Máte z detstva nejakú konkrétnu spomienku na Žilinu?
Na Žilinu mám veľmi veľa spomienok. Vyrastala som na Vlčincoch, tu sme bývali a v rámci tejto návštevy mesta som sa tu zastavila. Prešla som si cestu do školy (chodila som na ZŠ Karpatská), navštívili sme našich pôvodných susedov, ktorí v paneláku ešte ostali. Okamžite som spoznala jednotlivé miesta. A bolo to veľmi dojemné. Aj keď sme sa prechádzali po námestí a centre, zrazu som si spomenula, kde napríklad predávali korbáčiky, alebo kde sme chodili s otcom do bufetu na tresku. Musím povedať, že sa mi obnovil ten pocit, že pochádzam z výnimočne krásneho mesta. Nie je to tak, že by som do Žiliny za celých 30 rokov nechcela ísť. Ale nemala som na to veľa dôvodov, pretože celú rodinu mám v Banskej Bystrici.
Spomínate si na svoju adaptáciu v novom prostredí? Vedeli ste vtedy po nemecky?
Jazyk som vôbec nevedela. A mala som aj pocit, že kým som nevedela po nemecky, ako keby som nemala žiadnu reč a identitu. Do roka som sa nemčinu naučila a zrazu som už mala dva jazyky, čo bol bonus. Zo Žiliny sme sa sťahovali v roku 1990 a nie len že som prišla prvýkrát na "západ", do novej kultúry, ale aj na vidiek. Takže kultúrny šok bol dosť veľký. Možno by to bolo iné, pestrejšie, keby sme sa presťahovali do mesta, do Viedne. Na tom vidieku sme boli prví cudzinci. Medzi dospelými to možno až také nebolo, ale medzi deťmi to bolo náročné. Pozerali sa na mňa ako keby som bola nejaká podozrivá (smiech). Ale keď som o pár rokov nastúpila na gymnázium, tak to bolo zase iné. Skôr to bolo "kúl", že som pochádzala odinakiaľ.
Kedy ste sa rozhodli zmeniť si meno Zuzana Gregorová do medzinárodnej podoby?
Vôbec to nebol môj nápad. Keď sme sa presťahovali do Rakúska, tak ma otec zapísal do školy už s menom Susanne Gregor. Ja som mala 9 rokov, tak som si myslela, že keď je všetko nové, tak mám aj nové meno. Otec to urobil preto, lebo sa bál že so slovenskými menami nás nebudú akceptovať. Z sa v nemčine číta ako c, a tak by moje meno znelo Cucana. Tiež bolo pre ľudí zvláštne, že máme iné meno ako otec - s príponou -ová. Keď som mala 15 rokov, dostali sme v Rakúsku občianstvo a vtedy bola aj možnosť legálne si zmeniť meno. Ja som v tom období to svoje pôvodné už vlastne ani nepoznala. Ťažko by sa mi vysvetľovalo napríklad kamarátkam, že sa volám inak. Bolo to zaujímavé, pretože nevyzerám ako cudzinka, potom som nemala už ani meno ako cudzinka, tým pádom keď som sa naučila po nemecky, môj pôvod bol už iba vnútorný.
Mali ste vzťah k písaniu už ako dieťa alebo študentka?
Písala som asi tak od 14 rokov. Keď som mala 25 rokov, napísala som knihu, aj keď som to pôvodne neplánovala. Jednoducho som písala text, ktorý sa stále nabaľoval a nabaľoval, zrazu bol z toho román a ja som nevedela, čo s tým mám robiť (smiech). Namiesto toho, aby som text poslala do vydavateľstva, začala som posielať kratšie príbehy do literárnych súťaží a aj som vyhrávala. Na základe toho ma oslovilo vydavteľstvo a ja som vtedy vytiahla ten svoj hotový román.
Vaša ostatná kniha má názov Voľným pádom a zobrazuje príbeh rodiny, ktorá emigrovala do Rakúska. Je aj autobiografická?
Určite ide o pocity a možno aj situácie, ktoré som zažila. Príbeh je ale fiktívny a dvaja súrodenci, o ktorých ide, symbolizujú dve cesty, ako sa dá zaobchádzať so zážitkom migrácie. Na jednej strane je Alan, ktorý sa chce rýchlo striasť nálepky migranta a na druhej strane je jeho sestra Miša, ktorá sa tak trošku cíti doma všade aj nikde, čo sú práve pocity, ktoré poznám. Takže postavy majú svoje skúsenosti, ale pocity, ktoré do nich vkladám som mala aj ja sama.
Bola to vaša prvá kniha preložená do slovenčiny?
Je to moja piata kniha písaná po nemecky a bola nominovaná na najlepšiu knihu roka, za čo som bola veľmi vďačná. Je prvou preloženou do slovenčiny, tak si konečne aj moja rodina môže prečítať, čo píšem (smiech).
Prečo ste sa rozhodli pre preklad práve tejto knihy?
Nebolo to moje rozhodnutie. Niektoré slovenské vydavateľstvo alebo slovenská prekladateľka museli prejaviť záujem o moju knihu. O Paulíne Čuhovej, ktorá knihu Voľným pádom prekladala, som počula viackrát od tety a jej zase hovorili o mne. Po rokoch sa k nej dostala moja predchádzajúca kniha a po jej prečítaní ma kontaktovala. Tým, že Paulína je tiež z Banskej Bystrice, kde sa odohráva časť deja, spoznávala niektoré scény. Takže to bolo pre nás nakoniec aj také osudové stretnutie.
Keďže ide o jazyk, ktorý vy ako autorka poznáte, mali ste možnosť zasahovať do prekladu?
Keď som napísala text po nemecky, tak sa skončila moja kontrola nad textom. Prekladatelia sú podľa mňa umelci rovnako ako my, autori. Pre mňa bolo dôležité, aby to bola tvorba Paulíny Čuhovej. Konzultovali sme niektoré veci, keď sa napríklad chcela uistiť, aký preklad slova má použiť, aby sa zachovala podstata myšlienky. Ale hotový preklad už som kontrolovať nechcela, rešpektujem je prácu.
Stíhate navštíviť niečo z programu program Žilinského literárneho festivalu?
V priebehu dňa si určite pôjdem niečo pozrieť. Ale je mi veľmi ľúto, že som premeškala diskusia s Grigorijom Mesežnikovom, ktorú moderoval Michal Hvorecký. S Michalom sa možno stretnem, keď budem mať čítačku v Bratislave, doteraz sme sa vždy obchádzali.
Máte obľúbeného slovenského autora?
Michala Hvoreckého. Tu ale musím priznať, že po slovensky veľa nečítam. Petra Balka som si napríklad prečítala v nemeckom preklade. Keďže ani po slovensky nepíšem, tak aj čítanie je pre mňa trošku náročné. Veľmi si vyberám, čo čítam, pretože sa mi to začne miešať do písania - či už štýlom alebo témami.
Sledujete súčasnú situáciu na Slovensku?
Nielen že ju sledujem, aj noviny v Rakúsku sa pýtajú na môj názor. Vyjadrila som sa teda pre Rakúske aj Švajčiarske noviny. Je to celosvetový fenomén - vytvára sa taká ilúzia, že existuje nejaký heterogénny blok, ktorý sa volá "ľudia" a na druhej strane je blok, ktorý sa volá "elita". Ale ja si myslím, že nič také neexistuje. Literatúra opisuje ľudí vo svojich nuansách a ukazuje, že nikto nie je iba dobrý alebo iba zlý. Čo ja môžem robiť, je písať knihy, ktoré nás spájajú a písať aj pre nemecký trh o tom, čo sa deje na Slovensku. A iba nám treba držať palce.
O knihe Voľným pádom
Dej sa sústreďuje na to, ako jednotlivé postavy prežívajú migráciu, odchod za slobodou. Vnútorné svety a rozdielne povahy nielen hlavných postáv, súrodencov Miši a Alana, ktorí si k sebe hľadajú cestu, ale aj ich rodičov sledujeme v štyroch častiach knihy dejovo zasadenej prevažne do Rakúska, konkrétne do Viedne. Susanne Gregor ale za jednu z hlavných postáv označuje aj samotné obdobie, ktoré tu vykresľuje - 90. roky. Tie podľa nej išli tiež "voľným pádom".
Knihu v slovenskom preklade vydalo vydavateľstvo Literárna bašta.
