Podarilo sa vám počas vašej krátkej kariéry vo volejbale vyhrať niečo pozoruhodné alebo zatiaľ bude pre vás zápasom života pohárové finále?
Trochu vás sklamem veľkými úspechmi, no bola to maximálne výhra v Mestskej žilinskej lige alebo Plážovej lige (smiech). Toto je moja prvá veľká šanca. Ak mám byť ale úprimná, mne ešte stále nedochádza, že sme sa do finále vôbec dostali. Ešte som to nedokázala úplne spracovať. Ako prvý moment po skončení zápasu som počula ten výbuch emócií od fanúšikov a, samozrejme, tú obrovskú radosť tímu, kde sme mnohé plakali, na čele so mnou.
Čo vás po postupe do finále najviac dojalo, že to vyvrcholilo úprimným plačom od radosti?
Pozrela som sa v hľadisku na hrdých rodičov a priateľa, čo ma totálne dojalo. Potom však prišla taká emočná prázdnota z mimoriadne náročného programu, čo je asi aj pochopiteľné, ale tie úžasné spomienky mi z postupu ostanú už navždy. Fanúšikovia boli úžasní, to čo predviedli v novomestskej hale, som asi ešte nikde nezažila.
Miernym favoritom finále bude zrejme VKP Bratislava, môže to byť vaša výhoda, že budete hrať bez tlaku?
V novej hale budeme hrať premiérový zápas a verím, že predtým sa nám tam podarí mať nejaké tréningy, ale podľa mňa papierový favorit budú Bratislavčanky. Túto sezónu sa nám ich už podarilo poraziť a minulý rok nám s nimi tesne ušla bronzová medaila. Podľa mňa to bude veľmi vyrovnaný zápas a príde veľa fanúšikov, ktorí vytvoria úžasnú atmosféru, a to tiež môže byť naša výhoda, keďže nám pomáhajú každý domáci zápas. Pre celú Žilinu to bude veľký športový sviatok.
Počas zápasu vnímate tú úžasnú podporu žilinských fanúšikov hlavne na domácej palubovke?
To isté sa ma pýtajú viacerí, no ja mnohokrát neregistrujem hudbu, ľudí a prakticky nič naokolo. Snažím sa koncentrovať na hru, emóciu v rámci tímu, ale po zápase si to celé aj sama veľmi užijem.
Opticky vyzeráte, že ste skôr uzavretá povaha a ťažko prejavujete emócie na ihrisku, čím to je?
Začnite si ma potom lepšie študovať, lebo každý bod prežívam celkom intenzívne (smiech). Nemyslím si, že som počas zápasu introvert. Prežívam to niekedy až tak, že idem z toho tlaku odpadnúť. Možno to z pohľadu diváka je iné, lebo moja pozícia liberky je iná v tom, že nemôžem ukončiť výmenu bodom, a tým som niekedy asi aj menej viditeľná. Teším sa z bodov, ktoré dajú spoluhráčky, snažím sa ich stále podporovať a pomôcť im dobrou obranou v poli, aby mali z čoho útočiť.
Pre laickú verejnosť – čím sa vyznačuje pozícia libera okrem inej farby dresu?
Môžem brániť a prihrávať. Niekedy sa to volá čierna robota v poli, som futbalovou terminológiou defenzívny záložník. Nemôžem bodovať. Na to musí byť človek podľa mňa aj mentálne stavaný, že nebude za tú hviezdu zápasu, ktorá zloží záverečnú loptu. Snažím sa vynikať dobrou obranou v poli, čo často ocenia ľudia potleskom. Toto ma vždy veľmi poteší.
Na zápasoch vidíme, že lopta vás dosť často trafí, no je v tom zrejme vaša dobrá pozičná hra, alebo to je aj dielom náhody?
Dobré otázky z pohľadu diváka, no moja obrana v poli závisí veľmi aj od toho, ako spoluhráčky postavia obranu na sieti, čiže bloky. Pokiaľ pred sebou vidím kompaktný blok, viem sa postaviť dobre v poli a brániť. Samozrejme, máme aj dobrý systém, aby sme všetky na ihrisku vedeli, kto akú časť ihriska bráni. Možno sa niekedy verejnosti aj preto sa zdá, že som všade, ale je to vec skvelého systému nášho tímu.
Vraj máte pred zápasmi atypické rituály, prezradíte viac?
Pred každým zápasom musím mať pripravený jeden energetický nápoj od celosvetovo známej firmy a vodu tej istej značky. Potrpím si aj na to, aby som mala na lavičke prichystanú detskú výživu a proteínovú tyčinku. Tiež musím mať svoju hudbu. Pred jedným zápasom som si zabudla slúchadlá a myslela som si, že ma porazí. Chcela som si ich kúpiť na pumpe.
Tiež nemáte na svojom tele žiadne tetovanie, neláka vás to?
Nie, túto tému často diskutujeme v kabíne a mám rovnaký názor ako Magdaléna Kováčiková. Bojím sa, aby ma to neomrzelo. Veľmi sa mi však páči tetovanie, ktoré majú sestry Slivkové s ich maminou. Sú to časti puzzle, ktoré do seba zapadajú. Ale inak ma to celé nejako neoslovilo, aby som sa dala tetovať.
Ako vnímate tú skvelú atmosféru na domácich zápasoch?
Veľká vďaka patrí „Maslovi“ a aj Peťovi Minárikovi, ktorí boli minulú sezónu neskutoční, vytvorili vždy nezabudnuteľnú atmosféru a teraz sa to celé robí znova. Fanúšikovia sa na zápasoch veľmi chytajú, užívajú si to a my si to potom užívame s nimi. Sú naším siedmym hráčom na ihrisku a neustále nás ťahajú vpred.
V projekte VA UNIZA Žilina ste už skúsená hráčka, prakticky ste v klube od začiatku. Čakali ste, že sa vám bude počas tejto prebiehajúcej sezóny tak skvele dariť?
Nie som tu od začiatku, ale som tu už skutočne dlho – od čias prvej ligy až po toto famózne obdobie. Síce som začínala doma v Považskej Bystrici, potom som sa presunula ako kadetka do Nového Mesta nad Váhom, ale Žilina mi prirástla k srdcu aj vďaka štúdiu, môjmu priateľovi, kamarátkam či volejbalu. Úprimne si neviem predstaviť, že by som sa vrátila do Považskej Bystrice. Som tu v Žiline maximálne spokojná. Sezóna sa začala síce dvoma prehrami, ale my sme verili, že začneme vyhrávať. Tam patrí vďaka hlavne trénerovi, klubu a skvelým spoluhráčkam, s ktorými to celé dáva zmysel.
Priateľ Martin Kincl je známy žilinský volejbalista, nemáte toho športu doma v Mojši viac než dosť?
Síce si o nás myslíte, že sme vlastne tichí introverti, ktorí nedávajú navonok žiadne emócie (smiech), nie je to úplne tak. Myslím, že máme spolu veľmi pekný vzťah založený hlavne na podpore a úprimnosti. Spoznali sme sa vďaka plážovému volejbalu a sme spolu už viac ako šesť rokov. Cez deň sa síce veľa nevidíme, každý si plníme svoje povinnosti zvlášť, ale večer sa stretneme v jednej domácnosti a ja neustále cítim tú obrovskú podporu, ktorú dostávam. On žije volejbalom, chodí takmer na každý môj zápas a prežíva to celé so mnou.
Vytvoriť v ženských kolektívoch súdržný tím bez intríg a rôznych nerestí je obrovská alchýmia. Ako sa vám to v Žiline podarilo zrealizovať?
Naša tímová mentalita je skvelá. Každá hráčka bojuje za každú. Toto sa nedeje v každom tíme na Slovensku. V ženských tímoch je často závisť v tom, že jedna hrá a tá druhá nie. Úprimne si myslím, že ani jedna z nás nečakala, že po príchode dvoch hráčok z Bratislavy, jednej z Nitry, ďalšej z Prešova to celé do seba takto zapadne. A stalo sa. My si rozumieme veľmi na ihrisku, ale aj mimo neho.
Spoločne s Magdalénou Kováčikovou a Monikou Jurišovou vás označujú ako „svätú žilinskú trojicu“. Čím to je, že sa tak máte rady?
Sme spolu od prvoligových čias. Dokonca si pamätám, keď som sa bála opýtať Meggy (prezývka M. Kováčikovej – pozn. autora), či pôjde so mnou na turnaj v plážovom volejbale, lebo som ju mala v hlave za top hviezdu. Baby spolu hrávali volejbal ešte v Čadci, ale všetky tri sme sa dali dokopy vďaka volejbalu až v Žiline. Prvá liga, neskôr extraliga nám dali možnosť byť každý jeden deň spolu a my tri sme ostali v tíme vlastne jediné, čo poznajú celú tú cestu do extraligy od začiatku.
Popri športu stíhate študovať aj pracovať, to ste si poriadne na sebe naložili...
Áno. Je toho naozaj veľmi veľa, ale nesťažujem sa. Som v piatom ročníku na elektronickom obchode a manažmente, kde mám ako športovec individuálny študijný plán. Mám prácu v jednej digitálnej marketingovej agentúre, kde pracujem s webovými stránkami. Ohľadom ich tvorby či samotnej grafiky sa tam vidím aj v budúcnosti. Je to občas náročné, ale mám skvelú podporu od priateľa, ktorý mi v tom celom procese pomáha. Často doma počúva, že sa mi nechce, ale nikdy nepovie nie a vždy nájde spôsob, ako ma podporiť alebo mi pomôcť. Často si pre nabitý pracovný týždeň môžeme vytvoriť program až v nedeľu, no často sa mi fakt nič nechce, tak sedíme doma a pozeráme seriál (smiech).
Spoluhráčky o vás prezradili, že ste v škole perfekcionistka, je to pravda?
Je to pravda nielen v škole, ale celkovo v živote. Napríklad do školy neviem odovzdať zadanie na takej úrovni, že to stačí na to, aby som prešla. Som nastavená tak, že všetko musí byť spravené na sto percent a tak, aby som s tým bola spokojná.
Profesionálna volejbalistka sa z vás teda nestane?
Vyzerá to tak, že nie. Keby však boli vytvorené profesionálne podmienky, tak s tým nemám problém. Neodpisujem túto možnosť. Nikto nevie, čo príde, ale nechcela by som už každý deň hľadať spôsob, ako skĺbiť školu, prácu a volejbal. Určite chcem momentálne dokončiť školu, čím bude pre mňa o jednu povinnosť menej, ale potom to tempo – každý deň práca a volejbal nie je podľa mňa z dlhodobého hľadiska možné udržať. Každý deň byť do poobedia v práci, večer ísť na tréning, do toho niekoľkokrát tréningy vo fitku a mať zápasy je nesmierne vyčerpávajúce.
Máte aj priestor na voľný čas?
Rada chodím na turistiku, na čo momentálne nie je príliš čas, čítam detektívky, knihy o osobnom rozvoji, rada pijem dobrú kávu, no a pri tom nabitom programe pochopiteľne rada spím.
KTO JE IVANA KARDOŠOVÁ (24)?
Rodné mesto, aktuálne bydlisko: Považská Bystrica, Mojš
Rodinný stav: slobodná, bezdetná. Mama Monika, otec Anton, brat Lukáš (29)
Obľúbené jedlo: kurací rezeň so zemiakovou kašou
Cestovateľský sen: Bali
Voľný čas: turistika, knihy, spánok
