Rozhodli ste sa pre kúpu zámku Kunerad pár mesiacov po požiari, ktorý spôsobil, že bol naozaj v dezolátnom stave. Čo vás primälo k tomuto kroku?
S manželom sme Žilinčania a obaja pochádzame z rodín, ktoré každý víkend chodili niekam na výlet. Takto sme chodievali aj k zámku do Kuneradu. Toto miesto si teda pamätáme z detstva, ja som v Kunerade bola dokonca dvakrát na detskom tábore. Posledné roky sme s ťažkým srdcom vnímali, čo sa so zámkom deje. Že sa nečrtá žiadne riešenie jeho žalostného stavu a asi naozaj zanikne. Začali sme preto vážne rozmýšľať, či ho neskúsime zachrániť my. Sme v takom veku, že ešte máme energiu začať niečo nové a ísť do niečoho, čo tu po nás ostane. Pýtali sa nás, či sme mali nejaký biznis plán. Nemali sme. Na začiatku išlo naozaj o to, že chceme Kunerad zachrániť. Takže nešlo o scenár: máme plán a hľadáme zámok. Bolo to opačne: máme zámok, a teraz čo s ním?
Bolo jednoduché získať zámok do vlastníctva?
Keď sme zavolali vtedajším majiteľom – teda Kúpeľom Rajecké Teplice – rovno nám povedali, že je na predaj, aj konkrétnu cenu. Niekoľkokrát sa medializovalo, že sa snažia zámok predať, ale nedarilo sa im to alebo záujemcovia od kúpy odstúpili. Keď nám potvrdili, že je na predaj, zobrali sme si čas na rozmyslenie a spravili si taký osobný prieskum. Rozprávali sme sa s ľuďmi, ktorí niečo podobné riešili a navštívili aj niektoré zámky. Kúpeľom sme zavolali o štyri mesiace neskôr a povedali, že máme záujem, ale naša cena je iná. Oni tú ponuku v momente akceptovali a potom už išlo len o formality. Bola s nimi profesionálna komunikácia, možno aj preto, že oni ani my sme si nekládli žiadne podmienky. Povedali sme si, že ho berieme v takom stave, v akom je. Takže kúpiť zámok bola tá najjednoduchšia časť.
Mali ste dovtedy skúsenosti s niečím podobným? Venujete sa stavebníctvu, architektúre alebo niečomu, čo má blízko k tejto sfére?
Ja pracujem vo financiách a manžel v informačných technológiách, takže vôbec. Skôr máme prirodzený vzťah k pamiatkam. Teraz hodnotím, že sme do toho išli tak trochu naivne, ale to bolo dobré. Keby sme vedeli, čo bude rekonštrukcia predstavovať, pravdepodobne by sme k tomu pristupovali ináč.
Krátko potom, čo sa zámok dostal do vašich rúk a rozbehla sa jeho obnova, prišla kríza v podobe pandémie. Postihlo to aj vás a práce na rekonštrukcii?
V tom období sa na zámku práve robili záchranné práce, vypratávali sutiny a stabilizovali múry. Takisto sme budovali dočasnú strechu. Práce sa nezastavili, lebo sa v podstate robilo vonku, ale pravdaže sme museli dodržiavať všetky potrebné nariadenia. Čo však bolo počas pandémie pre nás najhoršie? Že sme nemohli prísť. Bývame vo Švajčiarsku a ako všetci vieme, zavreli sa takmer všetky hranice. Príchod by pre nás znamenal dvojtýždňovú karanténu na Slovensku a potom ďalšiu vo Švajčiarsku. Keďže pracujeme a máme deti v škole, nebolo to možné uskutočniť. Išlo v tom čase o dôležitú časť tejto novodobej histórie zámku a my sme ho niekoľko mesiacov sledovali len zo zahraničia. Veľakrát na sociálne siete dávali ľudia fotky skôr, ako sme pokroky pri záchrane videli my. Stavebná firma, ktorá pracovala na zámku, mala novú situáciu – mali nám robiť fotodokumentáciu a videá, na čo neboli dovtedy zvyknutí. Ale fungovalo to a skôr to bolo ťažké v tom, že sme tam veľmi chceli byť, no nemohli sme. Čo je ale pozitívna vec, pre úrady začalo byť bežné robiť na diaľku elektronicky. Predtým sa nás všetci pýtali, ako si všetky povolenia vybavujeme, keď sme v zahraničí, ale my cez elektronické služby naozaj vybavíme takmer všetko.
Do obnovy zámku ste sa pustili s vlastnými zdrojmi a potom ste dodatočne požiadali o dotáciu. Podarilo sa vám získať grant z ministerstva kultúry na vybudovanie strechy. Dokonca zo 42 projektov ste boli medzi siedmimi úspešnými uchádzačmi. Strecha sa už neskutočne rysuje. Kedy má byť kompletne hotová?
Musíme ju dokončiť a skolaudovať do konca tohto roka, inak by sme dotáciu museli vrátiť. Tá dotácia je 600-tisíc eur a pokryla financie na značnú časť strechy. Celková investícia do strechy je ale až 1,6 milióna eur. Je už v dokončovacom štádiu, ale pravdepodobne využijeme všetok zvyšný čas do konca roka. Zvonka bude vyzerať, že je hotová už v septembri – októbri, ale izolácie a interiérové práce, ktoré nie sú viditeľné zvonka, sa ešte budú dorábať. No a musíme si nechať čas aj na administratívne kroky spojené s kolaudáciou.
Zaujímavé je, že mnohí si síce zámok Kunerad spájajú s červenou strechou, ale pôvodne taká vôbec nebola.
Tá pôvodná strecha bola šedá, bridlicová. V roku 1944 strecha počas SNP zhorela a fotografie z predvojnového obdobia sú len čiernobiele, na ktorých je šedá farba nerozoznateľná od červenej, takže si ľudia ani neuvedomia, že červená nebola. Po druhej svetovej vojne bol zámok znárodnený a počas rekonštrukcie použili ako krytinu najskôr eternit a potom plech natretý na červeno. Nebol to teda ani šindeľ, ako si mnohí myslia. Na niektorých predvojnových fotografiách je ale jasne vidieť, že tam kedysi naozaj bola bridlica. Dokonca sme jej fragmenty v okolí zámku aj našli. Občas sa ľudia ozvú, že tá červená bola krajšia a priznám sa, že aj my sme strechu prvotne zamýšľali v tejto farbe. Ale ktokoľvek si porovná bridlicu s červeným plechom, uzná, že bridlica pôsobí honosnejšie a vhodnejšie. Aj hneď na prvom stretnutí na Pamiatkovom úrade nám povedali, že strecha musí byť šedá. Keď sme si pozreli výskumy a viac spoznali históriu zámku, skonštatovali sme, že sa aj my chceme vrátiť k historickej podobe. Nemuseli nás viac presviedčať.
Tá pôvodná strecha siaha do čias, keď zámok vlastnil gróf Ballestrem, jeho úplne pôvodný majiteľ. Vy ste sa vraj skontaktovali s jeho potomkami. Ako reagovali na vaše aktivity ohľadne rekonštrukcie zámku?
Áno, jeho pravnuci žijú v Berlíne a boli radi, že sa so zámkom niečo robí. Ono ten Kunerad nebol pre nich hlavné sídlo, ale lovecký zámok, kam chodili na prázdniny a poľovačky dvakrát do roka. Mali niekoľko kaštieľov, pred prvou svetovou vojnou to predsa len bola jedna z najbohatších rodín v Európe. Poslali nám aj nejaké fotografie a videá a sme v občasnom kontakte.
Aký zvyšok roka čaká ešte zámok Kunerad?
Viac ako polovica roka je za nami a v stavebníctve to je už pomaly koniec sezóny. Tento rok 80 % času, ktorý venujeme zámku, súvisí so strechou. Je to nakoniec aj najdôležitejšia časť jeho obnovy. Ale robí sa aj veľa iných prác v interiéri, čo vôbec nie je vidieť. V podstate sa odstránili všetky staré omietky, podlahy a novodobé priečky. Robíme postupne aj úpravy v parku, kde bojujeme s náletovými drevinami. Pod zámkom vlastníme taktiež tri malé domčeky a jeden z nich sa už snažíme opraviť, lebo chceme, aby jeho strecha kopírovala strechu zámku. Začíname tiež s čistením kanalizácie. Ale vždy hovorím aj stavebníkom, že je v poriadku, ak sa niečo z tých menších prác oneskorí, ale strecha je priorita a tá musí byť dokončená načas.
Koľko ľudí pracuje na zámku?
Nie je to až tak veľa. Hlavným dodávateľom strechy je moravská firma TESLICE, ktorá má skúsenosti s historickými strechami, spravili aj vyše tridsať striech práve s bridlicou. Majú na stavbe viac partií a máme tam ešte jednu firmu, ktorá robí stavebné práce nesúvisiace so strechou. Takže závisí to od dňa a čo sa práve robí, ale tak od 5 do 20 ľudí.
Aké sú teda vo finále plány so Zámkom Kunerad? Ako si predstavujete jeho budúcnosť?
Určite bude otvorený pre verejnosť a nebude to naše rodinné sídlo. Budú sa tam konať kultúrne a spoločenské podujatia a takisto bude fungovať ako malý hotel. Okolo dvadsať izieb by malo byť k dispozícii na ubytovanie.
Je pravda, že jednou zo sprievodných akcií Dní architektúry 2023 bude aj sprístupnenie zámku verejnosti?
Áno, v rámci tejto akcie, keď sa sprístupňujú pamiatky na Slovensku a organizujú rôzne sprievodné akcie, otvoríme v nedeľu 1. 10. o 15.00 h aj zámok Kunerad, urobíme prehliadku a prednášku. Nebude to len pre odbornú verejnosť. Tým, že ani my nie sme úplne odborníci, chceli sme ho otvoriť pre všetkých ľudí a ukázať im prvýkrát strechu aj zvnútra.
A na záver, s akými reakciami od ľudí sa stretávate, odkedy ste majitelia zámku Kunerad?
Boli sme prekvapení a stále sme, koľko ľudí to zaujíma. Keď sme kúpili zámok a prišla prvá vlna medializácie, ktorú sme vzhľadom na jeho históriu očakávali, mysleli sme si, že to časom utíchne. Ale neutíchlo. Ľudia sa stále zaujímajú a aj na sociálnych sieťach vidíme, akú má odozvu každý jeden nový príspevok týkajúci sa rekonštrukcie a ďalšieho pokroku. Je príjemné vedieť, že nám fandia a sme za pozitívnu podporu vďační. Zároveň je to veľká zodpovednosť. Nerobíme to iba pre seba, ale pre budúce generácie. Povedala by som, že sme len dočasnými správcami zámku.
