Prečo ste sa rozhodli založiť či skôr viesť špeciálny futbalový klub na Slovensku?
Môj syn Denis ako dieťa hrával futbal za MŠK Žilina. Po zistení diagnózy sa však už nemohol venovať bežnému športu a taktiež po maturite nemohol pokračovať v štúdiu na vysokej škole, snažili sme sa pre neho nájsť si nejaké uplatnenie v živote. Futbal ho stále bavil a chcel ho i naďalej hrať. Začali sme hľadať v tejto sfére. Oslovilo ma Slovenské združenie telesne postihnutých športovcov s možnosťou založenia futbalového tímu pre hendikepovaných športovcov a pustil som sa do tohoto projektu. Celý proces založenia, registrácie a členstva v slovenských a medzinárodných organizáciách zaoberajúcich sa športovcami s hendikepom trval zhruba dva roky.
Kto všetko sa k vám môže pripojiť a aké sú kritéria hendikepu?
Členom našej reprezentácie alebo klubu sa môžu stať športovkyne alebo športovci, ktorí trpia mozgovou poruchou, mozgovou obrnou či už od narodenia alebo získanej počas života. Medzinárodné zápasy sa môžu hrať v kategórii do 19 rokov alebo od 15 rokov bez limitu u mužov. Ženy od 15 rokov majú samostatnú kategóriu.
Futbal je hra pre všetkých, v tomto príde to platí stonásobne! Aké máte ambície s týmto projektom do budúcnosti?
Presne tak, futbal je hra pre všetkých... Vidieť týchto chlapcov a dievčatá, koľko energie a emócií prinášajú medzi nás už len počas tréningov – pre toto všetko sa oplatilo založiť naše OZ. Založenie parafutbalového tímu prináša množstvo výhod pre našich zverencov. Najdôležitejšie je zlepšenie ich kvality života, ale aj inšpirácia pre ostatných. Spoločne šírime pozitívne posolstvo o odhodlaní a sile prekonávať prekážky. Preto aj naše plány do budúcna môžu byť smelé. V prvom rade potrebujeme vytvoriť mužstvo v jednej zo spomínaných kategórií, aby sme mohli nastúpiť v oficiálnych medzinárodných zápasoch. Ponuky na odohratie priateľských zápasov nám už prišli z Holandska. Neskôr by sme sa chceli ako klub zúčastniť na majstrovstvách sveta klubov a ako slovenská reprezentácia MS a ME, ktoré sa konajú v dvojročnom cykle.
Vy osobne ste v minulosti boli trénerom futbalu, v čom je odlišné viesť tieto deti?
Tréningové cvičenia, využívanie tréningových pomôcok je v podstate rovnaké. Stále je to len futbal. Rozdiel je v prístupe k zverencom. Je potrebná veľká dávka porozumenia, trpezlivosti, pozitívne myslenie a uvedomenie si toho, že títo športovci musia vynaložiť možno dvakrát toľko energie na dosiahnutie vytúženého cieľa. Potom je vidieť aj emócie a ich spokojnosť. To robí šťastných aj nás v trénerskom štábe.
Cítite aj podporu zo strany štátu či samospráv? Kto všetko vás dostatočne podporuje v plnení snov mladým chlapcom?
Čo sa týka podpory štátu alebo samosprávy, tak je naša spolupráca len v začiatkoch. Prebehlo rokovanie so SFZ, kde sme sa stali členom programu Grassroots pod záštitou UEFA. Onedlho s nimi budeme podpisovať memorandum o spolupráci. Ostatné projekty v rámci štátu a samosprávy sú v štádiu prípravy. Doterajšie financovanie, materiálne zabezpečenie alebo zabezpečenie tréningových kempov je zo súkromných a sponzorských darov. Týmto by som chcel poďakovať aj našim partnerom, ktorí nás finančne, materiálne a organizačne podporili: mesto Bytča, Slovenský zväz telesne postihnutej mládeže, Fond pre budúcnosť športu, QUICK Sport, Grassroots SFZ, ALTERIA MOTOR ŽILINA, reštaurácia PUB u JOŽA, bez podpory ktorých by sme neboli tam, kde sme momentálne.
Špeciálne žilinský región (mesto Bytča) sa stal centrom tohto projektu, ako sa vám pozdáva spolupráca s futbalovým klubom alebo samosprávou?
Chcel by som poďakovať primátorovi mesta pánovi Miroslavovi Minarčíkovi, ktorý aj ako predseda futbalového klubu MFK Bytča bol spolu s viceprimátorom Jurajom Babušíkom nadšený myšlienkou našej spolupráce a ponúkli nám priestory futbalového areálu na zabezpečenie tréningového procesu úplne bezplatne. Týmto nám vlastne vytvorili futbalový domov, za čo sme mestu Bytča veľmi vďační.
V civilnom živote ste riaditeľom školy. V minulosti ste dostali aj vyznamenania za vašu prácu, skúste nám neskromne prezradiť, v čom sa snažíte byť inovatívny a kreatívny?
Ocenenie v ankete Zlatý Amos si nesmierne cením o to viac, pretože ma do ankety prihlásili samotní žiaci, ktorí vo mňa verili. Vždy som tvrdil, že pri práci učiteľa nejde len o odovzdávanie vedomostí, ale hlavne o budovanie vzťahov. To je krédo, ktoré preferujem aj v pozícii riaditeľa. Najdôležitejšie pre mňa je vybudovať si vzájomnú dôveru v pomyselnom trojuholníku žiak – učiteľ – rodič. Mojou snahou je neustále zlepšovať vzdelávacie prostredie pre učiteľov i žiakov. Podporujem a nabádam učiteľov k aktívnemu učeniu žiakov bez memorovania prostredníctvom projektového, zážitkového vyučovania a tímovej práce. Snažíme sa do učenia integrovať nové technológie, ako napr. micro:bity, nové online platformy, využívame interaktívnu podlahu SkyFly, samozrejmosťou sú interaktívne tabule. Vytvorili sme oddychové zóny, kde si môžu žiaci počas prestávok zahrať stolný tenis, stolný futbal či podebatovať na tzv. tulivakoch. Snažíme sa vytvoriť školskú rodinu, v ktorej môžeme vzájomne zdieľať svoje nápady a spolupracovať na riešení problémov a inováciách. Neodmysliteľnou súčasťou našej školy je aj podpora inkluzívneho vzdelávania, kde každý žiak môže cítiť podporu a bezpečie. Práve v týchto dňoch finišujeme s inštaláciou šikmej schodiskovej plošiny pre našich zdravotne znevýhodnených žiakov. Organizujeme akcie, ktoré zapájajú komunitu do života školy, ako sú workshopy s odborníkmi, dobrovoľnícke projekty alebo kultúrne dni, ktoré spájajú žiakov, rodičov i učiteľov.
Nový školský rok je už realitou, s akými radosťami či naopak starosťami sa budete boriť či radovať vo funkcii riaditeľa?
Každý nový školský rok prináša rôzne nové výzvy či radostné momenty. Nezaháľali sme však ani počas prázdnin. Sústredili sme sa na vyhľadávanie nových zamestnancov, hľadali sme zdroje na finančné zabezpečenie školských potrieb, technológií a projektov. Naša škola je v novom školskom roku zapojená do novej školskej kurikulárnej reformy, takže nás čaká rýchla adaptácia a implementácia nových prvkov do vyučovacieho procesu. Sme tím šikovných pedagógov, ktorí výzvam dokážu čeliť spoločne, aby sme mohli zažívať radosť, ako naša škola napreduje v rebríčku hodnotenia škôl vďaka našim šikovným žiakom, ktorí dosahujú vynikajúce výsledky a úspechy v štúdiu, súťažiach či iných aktivitách. Tešíme sa na úspešnú spoluprácu s rodičmi, miestnymi organizáciami, ktoré poskytujú žiakom nové príležitosti. Tieto starosti i radosti sú neoddeliteľnou súčasťou riaditeľskej práce a sú ukazovateľom neustálej práce, v ktorej sú práve zdolané výzvy vyvážené uspokojujúcimi a radostnými momentmi, hoci aj pozitívnou spätnou väzbou a pochvalou od žiakov alebo rodičov našej koly.
Stále sa vedú polemiky, či je vzdelanie jedným z najhlavnejších problémov Slovenska? Ako to vnímate optikou samotného učiteľa?
Pohľad učiteľa na problematiku vzdelávania na Slovensku môže byť rôznorodý. Závisí od jeho skúseností, predmetu, ktorý učí, regiónu a typu školy, kde pôsobí. Všeobecne sa vedie neustála polemika o financiách pre školy či nízkych platoch alebo byrokratickom zaťažení učiteľov. Ja som pozitívne mysliaci človek, ktorý tieto problémy vníma, ale citlivo vnímam aj postoje druhej strany „neučiteľov“ voči našim požiadavkám. Toto povolanie som si vybral sám a dobrovoľne, vedel som, do čoho idem. Teraz, keď mám na starosti školu a zamestnancov, tieto problémy vnímam ešte intenzívnejšie. Preto sa snažím, aby som zamestnancom vytvoril možnosti na ich profesijný rozvoj, aby mohli finančne rásť. Snažím sa ich za dobre odvedenú prácu aj finančne ohodnotiť či pochváliť, aby boli motivovaní do ďalšej úspešnej cesty. Našu kvalitne odvedenú prácu vnímajú aj naši rodičia, ktorí dokážu uznať a vážiť si postavenie učiteľa, dôkazom čoho je množstvo pozitívnych ohlasov na našu prácu. Som si vedomý aj toho, že učitelia považujú reformy ako neefektívne a ocenili by väčšie zapojenie sa do tvorby vzdelávacej reformy, aby nové opatrenia boli prínosnejšie. Nedá sa však vyhovieť každému, ale každý môže začať od seba a to je podstatné. Na našej škole sa o to budeme snažiť a už sme aj začali.
Sú terajšie deti iné než tie spred generácie 30-40 rokov? Alebo to je len mýtus a všetky deti sú rovnaké, len sa menia rodičia?
Na prvý pohľad sú terajšie deti úplne iné. Sú ovplyvnené technologickým pokrokom, zmenami spoločenských hodnôt, vzdelávacích metód aj rodinných štruktúr. Terajšie deti žijú predsa v úplne inom svete než tie spred 40 rokov. Prejavuje sa to na ich správaní, prístupoch k učeniu aj v sociálnej interakcii. A tu nastupujú nové výzvy pre nás učiteľov. Musíme sa i my prispôsobiť novému svetu, musíme prispôsobiť svoje metódy a očakávania, aby sme dokázali efektívne komunikovať s deťmi i s novou generáciou rodičov. Hoci sa samotné deti prirodzene menia v novom svete, veľkú časť týchto zmien možno pripísať spôsobu, akým ich formujú ich rodičia a spoločenské prostredie, v ktorom vyrastajú. Deti sa teda len prispôsobujú svetu, ktorý je výrazne iný ako ten, v akom vyrastali ich rodičia. Stále sú to však deti, ktoré potrebujú viesť tou správnou cestou, potrebujú ukázať možnosti, aby si mohli vybrať, potrebujú byť chránené a akceptované, potrebujú byť aj deťmi, aby z nich mohla vyrásť silná osobnosť.
Máte blízko k športu, určite ste sledovali výkony našich reprezentantov na olympiáde. Majú dnešné deti podľa vás sen vyhrať olympiádu?
Šport a celkové výsledky športu sú vždy odrazom záujmu spoločnosti. Ja stále tvrdím, že na takú malú krajinu ako sme my, máme výborných športovcov a aj veľmi úspešných. Avšak čo majú títo športovci ako je Sagan, Vlhová a další spoločné je, že ich od začiatku podporovali a hlavne aj finančne rodičia. Šport je celosvetový fenomén a ak chceme byť úspešní, musíme podporovať šport už od mládeže a to nehovorím len finančne, ale vytvoriť im podmienky, možnosti vzdelávania pre trénerov, manažérov a ľudí pracujúcich v športe a s mládežou. Stále verím a aj vidím pri práci s mládežou, že nie všetky deti podľahli technológiám, stále nám chodia na ihrisko za školou hrávať futbal, basketbal, stále vidím súťaživosť. Každý chce byť Ronaldo, Sagan či Gáborík... treba im dať len možnosť, preukázať dôveru a prejaviť trpezlivosť.
Čo by ste odkázali čitateľom Žilinského večerníka ako posolstvo do každodenného života?
Hlavne veľa zdravia, pretože to je najdôležitejšie. Vždy som sa držal kréda – všetko je možné a nedá sa neexistuje –, treba myslieť pozitívne a človek dokáže, čo len bude chcieť. Sám to vidím na vlastnom synovi, ktorý aj napriek hendikepu už dosiahol a ešte dosiahne veľké veci.
KTO JE MÁRIO MARČAN (45)?
Rodné mesto, aktuálne bydlisko: Čadca, Žilina
Rodinný stav: ženatý
Vzdelanie: vysokoškolské
Pracovné skúsenosti: učiteľ (aj zahraničie) futbalový tréner, manažér (zahraničie – gastronómia)
Cestovateľský sen: Bora Bora
Životné krédo: Nedá sa, nejde to – táto veta pre mňa neexistuje!
Obľúbené jedlo: „vianočné menu“ – kapustnica, zemiakový šalát a rezeň
Typická vlastnosť: typický baran, čo je aj moje znamenie
