Ako a kedy ste sa dostali k regionálnej politike?
V regionálnej politike pôsobím približne 10 rokov. Som rodák z Trnového a práve skutočnosť, že v našej mestskej časti sa neriešilo mnoho dôležitých vecí, ma motivovala stať sa zástupcom, ktorý bude celým srdcom hájiť jej záujmy. Súčasne som však aj Žilinčan a uvedomil som si, že nie vysoká politika, ktorá sa „robí“ v Bratislave, ale práve komunálna politika má najväčší vplyv na každodenný život bežných občanov. Som rád, že som sa stal súčasťou skupiny aktívnych poslancov, s ktorými pracujeme nielen na lokálnych, ale aj na širších projektoch. Moje politické začiatky siahajú k projektu 21 riešení pre Žilinu, kde som pôsobil ako koordinátor. Ešte za bývalého vedenia mesta som mal často pocit, že na dosiahnutie pozitívnych zmien musíme tvrdo bojovať a prekonávať mnohé prekážky. Práve z týchto skúseností vznikol projekt Srdce pre Žilinu, ktorý zdôrazňuje potrebu konať s ohľadom na komunitu a ľudské hodnoty. Teším sa z každého, aj menšieho úspechu, ktorý sa nám spoločne podarí dosiahnuť, pretože verím, že práve drobné kroky vedú k veľkým zmenám.
Aké úspechy považujete za najväčšie?
Každý úspech, ktorý dosiahneme, ma teší. Ako rodák z Trnového mám prirodzene najbližšie k projektom v tejto mestskej časti. Verím, že každý poslanec by sa mal prioritne zamerať na svoj obvod – miesto, kde žije a ktoré pozná najlepšie. Podľa mňa je to tak správne. Jedným z najvýznamnejších projektov, na ktorom pracujeme, je výstavba domu smútku v Trnovom. Táto mestská časť doteraz nemala dôstojné miesto na posledné rozlúčky, čo považujem za veľký nedostatok. Výstavba domu smútku začala tento rok a verím, že prinesie obyvateľom dôstojný priestor na rozlúčky so svojimi zosnulými. Okrem toho sa dlhodobo zameriavame na zvýšenie bezpečnosti. Patrí sem výstavba chodníkov a rekonštrukcia materskej školy. Počet detí v našej mestskej časti dlhodobo prevyšuje kapacitu súčasných priestorov MŠ, čo znamená, že jej rozšírenie je pre nás prioritou. Čo sa týka chodníkov, tie považujem za kľúčové pre bezpečnosť občanov. Hoci máme už vydané územné rozhodnutie, pretrvávajúce majetkové problémy nám bránia v získaní stavebného povolenia. Verím však, že tieto prekážky postupne prekonáme, pretože bezpečnosť a kvalita života obyvateľov Trnového je naším hlavným cieľom.
Okrem politiky sa venujete aj remeslu. Povedzte nám o tom viac.
Kamenárstvu som sa začal venovať už vo svojich 17 rokoch, popri štúdiu na strednej škole. Prvýkrát som ku kamennému prachu „privoňal“ práve tu, v Trnovom. Po skončení strednej školy som svojich rodičov veľmi nepotešil, pretože som sa rozhodol nepokračovať na vysokej škole, ale naplno sa venovať remeslu. V roku 1994 som založil svoju prvú vlastnú kamenársku firmu, ktorú som rozbiehal s jednou malou brúskou. Asi po piatich rokoch som ako začínajúci živnostník a remeselník využil medzeru na trhu, keďže tu chýbali krbári a kachliari. Rozhodol som sa rozšíriť svoje pôsobenie a vydal som sa aj na cestu tohto remesla. Dva roky som chodil do školy a seriózne som sa vyučil za kachliara, čím som získal aj výučný list. Som hrdým členom Cechu krbárov Slovenska. Postupne sa však na trhu objavilo viacero firiem s týmto zameraním a táto oblasť si vyžaduje veľa času na riešenie každého detailu. Preto sme sa vo firme rozhodli viac sústrediť na nové technológie a kamenárske služby, ktoré zostali našou hlavnou činnosťou. Remeslo ma naučilo trpezlivosti a zodpovednosti. Som hrdý na to, že moja firma dnes patrí medzi najväčšie v okolí, a že sa môžem podieľať na vytváraní kvalitných výrobkov, ktoré si ľudia cenia.
Relatívne mladý ste sa stali dedkom.
Áno, máme už štvorročnú vnučku, ktorá nám robí veľkú radosť. A ja s úsmevom každému tvrdím, že nie som dedko, ale „manžel babky“ (smiech). Priznávam, že to prišlo trošku zavčasu, a možno aj preto sa zatiaľ necítim úplne „doma“ v tejto roli. Politika a práca mi zaberajú veľkú časť môjho času, takže sa nemôžem venovať rodine a vnučke toľko, koľko by som si prial. Verím však, že do budúcnosti sa mi podarí nájsť si viac priestoru byť prítomný v jej živote, pretože byť starým otcom je krásna rola, ktorú nechcem zanedbať.
A čo váš voľný čas? Máte nejaké záľuby?
Všetci o mne vedia, že som športový antitalent, takže športom sa veľmi nevenujem. Moje aktuálne hobby je najmä hudba. Som členom kapely Smäďoši, s ktorou raz týždenne skúšame a vypíname od každodenných povinností. Nie je to však prvýkrát, čo hrám v kapele. Už ako študent strednej školy som bol súčasťou kapely Vegasid, ktorá hrávala na zábavách a svadbách. Lenže keď sme sa postupne všetci členovia oženili, manželky nám „vypovedali službu“ a presvedčili nás, že nás to už nebaví (smiech). Keďže sme im nechceli oponovať, kapelu sme rozpustili. Toto hudobné hobby som obnovil asi pred piatimi rokmi, keď vznikli Smäďoši. Druhým koníčkom, ktorému sa venujem, je práca na chate. S rodinou sme si postavili malú chatku, kde rád relaxujem. Všetko, čo sa dalo, som si tam svojpomocne urobil, a roboty je tam vždy dosť. Ale práve tá práca na chate mi umožňuje „vypnúť hlavu“, takže ju beriem ako formu relaxu.
Asi málokto vie, že ste tiež členom Maltézskeho rádu rytierov – ako ste sa k nemu dostali?
Maltézsky rád, oficiálne známy ako Zvrchovaný vojenský špitálny rád svätého Jána z Jeruzalema, Rodosu a Malty je jedným z najstarších rádov v kresťanstve. Má bohatú históriu spojenú s charitatívnou činnosťou a náboženskými aktivitami, najmä s pomocou chorým. Maltézsky rád ma oslovil s ponukou, či nechcem patriť do ich spoločenstva, čo pre mňa bolo veľkou cťou. Bola to zároveň aj určitá forma uznania za charitatívnu činnosť, ktorú som dovtedy vykonával. Nešlo však iba o moju osobnú činnosť, ale o kolektívnu prácu celej firmy. Takýmto spôsobom som sa k nim dostal a odvtedy sme spoločne dosiahli viaceré krásne výsledky. Pôvodne som sa venoval charite najmä na regionálnej úrovni – v Žilinskom kraji alebo jeho blízkom okolí. Dnes už naše aktivity presahujú hranice regiónu, fungujeme na celoslovenskej úrovni a podporujeme aj medzinárodné projekty. Organizujeme zbierky pre ľudí v núdzi, či už na Slovensku, alebo v iných krajinách. Pomáhame obetiam nešťastí, napríklad po požiaroch, a to buď finančne, alebo inou formou pomoci. Maltézsky rád na Slovensku pôsobí ako celoslovenské spoločenstvo, ktoré má svojho vedúceho – nazvime ho prior. Ten zastrešuje činnosť na Slovensku aj v Českej republike. Každý rok máme možnosť prezentovať výsledky našej práce priamo na Malte pred vedením rádu, vrátane maltézskeho princa. Táto prezentácia sa koná v katakombách na Malte, kde sa stretávajú rytieri z celého sveta. Diskutujeme o ďalšom smerovaní, možnostiach spolupráce a o tom, ako lepšie riešiť celosvetové problémy.
Organizujete aj rôzne podujatia, ktoré sú vám najbližšie a prečo?
Čo sa týka kultúrnych podujatí, tie organizujeme pravidelne, ale venujeme sa aj športovým aktivitám. Väčšina našich podujatí je organizovaná v spolupráci s miestnymi komunitami. Príkladom sú podujatia v mestskej časti Trnové, ako Trnovské pohodové slávnosti, ktoré už snáď nikomu netreba predstavovať. Všetci ich poznajú, ale treba zdôrazniť, že ich úspech by nebol možný bez spolupráce s miestnymi organizáciami, ako sú dobrovoľní hasiči alebo futbalisti. Počas leta organizujeme aj ďalšie kultúrne a športové podujatia, napríklad futbalové memoriály, turnaje, detské mini diskotéky, rozlúčky s letom a podobne. Každé podujatie má svoj špecifický význam a prínos pre komunitu. Ak by som mal vybrať jedno srdcové podujatie, tak sú to práve Trnovské pohodové slávnosti. Pridal som sa k nim v druhom ročníku, a keďže tento rok mali už 15. ročník, môžem povedať, že ich „kormidlujem“ už 13 rokov. Tento projekt mi za tie roky naozaj prirástol k srdcu.
Čo pre vás znamená pojem lokálpatriotizmus a ako ho podporujete?
Lokálpatriotizmus vnímam ako vernosť a podporu ľuďom, vzťahom či firmám v našom regióne, s ktorými mám dlhodobú a stabilnú spoluprácu. Keď mám dobré obchodné vzťahy a dodávateľ, napríklad materiálu, si svoju prácu odvádza kvalitne a čestne, nemám dôvod ho vymeniť. Často sa stáva, že iní ponúknu výhodnejšie ceny alebo nové podmienky, ale ja na to nepristúpim. Pre mňa je dôležitejšie zachovať si dlhodobé partnerstvo. Tieto vzťahy prešli rôznymi skúškami, počas ktorých sme spoločne riešili problémy. Takáto dôvera a istota, ktorú si budujeme roky, je pre mňa na nezaplatenie. Podporujem lokálpatriotizmus tým, že preferujem spoluprácu s miestnymi dodávateľmi, podnikateľmi a komunitami. Verím, že tieto vzťahy majú nielen ekonomickú hodnotu, ale sú aj výrazom lojality a úcty k regiónu, kde pôsobíme.
Blížia sa Vianoce. Ako ich zvyčajne trávite?
Vianoce sú pre mňa, rovnako ako celé vianočné obdobie, jedinečným časom. Je to doslova jediný čas v roku, keď môžem úplne „vypnúť“ – bez telefónu a pracovných povinností. Je to obdobie, kedy si môžem dovoliť naplno sa venovať rodine a oddychu. Samotný Štedrý deň trávime v kruhu najbližších. Po štedrej večeri zvykneme na prvý a druhý sviatok vianočný navštíviť moju mamu, svokru a ďalších členov rodiny, takže Vianoce sú pre nás aj o spoločných stretnutiach. Zároveň si počas tohto obdobia plánujem aj dovolenku. Nechodíme na dovolenky v lete, keďže leto mám často pracovné, a aj na dovolenke som v kontakte cez telefón. V zime si preto doprajeme pobyt v teplejšom podnebí, aby sme načerpali energiu, slnko a chuť do ďalšieho pracovného roka. Tento rok sme si takúto dovolenku opäť naplánovali a teším sa, že nás čaká „leto v zime“.
Dodržiavate sviatočné zvyky?
Čo sa týka vianočných tradícií, máme klasickú štedrú večeru: oblátky s medom, kapustnicu, krupicovú kašu, vyprážaného kapra a zemiakový šalát. Kapor k Vianociam jednoducho patrí, a preto ho vždy kupujeme živého, aby mohol „plávať vo vani“. Filety u nás nehrozia, tradície sú tradície. S manželkou sme spolu už 25 rokov, pričom ona, ako kresťanka, mala trochu iné zvyky. Postupne sme ich však zosúladili. Každý rok nám moja mama pripravuje zemiakový šalát, lebo ten jej je jednoducho najlepší. Ostatné jedlá si pripravujeme doma spoločne. Už samotná príprava jedla a výzdoba domu sú súčasťou našej vianočnej atmosféry. Dom máme vždy krásne vyzdobený a osvetlený – dá sa povedať, že niekedy viac ako samotné námestie (smiech). Stromček má každý rok svoje miesto a je vysoký skoro ako vianočný stromček v meste. Na výzdobe sa podieľame spoločne, čo nám umožňuje stráviť viac času ako rodina.
Nedávno ste oslávili 50 rokov, tak skúsme trošku bilancovať, hodnotiť...
Musím priznať, že čas ubehol veľmi rýchlo. Kedysi som si myslel, že 50-ročný človek je už takmer dôchodca, ale dnes sa cítim ako študent plný energie, ktorý má chuť stále „vystrájať“. Za tých 50 rokov som zažil rôzne obdobia, niektoré viac a iné menej príjemné. Ale keď si to všetko človek na konci dňa zhodnotí, zistí, že nič by nemenil. Aj tie ťažšie chvíle priniesli dôležité ponaučenia a skúsenosti, ktoré sú na nezaplatenie. Som vďačný za všetko, čo ma v živote stretlo, a dúfam, že som len v polovici tejto cesty. Som človek, ktorý sa vždy snaží dokončiť, čo začal. Môj sen je dokončiť všetky rozrobené projekty, dostavať dielňu a získať všetky potrebné technológie, a jedného dňa odovzdať svoju prácu – doslova aj obrazne – ďalším generáciám z rodiny. Verím, že budú pokračovať v tom, čo som začal.
KTO JE JOZEF JURIŠ (50)?
Rodné aj súčasné mesto: Žilina
Rodina: 25 rokov ženatý, 2 dcéry, 1 vnučka
Vzdelanie: Stredná priemyselná škola strojnícka v Kysuckom Novom Meste, výučný list v obore kachliarstvo, titul Bc. z Fakulty ekonómie a podnikania Paneurópskej vysokej školy v Bratislave, následne titul Ing. a neskôr MBA na DTI v Dubnici nad Váhom
Práca: 10 rokov aktívny v komunálnej politike, poslanec mestského zastupiteľstva za Trnové a Bytčicu, zakladateľ a majiteľ kamenárstva Vekam
Obľúbená hudba: všetko melodické
Cestovateľský sen: navštíviť čo najviac nových destinácií a metropol, kým to zdravie dovolí
Motto: Nikdy neodchádzam od rozrobeného diela.
