Ako ste sa dostala k svojej práci?
Prvýkrát som prišla do kontaktu s Klinikou detskej chirurgie „vďaka“ mojej osobnej skúsenosti. Prežila som tam niekoľko dní života a života môjho syna. Vtedy u mňa nastal zlom. Povedala som si, že musím zmeniť svet chorých detí a ich rodičov. V tom momente som síce netušila ako, ale vedela som, že nechcem, aby sa ktokoľvek ďalší cítil rovnako beznádejne.
Nemocnica nie je práve miestom, ktoré navštevuješ len tak, z dlhej chvíle...
Veď práve. Už len samotný fakt, že musíš absolvovať vyšetrenie, je častokrát nepríjemný. O to viac, ak ich absolvuješ so svojím dieťaťom. Rodič sa v daný moment musí tváriť silno, možno až hrdinsky, byť animátorom a zároveň psychológom. Ono sa to dá, no prostredie, v ktorom sedíš a čakáš, nesmie pôsobiť depresívne. Tmavé chodby, holé steny či lekári v bielych plášťoch nikomu nepridávajú na pohode. Vnímala som potrebu, že nemocnica a samotná detská chirurgia potrebujú vdýchnuť život. Farebnosť sveta detí.
Rodili sa zmeny jednoducho?
Zmeny prebiehali postupne. Vypočula som si názory personálu, samotných rodičov a vnímala potreby detí. Niektoré aktivity sa dajú zrealizovať okamžite, iné trvajú mesiace. Doposiaľ som si vymyslela a zrealizovala farebné steny polepené nálepkami, kútik s hračkami a knižnicou, tvorivé dielničky, tanečné vystúpenia, divadelné predstavenia, televízory v každej izbe, automatický systém pacient – sestra na izbách, návštevu a autogramiádu hokejistov, módnu prehliadku, pikniky, farebné uniformy pre zdravotnícky personál, tradične aj Deň detí, Mikuláša a vianočné darčeky, časopis Detská chirurgia, ktorý vydávame každé tri mesiace, či animované rozprávky s názvom Príbeh Slniečka na ceste.
Čo je najnáročnejšie na pozícii riaditeľky občianskeho združenia?
Najzložitejšie je nájsť peniaze na všetko, čo chceme opraviť, zmeniť alebo vymyslieť nové, pretože to nefunguje tak, ako si niektorí myslia. Nemôžem zavolať na ministerstvo a povedať „Dobrý deň, tu Lenka, chcem to a to na detskú chirurgiu, viete mi na to vyčleniť peniaze?“ Ono to tak nie je. Financie pochádzajú zo zbierok, z grantov alebo od partnerov združenia. Najprv vznikne nápad, čo ideme spraviť, potom nasleduje otázka, ako to spravíme, a následne riešime, koľko daná vec alebo projekt bude stáť.
Na sociálnych sieťach Detská chirurgia – OZ Slniečko na ceste občas vidieť produktové fotky, pod ktorými ďakujete partnerom. Tieto firmy sa ozývajú sami alebo ich aktívne vyhľadávate?
Dovolím si povedať, že na 90 % ich vyhľadávam ja, no niektoré sa ponúknu samy. Nie je to vždy len o peniazoch. Máme partnerov, ktorí nám dodávajú pyžamká pre deti, topánočky, zubné pasty a kefky, sprchové gély, posteľné obliečky, ovocie a sladkosti, kávu a čaj pre rodičov, personál a podobne. Je to naozaj zmes všetkého potrebného a najmä spotrebného tovaru. Jeden partner nám pomáhal s rozkladacími kreslami na spanie pre rodičov, iný so zariaďovaním rehabilitačnej miestnosti, ďalší zasa s nábytkom do detského kútika. Je to rôzne.
Vnímame, že máte nápadov nespočetne veľa. Je niečo, čo chystáte v blízkej dobe?
Neustále vymýšľam projekty, ktoré zmenia nemocničné prostredie na detský farebný svet. Jedným z blízkych projektov je dokončenie a rekonštrukcia chlapčenského oddelenia na Klinike detskej chirurgie v Bratislave. Ďalším projektom, ktorý je úplne v začiatkoch, je „narodeninová oslava“ – dieťa, ktoré má narodeniny počas hospitalizácie, navštívime spolu so sestričkami z oddelenia, zaspievame mu, prinesieme balón a hračky pre potešenie. Vnímame, že táto mini oslava má pre malých pacientov pozitívny prínos a často z nej deti čerpajú aj v ďalších dňoch liečby. Veľkou výzvou a snom nateraz ostáva začiatok edukácie na školách o rizikách správania sa na ceste, športoviskách a v domácnosti, rovnako ako aj vybudovanie preventívneho centra pre deti, pretože v zahraničí sú tieto centrá súčasťou štandardného vzdelávania.
Čo by ste odkázala našim čitateľom Žilinského večerníka?
Riadim sa životným krédom, že je dôležité pomáhať a vždy vedieť pomôcť, respektíve vždy nájsť cestu, ako pomôcť. Znie to ako klišé, no nikto z nás nevie, kedy bude práve on odkázaný na pomoc druhých. A je jedno, či to bude pomoc od najbližších, alebo od úplne cudzích ľudí. Ak vieme aspoň malou časťou seba alebo finančnou čiastkou pomôcť, tak prečo nie?
KTO JE LENKA TAŠKOVÁ VALICOVÁ (41)?
Rodné mesto: Žilina
Rodinný stav: vydatá, matka troch synov
Povolanie: riaditeľka občianskeho združenia DETSKÁ CHIRURGIA – OZ SLNIEČKO NA CESTE, ktoré pôsobí na Klinikách detskej chirurgie v Bratislave, v Banskej Bystrici a na Oddelení detskej chirurgie v Košiciach.
Obľúbené jedlo: vyprážaný karfiol
Životný vzor: Evita Perón
Typická vlastnosť: workoholizmus, ale psychohygienu hľadám v pečení
Obľúbený film: Nemocnica na okraji mesta, Sanitka
Obľúbená speváčka: Lucie Bíla
Cestovateľský sen: Antarktída
