Prečo ste prišli do Žiliny, bolo to hlavne kvôli trénerovi, ktorého dobre poznáte?
Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo. V tom čase, koncom minulého septembra, sa mi skončila zmluva s mojím predošlým klubom v Srbsku, čo zistil môj terajší tréner Nemanja Ristić, s ktorým som už pracovala v minulosti. Zavolal mi a položil mi jednoduchú otázku, či chcem prísť. V tom momente som niečo zacítila vo vzduchu – uverila som tomu pocitu a povedala som, že prídem. Vtedy som absolútne netušila, kam mám ísť, nevedela som nič. Vychádzala som len zo svojej intuície, ktorou sa vždy riadim. Niečo vnútri mi hovorilo, že mám ísť. Dohodli sme sa asi za tri dni, prišla som sem a som tu už druhý rok.
Podľa nás ste už hotová Žilinčanka. Čo sa vám páči na živote v tomto meste?
Veľa ľudí mi povedalo, že vyzerám, ako keby som bola odtiaľto. Neviem, od začiatku tu jednoducho cítim niečo špeciálne, mám rada tých ľudí, páči sa mi energia, ktorú tu cítim. Páči sa mi, že to tu nie je také veľké, ľudia ma poznajú a stále cítim podporu. Vedia, že sa snažím niečo pre nich robiť, oceňujú to a prejavujú mi podporu, čo ma naozaj teší a som za to veľmi vďačná. Som šťastná, keď vidím, že ľudia si vážia, čo robíme pre nás samých, pre celé mesto, pre klub, pre slovenský volejbal ako taký.
Aktuálne je vidieť, že vás volejbal veľmi teší, hráte výborne. Vďaka čomu to tak je?
Jednoducho sme verili tomu, čo robíme. Na začiatku to bolo ťažké, prvé dva zápasy sme prehrali, ale keď sa na to pozerám spätne, bolo to asi na niečo dobré, pretože nás to zblížilo ako tím, rovnako aj s trénermi. Neprestali sme pracovať a veriť tomu, čo robíme. Časom sme nadobudli všetku tú chémiu, čo v tíme panuje, vzájomnú dôveru s trénermi a podobne. To je pre mňa momentálne veľmi dôležité, keďže v ligovej tabuľke je to teraz veľmi tesné, tímy delia len jeden-dva body. Myslím si, že hlavné je to, že si navzájom veríme a dôverujeme, hlavne trénerovi, a trávime spolu skutočne veľa času, ktorý sme si začali veľmi vážiť.
V tejto sezóne ste ešte lepšou hráčkou než v predchádzajúcej, čo sa vám podarilo tak rýchlo zlepšiť, že ste dobrá nielen v útoku, ale aj v obrane či hlavne na príjme servisu?
Po prvé je to určite skúsenosťami. Teraz som určite lepšou hráčkou, mám za sebou veľa práce a tréningu. To, čo by som mala a určite musím na začiatok povedať, je, že je to aj vďaka trénerovi. Veľa sme na tom pracovali a stále na tom pracujeme, v súvislosti s príjmom mám ešte stále na čom pracovať. Každý deň a na každom tréningu si nájde nejaký čas na to, aby so mnou popracoval na mojom príjme. Trénujeme aj po psychickej stránke, veľa sa o tom rozprávame. Je to niečo, z čoho by som sa mala tešiť, netlačiť na seba, a keď si len predstavím, že nahrám loptu nahrávačovi, tak to dokážem. Takže začínam nad tým rozmýšľať trochu inak, nevyvíjam na seba v súvislosti s príjmom taký tlak a začínam veriť tomu, že mám dobrý príjem. Ak to tak aj nie je, treba tomu veriť, potom sa upraví aj tá mentálna stránka, človek začne o tom byť naozaj presvedčený a potom sa to aj stane skutočnosťou. Čo sa týka mňa, som však presvedčená o tom, že na prvom mieste je veľa tréningu, najmä v lete a vo voľnom čase. S trénerom aj sama vo svojom voľnom čase som odviedla veľa práce. Aj keď som bola v Brčku, zašla som vo svojom voľnom čase sama do telocvične, poprosila som svojho starého trénera v klube, kde som začínala s volejbalom, a celé leto som pracovala na svojom príjme.
Zakončíte túto sezónu medailou alebo ziskom pohára?
Snažíme sa nadobudnúť víťaznú mentalitu, veriť tomu; a určite pomáha, keď máte trénera, ktorý tomu naozaj verí, tlačí vás a v každej chvíli vie, čo nám má povedať a čo má robiť, aby z nás dostal maximum. Takže som naozaj vďačná aj za takýchto trénerov. Snaží sa nám vštepiť takúto víťaznú mentalitu.
Na palubovke vás vidíme ako neúnavnú bojovníčku, vyplýva to z vašej balkánskej mentality?
Vo všeobecnosti si myslím, že Srbi a celkovo Balkánci sú tvrdší ako ostatní Európania, pretože máme za sebou ťažkú minulosť, moji rodičia, ich rodičia, nielen v mojej krajine, ale na celom Balkáne. Myslím si, že to sčasti sformovalo našu mentalitu týmto smerom, napríklad v súvislosti s nastavením počas hry. Pre mňa je prehratý zápas neprijateľný. Ak existuje čo i len najmenšia možnosť, napríklad ako minulý rok sa zdalo nemožné vyhrať proti Slavii, ale my sme to dokázali a odvtedy sme tomu začali veriť. Takže si myslím, že je to sčasti mentalitou, sčasti tým, ako som bola vychovaná, lebo moji rodičia ma vychovali tak, aby som v živote o všetko bojovala, najmä preto, že som žena, a aby som nikomu nedovolila zahrávať si so mnou v žiadnej oblasti. Myslím si, že to je aj tým, že volejbalom naozaj žijem, ráno sa zobudím, idem na tréning, dávam do toho všetko a idem na 100 percent od ôsmej ráno. Snažím sa, aby mi tréning naozaj pomohol, potom si oddýchnem, koľko potrebujem, idem na druhý tréning. Naozaj si užívam to, čo robím, a som vďačná, že môžem v živote robiť to, čo mám rada, takže za to ani nie je ťažké bojovať a mať takýto herný prejav a byť tvrdá. Je to pre mňa radosť, užívam si súťaženie akéhokoľvek druhu a súťaženie v živote celkovo. Takže áno, tých faktorov je viacero, na prvom mieste je určite mentalita, náš národ je trochu iný.
Vaším rodným mestom je Brčko v Bosne, čo je asi polovica Žiliny, ale žijú tam pravoslávni kresťania, katolíci aj moslimovia. Aký život sa žije u vás doma?
Je pravda, že v jednom meste žijú tri vierovyznania a doplním, že aj tri národy. V podstate je to malé mesto a vo všeobecnosti tam panuje pokoj, je to normálne. Každý deň sa síce vyskytnú nejaké bitky, ale problémy väčšinou začnú deti v škole, keď si začnú vymieňať názory na iné národnosti a podobne. Ja som však vďačná za to, že som sa tam narodila, pretože poznám všetky tie náboženstvá, národnosti, sviatky, ktoré slávia, a všetko to rešpektujem.
Vy osobne ste akého vierovyznania?
Som Srbka, takže som pravoslávna. Ale napríklad dvaja najlepší kamaráti môjho mladšieho brata z Brčkova sú moslimovia. U nás nerozlišujeme ľudí podľa toho, akého sú vierovyznania alebo národnosti, je pre nás podstatné to, akí sú osobnostne. Nestretnete sa u nás s tým, že by sme sa s niekým nebavili len preto, že je napríklad katolík. Možno je ťažké si to predstaviť, keď to nepoznáte, no je to tak. Na to si jednoducho zvyknete. Jednoducho viete, že to tak je a že sa to nezmení. Všetci žijeme v jednej krajine, treba to len prijať a pokračovať v tom. Keby sme to neprijali, viedlo by to len k vojnám a bojom.
My vás evidujeme, že ste z Bosny, prečo hovoríte o sebe ako o Srbke?
Mám dvojité občianstvo a pas Bosny a Hercegoviny aj Srbska. Hlásim sa k srbskej národnosti, ale krajinou, v ktorej som sa narodila, je Bosna a Hercegovina.
Študujete v Žiline na vysokej škole. Ako sa vám darí na akademickej pôde?
Mám odbor elektronický obchod a manažment. Na začiatku to bolo ťažké, pretože úroveň mojej slovenčiny nebola dostatočná, ale teraz začínam veriť tomu, čo tam robím. Mali sme tam nejaké testy a podobne a všetko sme nejako zvládli, stále rozumiem lepšie a lepšie a hovorím po slovensky stále viac, trávim viac času so Slovákmi. Vo všeobecnosti som so školou spokojná, je to dokonca ešte lepšie, než som očakávala. A som naozaj vďačná za to, že mi klub poskytol takúto možnosť a benefit, že tu môžem chodiť na univerzitu, pretože na konci dňa môže byť super mať diplom zo školy, ktorá je z európskeho hľadiska na vysokej úrovni. Myslím si, že musíme využiť všetko, čo sa dá – všetky benefity.
Čo robíte najradšej vo voľnom čase?
Vo voľnom čase väčšinou chodíme niekam na kávu hlavne spolu so sestrami Slivkovými. Veľa ľudí sa smeje, že som ako ich tretia sestra, možno sa nepodobáme, keďže som oveľa tmavšia, ale určitým spôsobom určite. Trávime spolu veľa času, nejakým spôsobom relaxujeme alebo robíme niečo okolo volejbalu – pozeráme naše zápasy a tiež sa učíme. Keďže nemáme čas na školu, musíme sa jej venovať vo voľnom čase. Niekomu takýto spôsob života môže pripadať nudný, ale ja si to užívam. A teraz som naozaj zvedavá na vašu ďalšiu otázku (smiech).
Aké typy mužov sa vám páčia, už ste sa zahľadela do nejakého Žilinčana?
To som si mohla myslieť, že príde podobná otázka, ale odpoviem (smiech). Nemám nejaký konkrétny typ. Je dôležité, aby bol vyšší ako ja. Som vysoká žena, takže toto je naozaj dôležité. Pokiaľ ide o to, čo robí a čím sa živí, nemám konkrétny typ, naozaj nezáleží na tom, či je basketbalista alebo či hrá futbal. Je len na nás dvoch, či si v tom sadneme.
Čo hovoríte na žilinských fanúšikov, z toho musíte mať poriadnu radosť, však?
Fanúšikovia, energia, atmosféra sú naším siedmym hráčom na palubovke. Povedali sme to už možno stokrát, ale naozaj to tak je a myslím si, že vďaka tomu, sme doma neporaziteľné. Myslím si, že pre ostatné kluby je naozaj ťažké prísť do Žiliny a hrať proti nám u nás doma. Som naozaj rada a som vďačná, že ľudia si vážia to, čo robíme. Rozprávala som sa o tom aj s trénermi a majú na to rovnaký názor. Takže áno, s fanúšikmi sme naozaj spokojní.
Ako vás majú ľudia oslovovať, máte dajakú prezývku, lebo vaše priezvisko signalizuje v slovenčine hanlivé slovné spojenie?
Ja mám dokonca aj umelecké meno, a to je Kejpí. Teda pokojne ma môžete takto volať, no mne neprekáža ani nič iné, napríklad spoluhráčky mi občas hovoria Popi. Na Slovensku už ani neviem, či sa ešte volám Katarina, pretože ma tak nikto nevolá a je to pre mňa trochu zvláštne. Ale moje umelecké meno Kejpí snáď bude v kurze (smiech).
Spoluhráčky na vás „nabonzovali“, že v sprche ste najlepšia speváčka balkánskych piesní. Ide vám spev a hudba, tak dobre?
Úprimne? Som fakt zlá speváčka. Nemám hlas ani hudobný sluch, ale veľmi rada spievam, hlavne srbské pesničky. Neviem, možno je to preto, že niekedy mi chýba srbčina, tak si to vynahrádzam aspoň takto. Mám z toho veľkú radosť, myslím, že ľudia okolo mňa až tak nie, keďže je to veľmi nahlas a je to fakt zlé. Ale je mi to jedno, žijem si svoj život a užívam si ho.
Záverečná pikoška je, že vraj milujete vajíčka, prečo?
Vajíčka sú typické pre Balkán, jeme ich na raňajky aj na večeru. Balkánci milujú vysoko kalorické jedlá a vajíčka príjemne zasýtia a zároveň sú výživné. Mne veľmi chutia, je to moje najobľúbenejšie jedlo. Moje raňajky snov sú vždy vajíčka.
KTO JE KATARINA POPIĆ (19)?
Rodné mesto: Brčko (Bosna a Hercegovina)
Rodinný stav: slobodná, dvaja mladší bratia Stefan a Timotej
Volejbalové kluby: Brčko, Radnički Belehrad, Žilina
Voľný čas: spánok, ten mám najradšej
Najobľúbenejšie jedlo: sarma, čo je srbské tradičné jedlo z kapusty a mäsa
Cestovateľský sen: Kuba
