojnový konflikt?
Tento konflikt je nešťastím pre obidve krajiny. Zasiahol nielen Európu, ale celý svet. Zbytočne umierajú ľudia na strane oboch národov. Samozrejme je dôležité, aby sme podporovali Ukrajinu, pretože si háji svoju územnú celistvosť a záujmy. Hodnotím to ako veľmi nešťastné rozhodnutie, ktorým trpia oba národy.
Prezradíte nám, čo robíte v súčasnosti ?
Som dôchodca na plný úväzok, to však neznamená, že sa nudím. Ako náhle sa národ dozvedel, že kozmonaut je na dôchodku, denno-denne mám množstvo telefonátov a pozvaní na prednášky a besedy, najmä zo škôl, pretože som sa dostal do učebníc, štvrtáci sa o mne učia, tak učitelia ma pozývajú, aby som o vesmíre, o ktorom sa učia, porozprával ja, ako najpovolanejší. Je to časovo aj finančne náročné, ale beriem to tak, že vraciam dlh vlasti, ktorá mi umožnila zažiť to, čo zažije veľmi málo ľudí.
Ako si najradšej užívate voľný čas?
Mám ho naozaj málo, ale keď sa dá, tak väčšinou s priateľmi, nad nejakou dobrou knihou, pri športe, občas ešte oprášim aj gitaru, ale to naozaj výnimočne. V ostatnom čase som sa začal venovať otužovaniu a minulý rok som získal potápačskú licenciu. Stále sa však venujem viac druhým ľuďom ako sebe a rodine.
KTO JE IVAN BELLA?
Pochádza z: Dolnej Lehoty
Žije v: Bratislave
Rodina: manželka Judita, deti syn Ivan, dcéra Zuzana z prvého manželstva, z druhého manželstva syn Samuel a vyženený syn Erich, všetci už dospelí
Vzdelanie: Vysoká vojenská letecká škola SNP v Košiciach
Najobľúbenejší kút Slovenska: rodný kraj pod Chopkom
Ideálna dovolenka: s rodinou alebo s úzkym okruhom priateľov, ideálne na opustenom ostrove, pretože v akomkoľvek kúte sveta som sa objavil, vždy sa tam vyskytli nejakí Slováci, ktorí ma spoznali a hneď boli okolo mňa
Najobľúbenejšie jedlo: všetko, čo obsahuje kyslú kapustu – segedínsky guláš, koložvársku kapustu, kapustnicu, kyslú kapustu s pečeným mäsom, aj surovú
Najlepšia ľudská vlastnosť: dobrosrdečnosť a priateľskosť
Najhoršia ľudská vlastnosť: závisť a hlúposť. Hlúpi ľudia škodia nevedomky, závistlivci dokážu ubližovať vedome
