Ako ste prijali správu, že sa počas sezóny rieši vaša výmena z Trenčína do Žiliny?
Nejaké náznaky už boli, nebol som postavený pred hotovú vec, že zajtra idem a dovidenia. Záujem Žiliny bol už dlhodobý, aj som to očakával a nebolo to pre mňa prekvapením. V hokejovom prostredí sa toho veľa neutají, o mojom možnom odchode vedelo veľa tímov z nich najhorúcejším kandidátom boli Košice, potom sa pridal Zvolen s okamžitou výmenou, avšak dal som na Žilinu vďaka mnohým veciam.
Zavážila najmä osoba trénera Milana Bartoviča, ktorého poznáte práve z pôsobenia pod hradom Matúša Čáka?
Poznám ho ako trénera, no boli sme spoluhráči počas nášho pôsobenia vo Vítkoviciach a máme spolu dobrý dlhodobý vzťah. Pri odchode z Trenčína som chcel, aby to dávalo zmysel obom stranám, a som rád, že oba kluby sa korektne dohodli.
Začiatok sezóny musel byť pre vás poriadnym peklom. Trenčín zbieral samé prehry vysokým rozdielom, zatriaslo to vašou psychikou?
Bolo to trápenie, práve tie vysoké prehry nás zrážali dole, čo je náročné na hlavu. Rozprávalo sa už vtedy o nejakej zmene, no sme všetci profesionáli a do každého zápasu som tam, ako aj teraz v Žiline, dával sto percent.
Žilinské podmienky považujete za najlepšie, čo sa týka vášho pôsobenia na Slovensku?
Myslím si, že servis všetkých slovenských extraligových klubov je na dostatočne dobrej úrovni, porovnateľné zázemie je všade rovnaké až na Košice či Slovan – tieto dva tímy sú „odstrelené“ asi o level vyššie. Nitra, Trenčín a Žilina sú na podobnej úrovni, mne pod Dubňom nič nechýba.
Počas januára ste mali krásnu šnúru až ôsmich výhier v rade, čím sa dostavili tieto pekné výsledky?
Poctivá práca na tréningoch každého jedného hráča sa musí niekde pretaviť, prišlo to v tejto šnúre a škoda, že sa pretrhla práve v Trenčíne, lebo sme aj tam mohli vyhrať pokojne za tri body. Sme dobrá partia, všetko si sadlo a zatiaľ nám to funguje.
Pri pohľade na vaše osobné štatistiky v Žiline ste mierne sklamaný alebo z tých čísel nerobíte vedu?
Vždy to môže byť lepšie, ale mám čo zlepšovať a dá sa to dobehnúť v play-off. To je časť sezóny, ktorá je najpodstatnejšia a všetko dokážete rýchlo hodiť za hlavu. Tiež je ešte po pauze pred nami veľa zápasov a verím hlavne v dlhé play-off, kde chcem i ja ukázať svoju kvalitu.
Ste pracovitým hráčom, to vás zdobí zatiaľ celú kariéru, vidia vás takto aj žilinskí tréneri?
Manažéri či tréneri aj v predošlých kluboch sa ihneď nepozerali na moje góly či asistencie, ale oceňovali moju špinavú robotu na ľade. Samozrejme, góly sú dôležité, to si nebudeme klamať, ale naozaj verím, že v mojom prípade prídu v pravý čas. Rovnako si vážim dôveru žilinského vedenia, lebo ju výrazne cítim.
Súperi o vás často hovoria, že sa viete dostať pod kožu a ste taký ľudovo povedané kvalitný rypák. Môžu sa aj žilinskí fanúšikovia tešiť na tento váš herný prejav počas play-off?
Toto beriem od vás teda ako pochvalu, áno? (Smiech.) Potrebujeme mať v kádri aj takýto typ hráčov, lebo dobré mierené provokácie môžu súperov značne vykoľajiť, z čoho vie profitovať náš tím. Spomínate správne play-off, kde bude potrebné nielen byť herne v poriadku, ale vedieť si pomôcť aj hlavou. Ak u súpera vytvoríte rôznymi spôsobmi pocit frustrácie, tak môžete byť úspešný. Je to celé o detailoch, toto môže byť moja rola, a ak mi ju určia tréneri, tak ju ochotne prijímam.
Kde sa môže zastaviť žilinský tím v tejto sezóne?
Musíme byť pokorní, čo nehovorím ako klišé, no ja mám v hlave len titul. Je to veľký cieľ, ale prečo nie? Nováčik ešte nevyhral extraligu a nič nie je nemožné. Kto by povedal minulý rok, že Nitra získa titul?
V Žiline ste po príchode zaviedli nový rituál po tímových obedoch pred zápasmi, prezradíte nám viac?
V Trenčíne a Nitre som bol zvyknutý na palacinku po obede ako dezert. Tu také nič nebolo, a tak som zavolal chlapcov, či ideme na kávu a palacinku. Našli sme si skvelý podnik Spago na Bulvári, kde sme začali s Mirom Muchom a Danom Gachulincom, potom sa pridal Paťo Koyš. Jasné, že sa to celé uchytilo, a aktuálne už nás chodí osem, tak sme obsadili dva stoly.
Prečo máte rád práve palacinky a neobľubujete kávu?
Mám tri sestry, ktoré sú fantastické kuchárky, a potom sa cítim ako v siedmom nebi. Lepšie palacinky nevie spraviť nik, no akosi som si na tento dezert z domáceho prostredia zvykol a preniesol som si to do hokejového života. Máte dobrý postreh, že kávu vôbec nepijem, nejako ma neoslovila. Kým ju nepotrebujem, zatiaľ k nej nemám vzťah.
Neodmysliteľne k vám tiež patrí aj podpora najmä otca – vynechal vôbec jeden domáci zápas?
Tento ročník sa nestalo, žeby vynechal nejaký zápas, nielen doma. Často hovorí, že niekam nepríde – a zrazu ho všade uvidím. Je to krásne, lebo vždy ho dokážem na každom štadióne ihneď nájsť. Pamätám si ešte z čias Vítkovíc zápas na Sparte, kde bolo 15 tisíc fanúšikov a okamžite som v tom dave našiel rodičov. On je skutočne neprehliadnuteľný (smiech).
K hokeju vás priviedli práve rodičia?
Môj príbeh spočíva v tom, že mám tri staršie sestry a otec túžil mať syna a tobôž hokejistu, i keď on hrával futbal. Keď som bol dieťa, tak som s ním chodil na hokej, to ma chytilo, potom ma prihlásili na korčuľovanie – a už to išlo.
Po otcovi ste zdedili aj prezývku Fogo?
Áno, je to tak. Cudzinci ma volajú Joey, tak mi občas hovorí tréner Bartovič či Miroslav Mucha.
Je pre vás zápas proti Liptovskému Mikuláši nejako špeciálny?
Príde sa na mňa pozrieť veľa ľudí, čo ma poznajú, a z tohto pohľadu to je špeciálne, ale ja som tam nevyrastal, keďže som mládežnícke časy strávil v Česku, takže pikantnejšie zápasy sú skôr proti mojim bývalým zamestnávateľom na Slovensku. Vítkovice ma odkúpili ako mladého hráča, pri odchode do Česka majú stále na mňa právo.
V čom vidíte najväčší rozdiel medzi podmienkami v Česku a na Slovensku, je to naozaj iný svet?
Zázemie, ubytovanie, školy a všetko je iné ako na Slovensku. Väčší štát, viac peňazí a väčšie skúsenosti. V Ostrave som zažil základnú, strednú a skúšal som aj vysokú školu, teda je to môj druhý domov.
Okúsili ste už aj reprezentáciu, veríte, že sa môžete dostať už aj do záverečnej nominácie na svetový šampionát?
Trikrát mi to už ušlo doslova o chlp. Iróniou osudu je, že najväčšie sklamanie som zažil v Žiline, kde sme mali posledný zraz, a dve hodiny po zápase som dostal správu, že som posledný vyradený hráč. Cítil som sa dosť zle, lebo tomu chýbal malý krok, ale so všetkým sa treba popasovať a vidíte – som členom žilinského hokeja.
Akým aktivitám sa venujete po skončení hokejovej sezóny?
Po sezóne staviam dom, som taký robotník a celkom mi to ide. Priamo v centre Liptovského Mikuláša mám taký krásny apartmán, ktorý sa bude prenajímať, čo je moja investícia. Otec postavil veľa domov, som v tomto celkom zdatný.
Mali by ste sa spojiť s rodinou Miroslava Muchu, sú tiež stavbári. Otcovia už rozmýšľajú o spoločnom biznise?
Myslím si, že to má čas, ale nikdy nehovor nikdy. Vieme o sebe, že naše rodiny robia v stavebníctve, takže prečo nie...
Študovali ste aj na vysokej škole, neláka vás dokončiť ju, keď už spomínate toho Miroslava Muchu?
V Ostrave som popri hokeji akosi nestíhal študovať, no prvý semester som zvládol v odbore ekonomika a podnikanie, no potom som to zavesil na klinec. Uvidíme, čo prinesie čas, ale zatiaľ nie som nastavený vydať sa na toto dobrodružstvo.
Váš pozdrav fanúšikom žilinského hokeja znie...
Ste skvelí, cítime vašu podporu vážime si to. Poznám to z pôsobenia v Nitre, že to bolo šialenstvo, ale žilinské ďakovačky sú famózne a doslova neskutočné.
KTO JE JOZEF BALÁŽ (25)?
Rodné mesto: Liptovský Mikuláš
Rodinný stav: slobodný, bezdetný, mama Miriam, otec Jozef a tri sestry Miriam, Katarína a Anna
Hokejové kluby na Slovensku: Nitra, Trenčín, Žilina
Cestovateľský sen: plavba loďou na Miami, to už dlho riešim v hlave
Obľúbené jedlo: kuracie mäso, kaša, broskyňa a syr
Športový vzor: Sidney Crosby
Voľný čas: najradšej trávim čas s rodinou
Životné krédo: Všetko je tak, ako má byť
