27 rokov je v živote človeka dlhý čas. S menšou nadsázkou v žilinskej nemocnici aj “umriete“, nechystáte sa pracovne niekde inde, však?
Pravdepodobne (smiech), keďže sa určite nikam nechystám. Od roku 1997 pracujem na úrazovej chirurgii – od pozície lekára-sekundára, kedy som postupne absolvoval atestácie z odboru chirurgia a úrazová chirurgia, až po primára, ktorým som od roku 2018, a aktuálne zároveň vykonávam pozíciu riaditeľa našej nemocnice.
Prečo úrazová chirurgia, nebolo pre vás predsa nič “lukratívnejšie“?
Nikdy by som svoju prácu nemenil. Je to extrémny adrenalín, keď zachraňujete človeka v kritickom stave a dokážete ho vrátiť naspäť do života. Nie vždy sa to podarí a na sále som, žiaľ, zažil aj smrť dospelých či detí. No ten pocit, keď viem človeku pomôcť, je úžasný a vždy by som do toho išiel znovu. Som rád, že môžem naďalej pomáhať našej nemocnici.
Mali ste v mladosti aj nejaký vzor, ktorý vás inšpiroval do tohto remesla?
Je z detstva – v osobe pána primára Janáska. Ako dieťa som mal žltačku a bol som na infekčnom oddelení, myslím, že som mal 9 rokov. Videl som jeho obetavú prácu a po návrate do školy som do dotazníku napísal, že chcem byť primárom. Moja triedna učiteľka sa smiala, lebo som to napísal ako jediný a vôbec som netušil, že ide o lekára, pretože v hlave som si zapamätal len to spojenie – primár Janásek. Z tohto človeka vyžaroval zdravý rešpekt, bol veľmi milý a odvtedy som chcel byť lekárom. Dnes sa venujem síce inému odboru, no primár Janásek ostal moja jednotka.
Vy ste atypický riaditeľ, lebo ste neprestali robiť vašu prácu chirurga, prečo?
V našom prostredí je to jednoduché – ak chcete byť dobrý chirurg, tú prácu nesmiete prestať robiť a musíte si udržiavať ruky v praxi. Faktom však je, že som v nemocnici obklopený šikovnými ľuďmi, vďaka ktorým to spoločne zvládame, môžem sa na nich spoľahnúť a verím im. Aj to mi umožňuje robiť naďalej môj odbor. Každý chirurg vám povie, že nástroje potrebujete držať denne v rukách, inak sa to nedá. Nás úrazových chirurgov vo všeobecnosti nenapĺňa administratíva v zmysle písania na počítači, predpisovania liekov a podobne, ale baví nás zavrieť sa na sálu, kde vieme pacientovi s úrazom, napríklad zlomeninou zabezpečiť, že sa plnohodnotne vráti do bežného života. Preto musíme ruky neustále udržiavať vo forme.
Vidíme vás v modrom pracovnom odeve, ako sa stíhate prezliecť do obleku a absolvovať stretnutia, čo jednoducho musíte v pozícii riaditeľa?
Mám obrovskú výhodu, že som lekár a táto pracovná uniforma je relatívne akceptovaná aj na pôde riaditeľstva. Samozrejme, zvykol som si tiež na obleky, no nie som nadšencom tohto spôsobu obliekania. Obrovské množstvo stáží či kongresov, ktoré som absolvoval po celom svete, ma v tomto smere dobre pripravili, takže to nevnímam už nijako špeciálne. Musím priznať, že som si s výdatnou pomocou manželky kúpil už aj nejaké nové saká, no obleky nie.
Čo vás najviac trápi z pozície riaditeľa a neviete to zatiaľ zmeniť?
Myslím si, že žilinská nemocnica bola vždy dávaná tak trochu do úzadia, a to aj napriek tomu, že sa u nás robí kvalitná medicína. Ja to nazývam „mŕtvy dlh“. Vznikol na prelome tisícročí, kedy sa neinvestovalo do prístrojovej infraštruktúry ani do priestorov. Navyše sa niektoré budovy rozpredali. Pochopiteľne sme iným nemocniciam „závideli“, že môžu vďaka lepšiemu vybaveniu robiť veci, ktoré sme my nemohli. Nie preto, že by mali lepší personál, ale mali nové prístroje. V rámci Slovenska máme koncové nemocnice, ktorých činnosť dosahuje Európsku úroveň. Chýbajú nám ale určité investície, aby sme mohli naplno rozvíjať skúsenosti našich odborníkov. Potrebujeme mať technické nástroje, bez ktorých sa nepohneme dopredu. Ešte viac ma však trápi iná vec...
Ktorá?
Za posledné roky sme výrazne skvalitnili podmienky pre personál aj pacientov, ale Žiline chýba niečo naozaj dôstojné na úrovni 21. storočia. Zmeniť to vieme buď komplexnou rekonštrukciou, alebo postavením nového pavilónu. Nová nemocnica by bola vysoký level. Radi by sme tiež rozšírili operačné sály, lebo naša spádová oblasť predstavuje štvrť milióna obyvateľov a v tomto regióne vzniká pretlak pacientov, čoho dôsledkom sú v mnohých prípadoch aj dlhšie čakacie doby v porovnaní s inými nemocnicami, ktoré majú menší spád. Na tomto však pracujeme tak, aby sme to čo najskôr zlepšili.
Darí sa vám v kolektíve vyše 2000 zamestnancov budovať čo najlepšie fungujúce vzťahy?
V tomto som „srdciar“, Žilinu milujem a síce som mal viaceré ponuky na odchod, ostal som. Chcem dostať žilinskú nemocnicu do stavu, kedy bude plne akceptovaná tak, ako si to zaslúži. V rebríčku kvality posledné roky rastieme. Stali sme sa jedným z najtransparentnejších zdravotníckych zariadení, dosahujeme vysoké parametre kvality a pracujú tu skvelí ľudia. Prirodzene, pacienti niekedy cítia nespokojnosť a stretávame sa aj so sťažnosťami, no na prvom mieste máme vždy pacienta. Som rád, že veľké množstvo Žilinčanov študuje medicínu, prichádzajú nám žiadosti o prácu a po personálnej stránke sme na tom dobre. Máme relatívne stabilnú situáciu aj čo sa týka ošetrovateľského personálu. Oproti iným nemocniciam by sme kolektív potrebovali rozšíriť „len“ o 10 až 15 sestier. Žilinská nemocnica má viac ako 2000 zamestnancov – zdravotníkov aj nezdravotníkov – vzťahy sú preto mimoriadne dôležitou stránkou. Primári, vedúce sestry a ďalší vedúci pracovníci sa ich usilujú rozvíjať s rešpektom a vzájomnou úctou, pričom oceňujem slušnú komunikáciu, ktorú sa snažíme udržiavať. V rámci utužovania kolektívu a komunitných aktivít robíme viacero športových akcií, ako je beachvolejbalový turnaj alebo Beh zdravia na Vodnom diele Žilina, na ktorom sa zúčastňujú stovky zamestnancov. Toto sú podujatia, kde sa ľudia porozprávajú, zabavia, zašportujú si, majú príležitosť utužiť vzťahy aj mimo nemocničného prostredia. Rád by som tiež vyzdvihol, že personál pracuje s úctou a rešpektom, čo si nesmierne vážim, pretože sami vedia, že naším spoločným cieľom je spokojnosť pacienta. Ďakujem všetkým zdravotníckym a nezdravotníckym zamestnancom za ich náročnú prácu.
Pacienti sa rokmi menia k horšiemu, napríklad vplyvom sociálnych sietí či množstva neoverených informácií na internete. Môžete to potvrdiť?
Určitá časť ľudí je už po príchode do nemocnice nahnevaná, hoci na to nemajú ešte ani dôvod. Často sa voči personálu správajú útočne a nepriateľsky, stretávame sa aj s fyzickými útokmi. Napriek tomu si stále myslím, že väčšina ľudí má voči zdravotníkom rešpekt a váži si našu prácu. Máte však pravdu, že nový odbor medicíny, ktorý sa tvorí na Googli, nám nepomáha (smiech). Pacient má právo a dnes i rozsiahle možnosti vyhľadať si dostupné informácie o chorobe či možnosti liečby a my na to musíme byť pripravení. Považujem ale za dôležité a vždy to zdôrazňujem, že pacient si môže vybrať, či podstúpi mnou stanovenú liečbu. Mnohokrát sa nám snaží, takpovediac, „vtlačiť“ svoju internetovú teóriu, no našou úlohou je pacientovi reálne pomôcť, a to na základe skúseností a štúdia. Nemôžeme sa riadiť radami z rôznych internetových portálov. Preto pacientom vždy vysvetľujem, že nie všetko, čo je na internete, je aj založené na pravde. Ak majú strach či pochybnosti, je to prirodzené, a sám im odporučím, aby si napríklad vypočuli názor iného lekára, a potom sa rozhodli. Neprekáža mi, pokiaľ odídu a rozhodnú sa vyhľadať starostlivosť inde, pretože v liečbe je nevyhnutná dôvera.
Máte nejaké konkrétne vízie, čo by ste chceli dosiahnuť v najbližšom období v pozícii riaditeľa?
Do konca tohto roka by sme radi dokončili rozbehnuté stavebné práce či verejné obstarávania novej prístrojovej techniky. Od roku 2025 chceme zrekonštruovať viaceré objekty, zmodernizovať priestory, ktoré skvalitnia prácu lekárov a personálu. Tiež považujem za dôležité, aby sa nám podarilo udržať si stabilný personál, aby sa noví kolegovia „zapracovali“ a rozhodli sa u nás zostať. Veľmi dôležité je rozšíriť niektoré činnosti, aby sme obhájili svoju komplexnosť (intervenčná kardiológia, obnova oddelení, ktoré nám boli pred mnohými rokmi odňaté). Správny personál a dobré prístrojové vybavenie sú mimoriadne dôležité piliere nemocnice. V rámci prerodu a optimalizácie nemocníc tiež verím, že Žilina bude komplexnou nemocnicou, pretože nám to prináleží. To je aj jedna z mojich podmienok.
Čo by ste chceli odkázať čitateľom Žilinského večerníka?
To je najťažšia otázka (smiech). Moji rodičia sú Liptáci, prišli do Žiliny začiatkom roku 1970 a častokrát spomínali, že sa museli spoľahnúť na pomoc rodákov, ktorí už v Žiline bývali. Ja som sa narodil v Žiline, mám tu mnoho kamarátov, skvelých kolegov, známych a som hrdý Žilinčan a na Žilinčanov sa spolieham. Často počúvam, že v meste a medzi ľuďmi panuje určité napätie či negatívna nálada, no ja si to nemyslím. Chcel by som preto Žilinčanom odkázať, aby verili, že žilinská nemocnica vždy robila, robí a bude robiť pre pacientov. Naši zamestnanci sú rovnako len ľudia, no robíme maximum, čo je v našich silách. Sme dobrá nemocnica a som presvedčený o tom, že s kvalitným technickým vybavením dokážeme pacientovi pomáhať s hocijakým zdravotným problémom.
KTO JE JURAJ KACIAN (51)?
Rodné mesto, aktuálne bydlisko: Žilina
Rodinný stav: ženatý - manželka Zuzana (lekárka – nefrologička), tri deti - Jakub, Ondrej a Zora
Pracovné skúsenosti: úrazová chirurgia, 27 rokov, Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina
Cestovateľský sen: možno niekde Tichomorie - Polynézia, no nerád opúšťam Európu a veľa miest som ešte nevidel ani na Slovensku
Typická vlastnosť: občasná netrpezlivosť
Na ľuďoch neznášam: úlisných ľudí a nie vždy viem správne odhadnúť človeka. Taktiež neznášam klamárov, nech mi povedia pravdu do očí ako poza chrbát.
