Aké sú dnes podľa vás najväčšie výzvy pre našu spoločnosť?
Od morálky sa treba vrátiť späť k človeku. V prvom rade treba chcieť mať pred očami človeka a nie jeho skutky či konanie, a aby sme nastúpili na ten pohľad, ktorý nám ukázal Ježiš. V prvom rade je predo mnou človek až potom nejaké jeho konanie či morálne správanie. Toto je základná vec, o čom nám hovorí aj pápež František. V tomto máme skrytého aj človeka napríklad s iným politickým názorom. Nedávno som bol na filme Prezidentka, čo inak považujem za majstrovské dielo, v jednej scéne sa prezidentky Čaputovej pýtali, ako bola schopná podať ruku človeku, ktorý ju neustále očierňoval či ponižoval na verejných zhromaždeniach či mediálnych výstupoch. Budem parafrázovať jej slová, no mňa sa dotkli v tom význame, že ak sa ona pozrie na toho človeka, tak jej napadne, že ja a ty sme jedno. Ty si človek, ja som človek a máme niečo spoločné. Až potom pre iné životné okolnosti, iné životné príbehy sme možno rozdielni, ale ja mám pred sebou v prvom rade človeka. Toto pomáha odpustiť, nastaviť ruku a povedať druhému vážim si ťa a si pre mňa hodný, aby som ti podal ruku.
Často od vás počujeme slovo autenticita, prečo mu prikladáte takú mimoriadnu silnú váhu pre život veriacich?
Je to životný štýl, kde sa človek na nič nehrá s chybami, ale aj s darmi, pričom nevytváram takú ilúziu. V našom cirkevnom svete je nebezpečenstvo vytvárať ilúziu o cirkvi, kňazoch či sebe samom. Aj ja som často v pokušení ukázať sa v lepšom svetle, než vlastne som. Práve autenticita mi hovorí, že ak chcem, aby moje slovo malo váhu, tak musí zahŕňať aj vlastnú zraniteľnosť či pravdivosť o sebe. Autenticita je pravdivosť k sebe a druhým.
Čo by mali byť naše pravé darčeky pod vianočným stromčekom?
Znova sa odrazím od veľkého muža a proroka týchto dní pápeža Františka, ktorý otvára rok milosrdenstva práve 24. decembra. Jubilejný rok nás núti uvažovať, aby sme nie všetci putovali do Ríma, ale otvorili si oči, srdce a pri našich vlastných bránach domovov našli človeka, ktorý potrebuje nejakú pomoc. Aby sme vedeli, kto sme, kam kráčame a kde je náš brat. Ak nájdeme toho brata či sestru, tak môžeme potom nájsť aj samého seba. Pápež stále zdôrazňuje, že máme byť blízki, súcitní a nežní. To sa týka nielen Boha, ale hlavne človeka. Určite ste postrehli, že brat a sestra nie sú iba naša rodina, ale tí ľudia, ktorých stretneme na ceste.
Budú teda rozhodovať na konci dňa skutky, alebo krásne fotky pod vianočným stromčekom, ktoré potom následne uverejníme na sociálnych sieťach?
Podľa mňa na konci dňa nás čaká jedno veľké odpustenie, pretože to bude tá jediná spravodlivosť. Nikto nemôže druhému povedať, že ty to máš lepšie. Božia spravodlivosť je jeho odpustenie, to je pre nás to hlavné.
Čo by ste zapriali čitateľom Žilinského večerníka do týchto dní a do nového roka 2025?
Skutočne si prajem, aby na stôl kládli viac svoje srdce než mobil. Budem rád, ak pri našich sedeniach odložia mobil, vopchajú ho do bundy a budú sa pozerať do tváre človeka, nie do mobilných obrazoviek. To vám prajem.
