Stali ste sa riaditeľkou Považskej galérie umenia v Žiline, ale predtým ste dlhodobo pracovali v tejto inštitúcii ako kurátorka. Čo vás viedlo k tom, že ste sa o túto pozíciu uchádzali no najmä, aké sú vaše vízie do najbližšieho obdobia?
Pokladala som za absolútne prirodzené sa uchádzať o miesto riaditeľky Považskej galérie umenia vo výberovom konaní, keďže som jej dlhoročná zamestnankyňa, dobre poznám jej fungovanie a mám skúsenosti s realizovaním a manažovaním výstav či iných odborných projektov v prostredí galérie zriaďovanej samosprávou. Oficiálne som bola menovaná do funkcie na konci apríla tohto roka. Moja odborná špecializácia je mediálne a intermediálne umenie, a záleží mi na tom, aby zameranie galérie týmto smerom zostalo ťažiskovým a dominantným. Je značkou Považskej galérie umenia už od 90. rokov a nerada by som prerušila túto tradíciu. Z pozície riaditeľky a garantky odborných činností galérie si tiež uvedomujem, že je dôležité prezentovať výtvarné umenie tak, aby zahrnulo širšie spektrum médií, i tie tradičné - samozrejme sprevádzané vzdelávacími a sprievodnými podujatiami pre verejnosť a všetky jej vekové kategórie. Prvá výstava, ktorú som realizovala počas môjho nástupu do funkcie nie je výstava súčasného umenia, naopak ide o výstavu umenia druhej vlny slovenskej moderny, čiže maľby, sochárstva, kresby a grafiky 30. a 40. rokov minulého storočia. Uvedomovala som si totiž, že Považská galéria umenia v Žiline ešte nikdy nepriniesla publiku výstavu umenia z tohto obdobia vo väčšom rozsahu. Po dohode so Slovenskou národnou galériou som vytvorila možnosť prezentovať rozsiahlu kolekciu výtvarného umenia z prvej polovice 20. storočia v našich priestoroch, - aj preto, aby som vyslala signál, že reflektujeme na tento typ výtvarného umenia a máme záujem ho sprostredkovať verejnosti. Tiež sme chceli osloviť tú jej časť, ktorej konvenuje práve tento typ umenia a iniciovať ju k návšteve galérie.
Čím je teda Považská galéria umenia špecifická a ako bude s touto špecifickosťou pracovať v budúcnosti?
Zameraním na mediálne umenie a intermédiá v zmysle výskumu a s ním previazaných odborných aktivít – výstavami, publikačnou činnosťou a akvizičnou činnosťou, čiže získavaním diel do zbierky. Práve zbierka mediálneho umenia a intermédií v PGU je spomedzi regionálnych galérií svojím rozsahom najkomplexnejšia, keďže zahŕňa veľa - dnes už ťažko dostupných, objektov, inštalácií a diel videoumenia z 90. rokov. Mnohokrát ide o diela, ktoré ak by sa nedostali do zbierky galérie, vôbec nezachovali, čiže zbierka intermédií v PGU je pomerne verným obrazom umenia 90. rokov. Zároveň je v zbierkových fondoch galérie veľké zastúpenie kresby, keďže galéria sa pred rokom 1989 na ňu špecializovala, najmä konaním celoslovenských prehliadok kresby. Mojim zámerom je však kresbu prezentovať aj ako médium definované aktuálnymi princípmi vizuality, transformované digitálnymi médiami či inými príslušnými technológiami. Pracujeme teda na programe sprístupňovania zbierok kresby v tradičnej polohe, ale ktorá môže byť bližšia mladším - prostredníctvom smart technológií a príslušných aplikácií. Samozrejme je naším záujmom pokračovať v mapovaní súčasnej kresby – v jej tradičnom rámci i jej nových podobách mediálnych a digitálnych.
Zmenil sa váš pohľad na samotnú galériu po tom, ako ste sa stali riaditeľkou?
Teraz ju vnímam ako štruktúru s prepojenými a najmä kooperujúcimi úsekmi – a práve fungovanie tejto kooperácie musím ako riaditeľka nastaviť a zabezpečiť. Čiže vo väčšej komplexnosti. Mojou úlohou nie je len to, aby som garantovala odborný úsek (ako v minulosti), aj keď stále zaň samozrejme zodpovedám, ale musím teraz riadiť a zabezpečovať i chod ďalších ako napr. personálny, hospodársku činnosť, ale tiež aj dôležité získavanie mimorozpočtových zdrojov.
Aj napriek tomu som si všimla, že stále pri niektorých akciách aj lektorujete.
Mojím praním je, aby galéria nebola vnímaná iba ako inštitúcia, resp. budova, kde je možné navštíviť výstavy a expozície. Bola by som rada, aby verejnosť vnímala aj ľudí, ktorí v nej pracujú, veď napokon za každou odbornou aktivitou či vzdelávacím podujatím je konkrétny človek a jeho odvedená práca. Tak aj riaditeľka by nemala byť iba menom na papieri, alebo tou, ktorá je pri otvorení výstav. Čo sa týka mojich lektorátov, nejde o pravidelnú pracovnú činnosť. Ide o program, ktorý sme nastavili už na jar a po prázdninách v ňom budeme pokračovať. Spočíva v tom, že raz do mesiaca sprevádzam a komentujem výstavu/výstavy/expozície, a tu je možnosť - v prípade záujmu, mi klásť otázky, ktoré sa týkajú i chodu Považskej galérie umenia v Žiline.
Momentálne sú v galérii k dispozícii, okrem stálej expozície diel Vincenta Hložníka, nová stála expozícia a nová výstava. Mohli by ste nám ich priblížiť?
Výstava Generácia 909,76. Druhá vlna slovenskej moderny je, ako som už uviedla, výstavou prezentujúcou umenia 1. polovice 20. storočia, čo je v histórii galérie – najmä vzhľadom na rozsah výstavy a zameranie precedensom. I preto, lebo Slovenská národná galéria len výnimočne zapožičiava takto rozsiahlu kolekciu – v tomto prípade ide o viac než sto diel z jej vlastných zbierok. Zároveň je nainštalovaná vo výstavnom priestore, ktorý je viac vhodný pre umenie inštalácie, objektu či videoumenie. Preto do projektu vstúpil grafický dizajnér a architekt výstav Marcel Benčík a vytvorili sme formát, ktorý dokázal využiť výhody, no dokonca i nevýhody parametrov výstavného priestoru, no tiež má osobitý rukopis viditeľný vo vizuálnej komunikácii výstavy – najmä v grafike sprievodných textov, v spôsobe inštalácie sprievodných materiálov či v netypickom systéme štítkov/popisiek k dielam. K výstave, hoci ide o prevzatý titul z produkcie Slovenskej národnej galérie, sme navyše dostali licenciu ju interpretovať slobodným spôsobom v našom prostredí. Takže popri dielach od klasikov slovenskej moderny, akými sú napríklad Ján Mudroch, Ján Želibský, Jozef Kostka, Peter Matejka, Ladislav Čemický, Ester Šimerová, František Studený, Cyprián Majerník a mnohí ďalší, je vo výstavnom priestore prítomné množstvo materiálov, ktoré približujú Žilinu v 30. a 40. rokoch minulého storočia prostredníctvom dobových fotografických a filmových dokumentov, ktoré nám zapožičalo Považské múzeum. Aby sa návštevník mohol zorientovať v dianí v 20. storočí - i v súvislosti s Generáciou 909, vytvorili sme aj časovú os, ktorá sprostredkúva kľúčové udalosti v genéze Generácie – aj ako kunsthistorickej kategórie, no i dôležité medzníky vo vtedajšom spoločenskom a politickom dianí. Výstava tiež prestavuje výber takmer štyridsiatich diel od autorov z Generácie 909, ktoré má v zbierkach PGU v Žiline. Tiež je pre mňa príjemným faktom aj to, že Karol Vaculík, riaditeľ SNG a autor pôvodnej koncepcie výstavy Generácia 909. Svedomie doby (realizovanej v roku 1964), ktorú SNG interpretovala v minulom roku titulom Generácia 909,76 a my sme tento projekt prebrali, v Žiline istý čas žil. Zaujímavým je určite aj to, že na prvý pohľad nie je možné identifikovať provenienciu diel – divák ju zistí až pri pohľade na štítok, chcem tým povedať, že kvalita vybraných diel od autorov z Generácie 909 zo zbierok PGU je veľmi podobná tej, akú má kolekcia zapožičaná zo SNG. Výstavu sme pre veľký záujem predĺžili do 25. septembra. Odozvy verejnosti sú veľmi dobré a je to vidieť aj na číslach návštevnosti.
Nová expozícia je pokračovaním dlhodobejšieho projektu, na začiatku ktorého ste boli vy.
Ide o pokračovanie projektu Prvé múzeum intermédií, ktorý začal v roku 2012. Vo viacročných cykloch prezentuje vždy nový výber diel zo zbierky intermédií a mediálneho umenia galérie. V treťom diele pod názvom Nežná sila vystavuje deväť autoriek a jeden autor, čiže ženy a jeden muž ako „skúška správnosti“. Téma expozície je rola rodu a rodovo podmieneného vnímania sveta a života najmä pohľadom ženy. Diela v expozície hovoria o tom, že rod nie je jednoducho definovaný ako biologická jednotka, ale je súbehom viacerých faktorov a veľmi silne ho ovplyvňuje sociálna štruktúra, v ktorej sa žena či muž nachádza a žije. Expozícia Nežná sila zároveň nadväzuje na niekoľko projektov venovaných umeniu, ktoré sa zaoberá rodovými otázkami, uskutočnených v PGU v 90. a nultých rokoch. Názov expozície je o sile spočívajúcej v krehkosti/nehe, ktorá je ženám pripisovaná, pričom ide aj o jeden z najrozšírenejších rodových stereotypov. Práve na tie diela v expozícií poukazujú, a v mnohých prípadoch s nimi pracujú tak, že ich negujú, alebo ich obracajú naruby. Zároveň viacero diel reaguje na problematiku telesnosti, tiež komunikujú to, ako ženy vnímajú svoju pozíciu matky, umelkyne či manželky, partnerky či dokonca dcéry umelca. V globále však možno povedať, že diela a ich autorky (a autor) relativizujú, alebo odmietajú rod a role, ktoré s ním súvisia ako jednoducho definované binárne kategórie – čiže mužské/ženské.
Všimla som si, že súčasťou výstavy sú aj zamatové závesy v púdrovej a staroružovej farbe a aj popisky k dielam sú na ružovom podklade. Farba sa spája so ženou, je za tým ešte niečo viac?
Je za tým najmä snaha „zmäkčiť“ tvrdé parametre výstavného priestoru, dať mu jednoducho príjemnejší a, priznávam, i telesnejší charakter a rozmer. Takže s architektom expozície Marcelom Benčíkom (takisto so mnou spolupracoval aj pri predošlom titule Prvé múzeum intermédií II Medzi informáciou a pamäťou) sme zvolili túto formu architektúry výstavy. A keďže mnohé z diel sa pomerne podvratne vymedzujú voči klišé ženy ako slabšieho pohlavia, nežná ružová farba závesov ako architektonických prvkov a tiež štítkov tento faktor ešte viac podčiarkuje.
Čo pripravujete po výstave Generácia 909,76?
Rada predstavím ešte dva ďalšie projekty. Pripravujeme výstavu diel Juliána Fila pod názvom Filozofia gesta, ktorú preberáme z galérie Jána Koniarka v Trnave. Výstava je logickým krokom, ktorý nasleduje po projekte – výstave Veroniky Rónaiovej Dedičstvo v roku 2018, v ktorom sa zaoberala vzťahom k matke umelkyni, no predovšetkým k otcovi výtvarníkovi. A tým je práve Julián Filo – dôležitý predstaviteľ umenia pop artu a hyperrealizmu. Potom nasleduje výstava Stana Masára, zatiaľ sa pracovne volá Ako čítať realitu. Autor bude pracovať s výstavným priestorom našej galérie – on sa stane hlavným subjektom výstavy a autor nám ponúkne jeho nové čítanie spôsobom, ktorý je postavený na paradoxe, no nepochybne sprostredkuje aj autorov zmysle pre hravosť a humor s akými nazerá na bežnú realitu – v tomto prípade teda na obyčajný výstavný priestor našej galérie. Každopádne máme aj ďalšie vízie a plány. Dôležitým je zapojenie PGU do kandidatúry Žilina 2026 – Európske hlavné mesto kultúry. Ak by sa ním stala Žilina, znamenalo by to pre nás možnosť zrealizovať množstvo zaujímavých projektov - výstavných, prezentačných i výskumných, no tiež verím, že by došlo k dlho potrebnej rekonštrukcii prízemných priestorov galérie, tak aby sa stala dostupnejším, bezbariérovým, komunikatívnym a verím, že aj priateľskejším prostredím.
