Aké pocity vo vás evokujú vianočné sviatky?
Iba príjemné, lebo počas sezóny sme všetci hráči poriadne rozlietaní a zrazu máme chvíľu na svoje rodiny. To si aspoň ja nesmierne vážim a chcem to vždy využiť naplno, ako sa len dá. Najradšej si užívam oddych, ticho a pokoj. Tiež nastal čas pozrieť starých rodičov, som aj krstným otcom malého Tomáška, teda chcem byť aj viac pri ňom. Jednoducho chcem byť s tými, ktorých mám rád, viac než obvykle.
Je z vás vzorný krstný otec či sa ešte potrebujete veľa učiť?
To vám musia povedať iní, no snažím sa. Tomáško je dosť hravý, ťažká úloha pre mňa, lebo stále lieta hore-dole. Neraz sa nepozriem a je inde, než si myslím. A vždy mám na pamäti, aby sa mu nič nestalo. Učím sa, ale postupne to bude lepšie a lepšie.
Nastal čas aj porušiť životosprávu, zhrešíte nejako alebo budete aj počas voľna profesionálom?
Domáca kapustnica nesmie chýbať, na nej si pochutím. Určite si dám aj šalát s rezňom a potom nabehnem na individuálny plán od kondičných trénerov. V tom je aj zdravá strava, čo mne problém nerobí. Rovnako sa teším pozrieť kamarátov doma, cez Vianoce máme jeden tradičný memoriál, kde si chcem zahrať, a pozvali ma na Štefanský turnaj do Čadce. Dlhší čas som nevidel kamarátov, tak ich niekam pozvem, aby sme sa dobre porozprávali.
Vy a zima ide k sebe alebo sa totálne neznášate?
Nie, pre nás brankárov je to zložitejšie obdobie, lebo nám mrznú prsty na rukách a ani nemáme dostatočný cit. O poslednom domácom zápase s Trnavou by som vám toho vedel hovoriť, nedovolili mi ani spodné termo, lebo som povinne musel nastúpiť v oranžovom drese. Dosť zložitá situácia, ale vyhrali sme, čo ma najviac zahrialo.
Čím to je, že sa Šošonom tak skvele darilo počas jesennej časti?
V sile kolektívu. Išli sme si za výhrami zo zápasu na zápas, nepozerali sme sa nikdy ďalej. Vysvedčenie dostaneme až na konci sezóny, toto sú len čiastkové úspechy. Ešte nás čaká koniec základnej časti, potom 10 náročných zápasov v nadstavbe. Práve tam uvidíme, na čo máme a na akú priečku nás pošlú výkony. Veríme si, no nohami sme na zemi, lebo žiadna výhra sa nikdy nerodí ľahko.
Stali ste sa jasnou brankárskou jednotkou, mnohí odborníci tvrdia, že aj najlepším brankárom v lige. Teší vás toto ohodnotenie?
Futbal je tímový šport, na každej pozícii chce každý hráč zo seba vydať maximum, aby sme na konci zápasu mohli oslavovať. Ja som maximálne vďačný, že celú jeseň som bol zdravý a dosť som sa o seba staral. Odchytal som všetky zápasy, no mal som v niektorých zápasoch menšie výpadky a chalanom som nepomohol. Dôležité je, že to viem hodiť za hlavu a sústredím sa na ďalší tréning, kde dostávam mnoho pozitívnej motivácie od nášho trénerského štábu.
Čím to je, že Žilina vychováva paletu skvelých brankárov. Môžete odtajniť toto kúzlo?
Práca trénerov od žiakov po dorast až po mužský futbal je úžasná. Sami si prešli touto cestou a poznanú všetky zákutia. Viem to na sebe, lebo ja som najprv nechcel ísť do Žiliny, stále som akosi odolával. My sme hrávali ako 10 roční chlapci zo Strečna proti nim a tréner Molnár ma chcel, no zlom prišiel v mojej poslednej šanci pri tréneroch Frátrikovi a Báčikovi. Dodnes toto rozhodnutie neľutujem, lebo som sa chytil celkom dobre.
Futbalové gény máte v krvi, meno Belko na mape zrejme len tak ľahko nevymizne?
Otec hrával a na konci kariéry už trénoval mňa, potom mal pod palcom brata Matúša u žiakov aj v doraste. Brat je vekom ešte dorastenec, no hráva už za mužov. Práve otcovi vďačím za veľa, lebo ma viedol správnym smerom, no nemal som to pri ňom jednoduché. Bol na mňa dosť prísny, no teraz viem, že ma to neskutočne posunulo vpred.
Počas jesene ste boli krôčik pre vás od pikantného duelu v Slovenskom pohári, keď Žilina mohla cestovať do Strečna. Nemrzí vás to ešte?
Chalanom som poslal pred zápasom motivačnú správu, aby to celé zvládli. S odstupom času vám viem povedať, že som bol dosť nahnevaný. Chcel som prísť domov a zahrať si proti chalanom z mojej rodnej obce. V danom zápase viedli 2:0, nakoniec prehrali 2:4. Čo už, taký je šport.
Bývate ešte doma v Strečne či už je z vás Žilinčan?
V Žiline som dostal byt, už som akoby samostatný. Za slovom akoby sa skrýva ešte veľa vecí, niekedy donesiem veci na pranie domov do Strečna. Zas žiarovku si dokážem vymeniť, no nie je to so mnou úplná katastrofa.
V kádri Šošonov je aktuálne mnoho hráčov z regiónu, je to pre vás určité zadosťučinenie, že aj chlapec z dediny si vie plniť veľké sny?
Tiež sme si minule chalani na tento fakt spomenuli. Vyrastali sme na dedine, mali sme nejaký sen a splnil sa nám. Nikto z nás sa necíti ako hviezda, sme stále obyčajní chlapci a chceme sa futbalovo posúvať. Milujeme Žilinu, je to pre nás srdcový klub a dávame mu maximum. Samozrejme, sme vďační za šancu a vážime si dôveru trénerov i realizačného tímu.
Ak si nájdete čas na relax, čomu sa venujete?
Rád si zahrám iné športy, v ostatnom čase si rád zahrám šípky. Sledujem v televízii basketbal či hádzanú. Naposledy sa mi páčilo stretnutie v OZ Náruč, kde sme aj my hráči pochopili zmysel života. Mali sme debatu, čo by som robil mimo futbalu, tak som povedal, že by som bol ekonóm. Dosť ma bavia čísla.
Potom ste určite klubovým pokladníkom, však?
Prevzal som to po brankárovi Samuelovi Petrášovi, bude to už tretí rok, čo sa starám o naše tímové financie. Našiel som si v tom systém, niekedy ma niekto niečím prekvapí, ale naša kasa je v poriadku.
Kto vám robí najväčšie starosti zo spoluhráčov?
Zahraniční hráči majú vyššie sumy za rôzne veci. Celkom postupne si platia svoje podlžnosti, no niektorí aj poriadne frflú. Erick Bille či Antoin Essomba by vám vedeli rozprávať svoje (smiech).
KTO JE ĽUBOMÍR BELKO (21)?
Narodený: 4. februára 2002 v Žiline, rodák zo Strečna
Prezývka: Belo
Hobby: plávanie, tenis
Futbalový vzor: Marc-André ter Stegen
V kádri Žiliny od: roku 2013, keď začínal v kategórii U12
Životné krédo: Nikdy sa nevzdávaj
