Nedávno ste oslávili 60 rokov, aký je to pocit?
Mierne ma to zaskočilo. Ani som sa nenazdal a zrazu je to tu. Človek v tomto veku začína bilancovať. V mysli si rozdeľujem si život na rôzne etapy, a táto je pre mňa posledná produktívna – aspoň tak to vnímam. Každá etapa má svoje výhody aj nevýhody. V tomto veku je človek skúsený, vie veľa vecí odhadnúť, ale zároveň už nemá tú bezhlavú odvahu riskovať, ako keď mal 20 alebo 30 rokov.
Zaspomínajme trošku na časy vašej mladosti.
Študoval som na žilinskom gymnáziu zameranie matematika / fyzika, a popri tom som intenzívne športoval – hrával som vodné pólo a plával. Šport mi dal veľa do života. Keď som sa však rozhodol pre medicínu a odchod na univerzitu do Prahy, musel som s plávaním skončiť. Tá voľba bola pre mnohých prekvapením, ale mňa medicína nadchla.
Prečo práve medicína?
Po rozhovore s rodičmi som zistil, že tajne túžia, aby som vyštudoval medicínu, aby mali v rodine doktora. Údajne som jednému známemu povedal: „Ja im to teda vyštudujem.“ (úsmev). Popri štúdiu medicíny v Prahe som sa dostal k hokeju, ktorý sa stal mojou vášňou a je ňou dodnes. A ešte jedna zaujímavosť – na akademických majstrovstvách Českej republiky v džude som získal bronzovú medailu. Naša profesorka telocviku bola totiž reprezentačná trénerka, takže nás dobre viedla. Aj keď musím priznať, že v mojej kategórii boli len traja súťažiaci. (smiech) Ale tú medailu mi nikto nevezme.
Možno málokto vie, že ste sa v mladosti venovali aj modelárstvu.
Áno, modelárstvo bolo mojím koníčkom. Asi nie je náhoda, že sa celý život živím rukami. Poskladal som stovky modelov – papierové, plastové, drevené… Naša domácnosť bola vtedy permanentne „prevoňaná“ lepidlom a farbami, čo sa mojej mame veľmi nepáčilo. (smiech) Dnes na to samozrejme už nemám čas, ale táto záľuba ma naučila trpezlivosti a manuálnej zručnosti, ktorá mi veľmi pomohla aj v chirurgii.
Ako by ste opísali obdobie po štúdiách?
Po štúdiách v Prahe, ktoré boli krásne a veľmi rád na ne spomínam, som sa rozhodol vrátiť do Žiliny. Do Prahy kedykoľvek rád zavítam, je to nádherné mesto, mám tam veľa priateľov či už z oblasti medicíny alebo mimo nej. Nebolo ľahké sa rozhodnúť, či ostanem žiť tam, alebo sa vrátim domov. Ale návrat do Žiliny neľutujem. Pokračoval som tu aj v hokejovej vášni a so „Starými pánmi“ – ešte s tou staršou generáciou žilinských hokejistov (Kašša, Machyňa, Rehák, Korž, Gamboš, Juriga), som absolvoval veľa zápasov a turnajov.
V rámci profesie som nastúpil na chirurgické oddelenie v Žiline, kde nás prišlo naraz viacero rovesníkov, takže tu vládla zdravá konkurencia. Veľmi skoro som sa vo veku 36 rokov stal primárom, čo bola pre mňa veľká výzva. V tom čase som mal ešte tú mladícku dravosť a odvahu púšťať sa do rizík, do ktorých by som dnes už možno nešiel. Natrafil som na úžasných starších kolegov, ktorí mi boli oporou, keď som začínal. Rád spomeniem doktora Celeca a doktora Řihu – obaja ma veľa naučili. Ak už teraz bilancujem svoju kariéru, ich podpora bola neoceniteľná. Neskôr som mal priateľov aj v Bratislave, medzi nimi profesora Pechána, ktorý je hlavným chirurgom Slovenska. Aj vďaka nemu som sa dostal na prestížne zahraničné školenie laparoskopickej chirurgie v Amsterdame. Táto metóda – miniinvazívna chirurgia – úplne ovplyvnila a predurčila môj profesijný život. V tom období to bola prelomová technológia, a ja som mal tú česť byť jedným z jej prvých priekopníkov v našej krajine. Už v roku 1994 som získal certifikát na laparoskopické operácie žlčníka, čo v tom čase malo len päť ľudí na Slovensku. Spolu s kolegami sme túto metódu rozvíjali, školili ďalších lekárov, vykonávali demonštračné operácie a zavádzali sme ju na mnohých pracoviskách po celej republike. Navštevovali sme európske kongresy a konferencie a prinášali nové poznatky k nám na Slovensko. Bol to krásny a veľmi produktívny čas.
Vaša práca v oblasti laparoskopickej chirurgie bola skutočne priekopnícka. Dostali ste za ňu aj nejaké ocenenie?
Áno, som veľmi rád, že si na mňa spomenuli v Slovenskej chirurgickej spoločnosti. Nedávno mi bola udelená Bronzová medaila Slovenskej lekárskej spoločnosti Propter merita 2024. Toto ocenenie mi udelili za prínos a rozvoj laparoskopickej chirurgie, v ktorej som, ako som už spomínal, zohrával významnú úlohu. Táto medaila pre mňa znamená veľa, pretože uznáva nielen moju osobnú snahu, ale aj prácu celého tímu kolegov, s ktorými sme spolupracovali na zavádzaní a rozvoji tejto metódy na Slovensku. Je to akési zadosťučinenie za tie roky námahy a inovácií, ktoré sme do tejto oblasti vložili.
Váš profesijný život ale nebol len o práci chirurga.
Pre Žilinu bolo prestížne, že som pracoval aj vo výbore Slovenskej chirurgickej spoločnosti. Dve obdobia som tam pôsobil ako predseda sekcie endoskopickej chirurgie. Venoval som sa aj práci v Lekárskej komore, kde som zastával funkciu krajského predsedu. Okrem toho som vykonával aj manažérske funkcie – v žilinskej nemocnici som pracoval ako námestník. Po prechode na Oravu som túto funkciu vykonával aj v nemocnici v Dolnom Kubíne a vykonávam ju doteraz. Presunulo sa so mnou školiace centrum slovenskej zdravotníckej univerzity zo Žiliny do Dolného Kubína. A pokračoval rozvoj miniinvazívnej chirurgie, čo je stále moja veľká vášeň. V Dolnom Kubíne som našiel nielen profesionálne zázemie, ale aj inšpiráciu a nové možnosti a iné pohľady. Odolal som viacerým ponukám na odchod z Oravy vrátane Žiliny. V tejto etape života som spokojný, že môžem ďalej pracovať na tom, čo ma napĺňa.
Prezraďte nám aj niečo z rodinného života.
Rodina pre mňa znamená veľmi veľa, napĺňa ma a dáva môjmu životu zmysel. Bohužiaľ, tento rok mi zomrela mama, čo je pre mňa veľkou stratou. Rodičia boli vždy mojou morálnou oporou a vzorom. Aj preto sa teraz snažím čo najviac času tráviť s otcom. Mám dve deti a už aj troch vnukov, na ktorých som veľmi hrdý. Usilujem sa im venovať, koľko len môžem. Musím priznať, že z môjho terajšieho pohľadu som v mladosti svojim deťom nemohol venovať toľko pozornosti, koľko by som chcel. Nie som spokojný s tým, ako som si „užil“ ich detstvo. V tom období som bol plne ponorený do práce a rozvoja svojej odbornosti. Teraz si to však vynahrádzam s vnukmi. Aby som bol presnejší, moji vnuci sú všetko chlapci – najmladší má len pol roka, ďalší už oslávil štyri roky a najstarší má 12. Je to úžasné mať „parťákov“ z každej vekovej kategórie. Každý z nich prináša do života niečo nové a krásne. Je to pre mňa naozaj obohacujúce.
Okrem medicíny a športu máte ešte ďalšie vášne?
Áno, hudba je mojou ďalšou vášňou. S priateľmi sme obnovili nášho koníčka z mladosti, a založili sme kapelu, ktorú sme nazvali „Smäďoši“. Hrávame si pre radosť, ale občas máme aj menšie vystúpenia. Hudba je pre mňa relax a skvelý spôsob, ako uniknúť z pracovného stresu.
Máte ešte nesplnené sny alebo plány?
Určite áno. Veľmi rád cestujem, je to moja ďalšia veľká vášeň. Celý život som veľa cestoval aj kvôli práci. Navštívil som už desiatky krajín a všetky kontinenty, absolvoval som tú povestnú „cestu okolo sveta“, ale stále je niekoľko miest, ktoré by som rád videl. Spoznávam svet a snažím sa porovnávať, kde sa ako žije. V tomto som veľký optimista, že žiť tu v strednej Európe je výhodou oproti mnohým iným častiam sveta, nám sa tu žije naozaj dobre a životná úroveň je tu vysoká, ale mali by sme si to uvedomiť a vážiť. Najbližšie sa chystám do Indie, Mexika a na Aljašku, kde som ešte nebol, takže to bude ďalší splnený sen.
Čo by ste poradili alebo odkázali mladej generácii lekárov?
Mladí ľudia všeobecne, nielen lekári, sú dnes iní, ako sme boli my. Žijeme vo veľmi dynamickej a digitálnej dobe, ktorá ovplyvňuje aj naše hodnoty a filozofiu medziľudských vzťahov. Každá generácia žije v inej etape rozvoja ľudstva, takže zákonite musí byť iná, ako tá pred ňou. Dnes majú mladí prístup k obrovskému množstvu informácií z celého sveta, ale často im chýba schopnosť ich správne spracovať a analyzovať. Svet je rýchly, ale niekedy aj veľmi chaotický. A čo by som im odkázal? Aby si vážili pokoj a mier. Aby sa dožili môjho veku bez vojnových konfliktov. Moji rodičia zažili vojnu a vieme, čo by to znamenalo, keby sa také konflikty zopakovali. To moja jediná obava z budúcnosti.
Kto je MUDr. Rastislav Johanes PhD, MBA
Vzdelanie: Fakulta všeobecného lekárstva Univerzita Karlova v Prahe, atestácia 1. a 2. stupňa z chirurgie, nadstavbová atestácia gastroenterologická chirurgia, titul PhD Slovenská Zdravotnícka Univerzita Bratislava, titul MBA Akademie krizového řízení a managementu, viaceré postgraduálne kurzy (Amsterdam, Atény, Praha, Lugano), študijný pobyt Bern, Zurich, Wetzikon, Rím...
Pracovné úspechy: presadenie laparoskopickej metódy v chirurgii na Slovensku, viacero prvenstiev v rôznych typoch laparoskopických operácii v SR, viacero demonštračných operácii na rôznych ďalších pracoviskách v rámci Slovenka, presadenie laparoskopie v onkológii, vytvorenie školiaceho centra v Žiline a neskôr v Dolnom Kubíne, založenie tradície medzinárodných česko-poľsko-slovenských kongresov s tematikou laparoskopickej chirurgie
Rodina: ženatý, 2 deti, 3 vnuci
Silné stránky: zmysel pre kolektív, systematická práca, logické myslenie, priamosť
Záľuby: hokej, hudba, cestovanie
Obľúbená kapela: viacero tzv artrockovych skupin ako Yes a Genesis
Obľúbený hokejista: Jaromír Jágr, kedysi Hašek (momentálne sa s ním neviem ľudsky stotožniť)
Najobľúbenejšie jedlo: knedlo, vepřo, zelo
Životné motto: Ži a nechaj žiť
