Ste riaditeľom Bábkového divadla v Žiline. Čo všetko je v náplni vašej práce?
Ani neviem čím začať a bolo by to na dlho. Hlavne zodpovednosť za fungovanie organizácie z hľadiska personálneho, umeleckého, ekonomického, investičného, správy majetku, dodržiavania zákonov, noriem, motivácia zamestnancov. Práca s ľuďmi je tá najkrajšia, ale niekedy je to aj ťažké.
Mali ste k divadlu vždy blízko? Najprv ste išli študovať dopravu.
Áno. Ešte na gymnáziu sme so spolužiakmi založili vlastné divadielko “divadielko NÓ“, ktoré bolo celkom úspešné, chceli sme v tom pokračovať aj po maturite a preto sme sa dohodli, že pôjdeme študovať na rovnakú školu (vtedy Vysoká škola dopravy a spojov v Žiline), kde som začal študovať strojársku technológiu, neskôr som prestúpil na prevádzku a ekonomiku vodnej dopravy, kde som strávil niekoľko rokov. Školu som však nedokončil, lebo som úspešne prešiel konkurzom a začal som pracovať ako elév v tanečnom súbore divadla Nová scéna v Bratislave. Po nežnej revolúcií v roku 1990 ma prijali na VŠMÚ a zas som sa stal študentom. Po jej ukončení som pôsobil ako umelec v slobodnom povolaní v rôznych mestách Slovenska. Hlavne v Bratislave som priebežne pracoval so všetkými bratislavskými divadlami, či už ako herec, alebo pohybový spolupracovník (paradoxne však nie v Bratislavskom bábkovom divadle). Už počas štúdia som mal tú česť spolupracovať s divadlom Milana Sládka v Kolíne nad Rýnom, s ktorým som neskôr urobil ešte niekoľko inscenácií a pochodil kus sveta. Párkrát som spolupracoval aj so Žilinským Bábkovým a Mestským divadlom a ako rodený Žilinčan som sa po dlhých úvahách rozhodol vrátiť sa domov a stal som sa riaditeľom Bábkového divadla Žilina. Toť stručne.
Sám ste si prešli mnohými divadlami. Je podľa vás potrebná takáto skúsenosť, alebo treba byť hlavne dobrý manažér?
Každá skúsenosť je dobrá. Ja som poznal prácu hlavne na javisku. O práci manažéra som nemal ani poňatia, čo to obnáša. Študoval som zákony, pravidlá hospodárenia, normy, smernice. Mal som však výhodu, že som už poznal prácu v divadle z druhej strany a mal som veľa umeleckých a tvorivých kontaktov.
Bábkové divadlo Žilina má tradíciu a na Slovensku je známe. V čom sú podľa vás jeho najväčšie kvality?
V kolektíve, v ľuďoch.
Líši od iných bábkových divadiel?
Keď to porovnám s inými kamennými divadlami na Slovensku (je ich päť) sme malé divadlo. Je nás spolu 27. Od hercov, techniky, prevádzky, ekonomického oddelenia až po pani upratovačku. Viacerí tu majú kumulované funkcie. V Bratislavskom či Nitrianskom bábkovom divadle pracuje viac ako 40 zamestnancov a majú podobný počet hercov ako my. Vravím, kolektív, ktorý tu pracuje je skvelý a je to dobre nastavené. Tým však nechcem povedať, že by sme nepotrebovali ešte navýšiť stav zamestnancov o nejaké pracovné pozície potrebné v profesionálnom divadle.
Máte bohatý repertoár a stále idete aj do nových projektov. Nie je to náročné?
Do nových projektov ísť musíme, aby sme splnili nastavenie merateľných ukazovateľov činnosti divadla. Snažíme sa však vytvárať novú, progresívnu dramaturgiu, či už pre najmenšie deti, strednú generáciu, až po dospelého diváka. Neviem prečo je ešte v tejto dobe u ľudí stále zakorenená myšlienka, že bábkové divadlo je len pre deti. Na spoluprácu pozývame kvalitných tvorcov inscenácií.
Ako ste vnímali obdobie pandémie a čo vás naučilo?
Bolo to stresujúce obdobie, stále sa menili pravidlá, keď sa dalo hrali sme, alebo skúšali novú inscenáciu, po premiére sme odohrali dva, trikrát, zas sme zavreli a tak dookola. Podržal nás náš zriaďovateľ, ktorým je ŽSK. Počas lockdownu sme vytvorili projekt „Bábkaranténa“, kedy herci pracovali doma a točili krátke 10-minútové predstavenia/videá, ktoré sme potom uvádzali na sociálnych sieťach a mali naozaj dobrú sledovanosť. Ešte stále by mali byť viditeľné na našej Fb stránke. Okrem toho, že príbeh zahrali, tak sa z nich stali autori textov, scénografi, kameramani, zvukári, strihači. Veľa sa naučili.
Je vám nejaká inscenácia obzvlášť blízka a prečo?
Vždy tá posledná, momentálne „A ako Antarktída“ v réžii Jakuba Maximova. Vrelo odporúčam.
Aké kvality by podľa vás mal mať bábkoherec/herečka?
Hlavne ho to musí baviť a nebrať túto prácu ako len „chodenie do roboty“. Samozrejme musí ovládať profesionálne profesijné zručnosti.
Keď si zájdete za kultúrou vy, kde vás môžeme stretnúť?
Často chodím do SKD Martin, tvoria tam skvelé inscenácie.
Aktuálny stav kultúry na Slovensku je podľa vás aký?
Kultúra by mala byť vždy slobodná, čo si myslím, že na Slovensku aj je. Chýba tu však záujem štátu o tento element vo všetkých oblastiach. Kultúra a tiež vzdelanie. Dva základné piliere fungovania slušnej spoločnosti sú zo strany štátu absolútne podceňované a zanedbané. Veď kultúra sa prejavuje aj v správaní sa ľudí a len keď sa pozriem na prenos z nášho parlamentu hanbím sa. To je politická kultúra? To sú „vzory“ pre mladé generácie. Fraška.
A ako je na tom Žilina?
Čo sa týka kultúrneho vyžitia ľudia si ho tu myslím si nájdu.
Čo môžeme najbližšie očakávať od programu Bábkového divadla v Žiline?
Vo februári sme odpremiérovali inscenáciu „A ako Antarktída“, ktorá má výborný divácky ohlas, začali sme skúšobný proces inscenácie „Robinsonka“, ktorú odpremiérujeme v apríli. Pripravujeme ôsmy ročník celoslovenského festivalu bábkových divadiel „Bábková Žilina“, ktorý sa uskutoční v máji, ďalej budeme pokračovať v spolupráci s NO „Za oponou“ v organizácii turnusov letného divadelného tábora pre deti. Tiež by sme chceli pokračovať v letnom projekte „Bábkač v záhrade“ a taktiež máme pred sebou nejaké investičné aktivity.
KTO JE PETER TABAČEK?
Vzdelanie: VŠMU odbor Bábkoherectvo.
Záľuby: Divadlo, výtvarné umenie, hudba, turistika, domov, ľudia.
Rodina: Ženatý nie som, mám priateľku Bašku.
Obľúbená kniha/film/hudba: nemám jednoznačný názor.
Obľúbené miesto v Žiline: Bábkové divadlo v Žiline.
Čo si na ľuďoch vážite: Úprimnosť, pokoru, pozitívny vzťah k práci a k životu.
Aké sú vaše cestovateľské sny: Ešte raz Patagónia, Indonézia, atď.
