Vaša profesia sa nedá ohraničiť jedným slovom. Čo vás však momentálne najviac vystihuje?
V súčasnosti som najviac choreografka. Moja práca sa časom prirodzene mení, predtým som pôsobila ako tanečný pedagóg, choreograf a tanečník, tvorca tanečných filmov, hrala som v inscenáciách a popritom spievala. Ale životné podmienky a rodina ma sústredili na jedno miesto, kde som sa tomuto prostrediu prispôsobila. Čiže fungujem ako choreograf a zameriavam sa na sociálne a medzigeneračné projekty, ktoré produkujeme hlavne v centre Labyrint v Žiline, ale aj na rôznych iných miestach na Slovensku. Robím aj blokové workshopy, ktoré sa zameriavajú na tanečnú techniku v oblasti súčasného tanca a ponúkam tiež workshopy smerované na pohybovú hru medzi rodičmi a deťmi.
Ako by ste svojimi slovami opísali súčasný tanec?
Súčasný tanec vnímam ako bránu k tomu, ako sa efektívne hýbať s možnosťou niečo fyzicky vyjadriť, emóciu alebo konkrétny tvar. Alebo si len poviete, že sa chcete naučiť mäkko pracovať so svojím telom, aby ste si neublížili, a pritom si zatancovali. Ako keď vám niekto povie, aby ste po zemi prešli z bodu A do bodu B, a vy nechcete byť kocka, ale mäkká hmota. Takto to učím ja - vnímať ako pracujú naše kĺbové spojenia a svaly a pritom sa hrať, objavovať.
Takže to nie je o improvizácii, ako si mnoho ľudí predstavuje?
Aj keď chcete improvizovať, musíte vedieť abecedu. Keď chcete tvoriť slová, potrebujete poznať písmená. Ja najprv učím princípy , zákonitosti, ako sa dá pracovať s telom, ako zliezť na zem, ako z nej vstať či vyskočiť, aby človek spoznával anatómiu tela v pohybe. Každé telo je individualita, ale biomechanické princípy sú v každom rovnaké. Aj na workshopoch vždy venujeme čas technike, aby sme s tým potom vedeli ďalej pracovať a improvizovať. Nie je to o tom, že so sebou živočíšne mávame akože sme vietor… To nie je úplne moja cesta. Mám rada techniku a spoznávanie princípov fungovania tela a ruka v ruke s improvizáciou otváram možnosti pre tanec.
Vyštudovali ste Vysokú školu múzických umení v Bratislave, ale ocitli ste sa aj na štúdiách v Kanade či Nórsku. Sú to prostredia, ktoré vás inšpirovali k iným, súčasným tanečným postupom?
Neviem aký je súčasný systém štipendií pre žiakov vybraných na zahraničné školy, ale mne sa to podarilo a som za to vďačná. Do Nórska sa mi podarilo ísť na jeden školský rok, v Kanade som mala skrátené bakalárske štúdium. Učila som aj v Mexiku na konzervatóriu. Základom týchto ciest je pre mňa mentálny prínos. Lebo aj na Slovensku sa robia pekné, kvalitné a technicky dobré veci, ale tam je dôležitý ten iný rozmer. Nórsko mi dalo pohľad, aké je to byť zabezpečený technicky, mať k dispozícii štúdiá a v podstate čokoľvek, na čo pomyslíte. Ale chýbala mi tá špina za nechtami, ktorá by vás núti robiť veci inak, mnohokrát až na hranici osobneho komfortu. V Mexiku pracujete niekedy v priamom ohrození života, s čím som sa tiež niekoľkokrát stretla, a ten štartovací moment pre tvorbu je tam iný. Kanada , Montreál bola pre mňa akoby balančným bodom – tam je aj technické zabezpečenie, aj veľmi vďačné sociálne podhubie. Ľudia sú tam odmala naučení chodiť na kultúru a platiť za ňu. Tak ako platíte hoci za stolára:) Umelci mnohokrát nemusia byť odkázaní na dotačné systémy, lebo sú platení za to, čo vytvoria a predajú. A myslím, že je to celkom fér. Bola som súčasťou produkcií, ktoré ma živili vďaka neúnavnej práci našej produkčnej a prepletenej sieti umeleckých organizácii, ktoré naše dielo posúvali.
Vy máte odvahu pokojne „hodiť umenie medzi ľudí na ulicu“. Ako to bolo napríklad pri originálnej divadelnej scénke s tangom pri cimbalovej hudbe na Farských schodoch.
Projekt Streetnutia vznikol bezprostredne po pandémii. Pre mňa bolo podstatné priniesť medzi ľudí opäť krásu, tanec a interakciu, lebo som vnímala, ako na všetko hundrú a s takou energiou sa veľmi ťažko žije. Nieto ešte chcieť ľudí pritiahnuť do divadla. Povedala som si, že len vytvorím čosi pekné, čo zaujme aj dospelých aj seniorov. A tí boli prví, čo sedeli na lavičkách, keď počuli cimbal. Spracovala som samozrejme aj tému " kultúry chovania sa k pouličným umelcom"a nastavila zrkadlá.
Chodí sa teda u nás na kultúru, obzvlášť tú súčasnú? Keď ste spomínali iné krajiny a ich kultúrnu mentalitu, ako je to u nás?
U nás je trošku problém zaplniť divadlá a gelérie s tanečnou produkciou a ťažko je mi povedať, v čom to je. Myslím si,že tento stav súvisí s našou mentalitou a edukáciou a pokiaľ sme vychovávaní v počtoch a kalkuláciách, nikdy nemôžeme cítiť potrebu duchovného rozvoja a potrebu umenia v živote. V edukácii chýba zameranie na duchovné či emocionálne potreby.
Na Slovensku sa nemáme zle, len si to kazíme svojou zlomyselnosťou , negativizmom a nezáujmom. Neprináleží mi hodnotiť tento stav, len si myslím, že ak sú diváci s potrebou a otvorenosťou, média so záujmom a dostatočnou kritikou, potom aj produkcie v kultúre reagujú za účelom tvoriť aby uspokojili a kruh sa naplní spokojnosťou. Ak je umelec odpojený od potrieb publika a sebecky tvorí len na základe vlastných potrieb bez konfrontácie, potom sa priepasť prehlbuje. Medzery sú u nás podľa mňa na oboch stranách. Preto je pre mňa veľmi podstatné tvoriť s amatérskymi umelcami,alebo úplnými laikmi so zaujmom o súčasné umenie, ktorí tvoria vzácny článok umožňujúci približovať a pochopiť oba "útesy" a nestratiť pritom tvár.
Pôsobíte v Tanečnom divadle Alternatív (TDA), ktoré má svoju domácu scénu v centre Labyrint. Na čom momentálne pracujete?
Počas pandémie divadlo trochu upadlo, ale keď vrcholila vlna omikronu, predsa sme vytvorili premiéru Malý princ pristáva vo Sfére v Novej synagóge, lebo potreba tvoriť v komunite bola a je obrovská. Teraz súbor TDA existuje v rámci otvorených hodín súčasného tanca. To znamená, že sa tu stretávajú každú stredu večer ľudia zo súboru ale i široká verejnosť za účelom naučiť sa o sebe niečo, zatancovať si a zabaviť sa. Pocítili sme potrebu otvoriť brány ľuďom, ktorí to chcú vyskúšať, ale nechcú sa k ničomu viazať . Plánujem sa ale k pravidelným tanečným tréningom a súboru vrátiť a podchytiť opäť nejakú skupinu mladých ľudí. A možno sa opäť vrátiť aj k tanečným filmom.
Ako také otvorené hodiny vyzerajú a kto môže prísť?
Na otvorené hodiny súčasného tanca prichádzajú ľudia, ktorí len zhodia sako, lebo idú z roboty a už sa hýbu. Môže prísť ktokoľvek, dlhý, široký aj bystrozraký, starý i mladý. Celé to je postavené na tom, že hodina je vedená buď mnou alebo pedagógmi a choreografmi, ktorí majú momentálne predstavenia v Žiline a my ich pozveme učiť. Strieda sa tu veľmi veľa choreografov európskeho formátu. Hodina je vlastne dvojhodinovka, počas ktorej absolvujeme zoznámenie sa s telom a jemnou technikou. A potom je tu aj improvizácia a hra s telom. Je to naozaj aj pre tých, ktorí nemajú tanečné vzdelanie, a je to fakt zábava! A veľa ľudí nám povedalo, že je to výborný formát, ako si ísť zatancovať bez toho, aby ste mali partnera alebo tanečné skúsenosti, len sa chcete hýbať. Chodia tu ľudia od inžinierov, cez trénerov a IT-čkárov, po právnikov. Sme naozaj rôznorodá skupina, a je super, že všetci sú zrazu oslobodení od plánovania, uvažovania a hodnotenia.
Veľa sa venujete deťom. Robíte ešte projekty spojené s hodinami hudby?
Primárne mám vyštudovaný odbor pedagogika moderného tanca, ale nie som ten klasický učiteľ, mám rada prepájanie rôznych sfér. Keďže sa dlhodobo motám okolo hudobníkov a stále si aj zaspievam, baví ma veci prepájať. Hodiny hudby pre deti so znevýhodnením, či už mentálnym, národnostným alebo sociálnym, bol inkluzívny projekt pre deti nultého ročníka na ZŠ Jarná. Prepájali sme v ňom pohyb s hudobnými nástrojmi a bábkami.
Ste aj výborná speváčka. Poznáme vás zo živelného Balkansamblu, aj Big Bandu, kde si idete jazz. Meanwhile je zas váš osobnejší projekt, kde si skladáte vlastné texty piesní. Spievate v týchto "telesách" ešte teraz a je vôbec žáner, ktorý vás najviac definuje?
Milujem jazz a som doma aj v ľudovej hudbe z Balkánu, a môj život a zdravie ma priviali k jemnejšej a emocionálnejšej hudobnej produkcii spomínaného albumu Meanwhile. V spolupráci s gitaristom Jurajom Mýtnym sme zhrnuli skladby lemujúce životné príbehy a nahrali ich v štúdiu. Po viacročnej zdravotnej pauze sa vraciam opäť aj ku koncertom vo všetkých spomínaných žánroch, ktoré ma rovnakým dielom tvoria a bavia.
Okrem umeleckých projektov sa venujete aj projektu Červený nos – čo sú zdravotní klauni, ktorí navštevujú hospitalizovaných pacientov v nemocniciach. Prečo ste sa rozhodli pre túto neľahkú rolu?
Pracujem pre organizáciu Červený nos ako zdravotný klaun už 5 rokov a je to práca, ktorá ma učí milovať život a vážiť si ho. Vchádzame do izieb a prinášame smiech z toho, čo nám situácia ponúka. Žijeme ten čas spolu s pacientmi a ich najbliššími, budujeme spoločne najväčšie somariny a dávame im korunu bytia. Toto náš hektický a negatívny svet potrebuje, no nie? Táto práca vie občas aj posyvávať silu z človeka, ale misia je to, čo ma napĺňa.
Vy ste neutíchajúca kopa energie. Ak oddychujete, ako?
Milujem samotu a prírodu, a to mám práve na mieste, kde žijem. Snažím sa aspoň o dve hodiny denne času pre seba, aby som bola pripravená na svoju prácu, ktorá je mi darom, rovnako ako mi je darom sprevádzať moju úžasnú dcéru. To sú moje tajné zdroje :)
Povedzte nám ešte na záver o Labyrinte, pretože to je zázemie, ktoré poznajú mnohí Žilinčania: nastávajúci rodičia skrz praktické prednášky, mamičky na babyfit kurzoch, či milovníci jógy a tanca. Po mnohých rokoch mení šat a potrebuje pomoc pri financovaní rekonštrukcie. Aké práce je potrebné spraviť, kde sa dá prispieť a kedy plánuje otvoriť vynovené priestory?
V Labyrinte som od jeho začiatku od roku 2003, odkedy sa zakladateľka TDA Zuzana Lásková rozhodla, že súčasný tanec musí mať svoj priestor . Prebrali sme priestor do prenájmu od Bábkového divadla a po hudobnom klube ho premaľovali z čiernej na bielu a časom pribudli ďalšie pohybové aktivity a naplnili ho. S prestávkami kvôli štúdiu tanca v zahraničí som sa sem vždy vracala, viedla tanečné tréningy a tvorila predstavenia. Je to priestor, v ktorom sa cítim doma. Po 20 rokoch sme sa rozhodli ísť do risku a zohnať peniaze na rekonštrukciu kaviarne, ktorá rovnym dielom patrí ku komunitnému priestoru s nádhernou 140m veľkou sálou nášho centra. Snažíme sa o príjemné a bezpečné prostredie pre všetkých . Čo sa týka prác, priestor potrebuje očistiť steny, obložiť zničené miesta drevom, postaviť nový barový pult a vyrobiť nový nádherný detský kútik. Architektka nám vytvorila návrh, ktorý je riešený tak, aby vytvoril krásny, voňavý a bezpečný priestor pre bábätká a rodičov, pre príležitostných návštevníkov, aj pre všetkých našich členov. Priestor otvoríme od septembra 2023 , prídete nás pozrieť na kávičku či zákusok a zacvičiť si a povedať nám, či sa nám to podarilo. Tešíme sa na vás.
Všetky info sú na www.centrumlabyrint.sk. Prispieť sa dá aj cez Donio, kampaň Pomôžte nám s rekonštrukciou kaviarne a detského kútika v Centre Labyrint.
KTO JE ZUZANA BURIANOVÁ? (39)
tanečnica, choreografka, performerka, speváčka, hudobníčka, režisérka, pedagogička, moderátorka
Pôsobenie: Tanečné divadlo Alternatív, pohybové štúdio Labyrint
Kapely: Balkansambel, Big Band žilinského konzervatória, projekt Meanwhile
Motto: „Tancujem, teda som...“
