Pociťujete momentálne v Žiline určitý strach z toho, aký je váš pôvod?
V Žiline nás Židov je momentálne asi 40. Žilinčania vedia kto som, predtým som hral hokej a vedeli môj pôvod. Mnoho ľudí si váži, že sme dali dokopy synagógu a aj mnoho ďalších objektov v tomto meste. Židovská komunita aj dnes v Žiline niečo znamená, v mojom prostredí antisemitizmus nepociťujem, ale občas sa nájde hlupák. V Bratislave dakomu nadajú, že je východniar, v Prešove do Košičana a v Košiciach, že je z daného sídliska. Ľudia si nájdu dôvod, aby čosi povedali.
Máte však za sebou nejaké skúsenosti s antisemitizmom na vlastnej koži. Nezaboleli vás až príliš na duši?
Stalo sa nám, že sme obeťou vandalizmu na cintoríne a keď sme ich vypátrali, tak sa zistilo, že ide o mladých ľudí a nemajú nič spoločné s antisemitizmom. Toto je spájané s Izraelom, no nepočul som, že by napríklad na Ukrajine niekto ohrozoval ruskú pravoslávnu cirkev, lebo majú svoje odnože a dajú im ľudia pokoj. Židia to majú horšie, skúste v takom švédskom meste Malmo vyjsť s kipou (okrúhla čiapka Židov – pozn. autora) a uvidíte tie starosti. V Žiline môžem s kipou chodiť kam len chcem a nič sa mi nestane.
Vaša rodina je spätá s osudmi Židov počas druhej svetovej vojny. Aký príbeh si museli prežiť vaši rodičia?
Ja som prvá generácia po holokauste, moja mama bola v „koncentráku“. Mala obrovské šťastie, lebo po pár týždňoch v Oswienčine časť transportu sa dostali do pracovného tábora a bola zamestnaná v továrni Junkers, kde vyrábali náhradné diely do lietadiel. Toto už nebol vyhladzovací, ale pracovný tábor, kde tie podmienky boli kruté, ale úplne iné než vo vyhladzovacích táboroch. Tam bola do apríla 1945 a keď sa blížila fronta, tak tábor zrušili a dostala sa do pochodu smrti. Z Lipska išli do Terezína a viete, že tí, ktorí nevládali, tak boli popravení. Mama mi povedala, že keby nebolo ráznejšej sestry, tak by neprežila hlad.
A čo otec?
Otec pendloval medzi Žilinou a Budapešťou. V roku 1942 od marca do októbra prebiehali deportácie, tak prešiel cez úplatky hranice a v Budapešti sa schovával. Tam mladí muži išli do pracovného nasadenia, kopali zákopy, až kým neprišla do Maďarska nacistická armáda v marci 1944. Potom sa vrátil na Slovensko, od 30. augusta 1945 počas povstania si nechal vyrobiť falošné papiere, sadol na vlak a opäť ušiel do Budapešti. Vtedy už bola blízko sovietska armáda, ľudia sa schovávali v pivniciach, a tak nejako prežil vojnu. Otec bol ročník 1906, v tých časoch mal relatívne dobrú kondíciu a mal šťastie. Prežili tí, ktorí mali šťastie a silu, to je jasné.
Neuvažovali ste po vojne nad emigráciou? Prišiel komunizmus, vykonštruované procesy a mnohí Židia odišli do Izraela či Ameriky.
Emigrovať s jedným malým dieťaťom a druhým pred narodením bolo nemožné, pretože som mal staršieho brata. Boli sme pred menovou reformou ako tak finančne na tom dobre, mali sme v Žiline veľký obchod aj po vojne. Prežili vojnu, tak si mysleli, že prežijú aj toto obdobie. To je jedna teória, no ja skôr vidím tú druhú, že otec nemal odvahu. Vedel dobre po nemecky, len rodina bola v Kanade či Amerike a bál sa, ako by tam začínal bez jazyka. Rozumel textilu a rozhodol sa, že tu ostane s dvomi malými deťmi.
O pokojnom období v socializme zrejme asi ťažko môžete hovoriť?
Dodnes si pamätám, že to bolo neskutočné napätie. Každý večer musela byť rodina spolu na večeri, to bola zásada. Chcel som hrať stolný tenis, tréningy boli popoludní a otec mi to zakázal. Presne o šiestej večer bola spoločná večera a po nej sme spolu sedeli a rozprávali sa. Fantastická atmosféra, no hocičo sa šuchlo, ako priletel vták či svoje spravil vietor, tak som videl na rodičoch, ako sú v neskutočnom napätí, že niekto príde a niečo sa stane. Všetci sme sa museli v tej dobe nejako prispôsobiť, inak to nešlo.
Minulosť nezmeníme. Čo môžeme spraviť lepšie do budúcnosti konkrétne v Žiline, aby sa tu žilo lepšie?
Robert Williams (popredný odborník na holokaust z USA – pozn. autora) je na čele svetovej nadácie, a teda zrejme to nie je hlúpy človek. Povedal vec, ktorá je známa už vyše 2000 rokov. Tým, ktorí nepoznajú históriu, tak ťažko môžeme hovoriť o budúcnosti. To je problém aj u nás v Žiline, že škola a rodina nevychováva dobre deti. Predmety ako história, matematika či telesná výchova už nie sú ako boli a upúšťa sa od nich. Potom rodina je silný fenomén, ja som to už spomínal, že každý večer som musel byť doma o šiestej večer na večeri. Dnes môjho otca chápem, pretože rodina sa stretla a všetko bolo povedané. Nasal som tú históriu, tradíciu a bol to skvelý odrazový mostík pre moju budúcnosť, aby som sa správne nasmeroval. Dnes je doba, kde absolútne nie sme schopní spracovať milión informácií, ktoré máme.
Viete si s tým nejako poradiť, že to už je márna misia?
Kto sa vie vyznať v tom, čo vidí na internete? Máme problém rozlišovať pravdu, i keď na prvý pohľad vidíme, že niečo je sprostosť. Napríklad máte krivý zub a vy zjete túto tabletku a hneď je rovný? Totálna volovina a my tomu veríme. Neviem, je potrebné s tým niečo robiť.
Čo by ste Žilinčanom poradili práve vy zo svojich dlhoročných životných zásad?
Mám ich pár, jednou z nich je, že sa každé ráno holím. Vtedy keď sa pozriem do zrkadla, tak vidím tvár človeka, ktorý je zodpovedný za mnoho mojich neúspechov. Nehľadám za mojím nešťastím, že by bolo zlé počasie, alebo by mi niekto neprial. Naopak, ja sa musím postarať, aby som bol úspešný. Celé je to o výchove, inak sme len obeťou výhovoriek a zľahčovania. Ja som v živote nebol na nič talentovaný, ak som chcel niečo dokázať, tak len tvrdou prácou. Ak som sa zakusol, tak som niečo dokázal, či už v práci alebo v hokeji. Tak sa snažím vychovávať aj deti, aby pracovali na sebe a pozerali sa, že čo spravili, aby boli oni úspešní.
Začiatok tohto kalendárneho roka je sprevádzaný mnohými negatívnymi správami. Prežije v tomto svete kultúra?
Všetci hovoria o energiách a panuje neistota aj na politickom poli. Práve neistota je veľmi zlá vec, lebo ak idete k lekárovi a stále neviete, čo vám je, tak ste mnohokrát nervóznejší oproti tomu, keď poznáte diagnózu a viete, ako máte bojovať. Toto sa premieta na kultúru, špeciálne v týchto priestoroch Novej synagógy. Marek Adamov (šéf Novej synagógy – pozn. autora) ukazoval, že koľko má platiť za energie a toto nie je fabrika, kde zvýšia cenu za nejakú rúru. Tu sa produkuje kultúra a vstupné je často dobrovoľné. Pri slávnostnom otvorení budovy v roku 2017 som povedal, že Marek to ľahšie máte za sebou a to ťažšie je udržať život. To sú výzvy, lebo keď sa nedarí, tak ľudia neprestanú jesť, ale skončia s návštevou divadiel, kín či kupovaním kníh. To je chyba, lebo kultúra je súčasť života, lebo potrebujem žiť ináč než len s chlebom a robotou. Verím aj Žilinčanom, lebo v konečnom dôsledku nie sme hlúpi a nejako sa z toho spoločne vymotáme.
Váš odkaz pre našich čitateľov Žilinského večerníka znie?
Musíme veriť tomu, že zdravý rozum nielen v Žiline, ale aj na Slovensku zvíťazí a ľudia to už mnohokrát dokázali. Niekedy síce spravíme jeden krok vpred, ale dva dozadu, ale to patrí k skúsenostiam. Mali sme ťažkú štartovaciu čiaru od roku 1993, ale ja tomu verím, i keď si poviete, že možno som naivný. V konečnom dôsledku znova v Žiline, ale aj na Slovensku ľudia nie sú hlúpi.
