ROZHOVOR - Volejbalová zabávačka Klára Bobáňová: Každý tím musí mať svoju Kláru

Medzi žilinskými volejbalistkami VA UNIZA Žilina sa v tejto sezóne ocitol jeden unikátny zjav. Večné vysmiate mladé dievča plné energie, ktorej sa ústa nikdy nezastavia. Reč je o mladej smečiarke Kláre Bobáňovej (19), ktorá nám v tomto rozhovore prezradila veľa nielen zo sveta volejbalu, ale aj zo svojho súkromia.

20.03.2025 | 09:40

Neurazíte sa, keď prezradíme, že vy ste tímový šašo. To vašu pozíciu v tíme dokonale vystihuje, však?

Súhlasím s vami, no šašo je podľa mňa drsné pomenovanie. Náš tréner povedal konkrétnu vetu, že každý potrebuje v tíme aspoň jednu Kláru (smiech). Je to šialené dievča, ktoré sa nonstop smeje, nonstop hecuje a užíva si volejbal. Mojou úlohou je vždy po príchode na ihrisko doniesť energiu, čo mi zdôrazňovali všetci tréneri aj v predošlých kluboch. Vždy som vedela, ako na to, aby som našla energiu pre spoluhráčky.

Avšak práve pozitívna energia vás najviac zdobí počas celej sezóny, s týmito vlastnosťami sa človek asi len musí narodiť?

Som rada, že verejnosť či tréner mi dali túto vizitku. Spoluhráčky ma vnímajú ako pozitívnu hráčku, no keď som bola mladšia tak to bolo oveľa horšie, lebo ústa sa mi nikdy nezavreli. V Žiline som už dospelejšia, lebo viem, kde sú hranice, ale tak prakticky takto fungujem od začiatku mojej kariéry.

Majú spoluhráčky v Žiline s vami ešte nervy či si už jednoducho zvykli?

Každá hráčka potrebuje svoj pokoj, priestor a ja už ich dosť dobre poznám, aby som našla prienik. Treba si na mňa zvyknúť, väčšinou všade sa trénerom táto moja mentalita páčila a hovorili mi, aby som bola sama sebou. To aj robím. Aj tréner Ristić si užíva moju povahu, za mňa máme dobrý vzťah a veľakrát počas sezóny sme si navzájom pomohli. Som rada, že vo mne vzbudil volejbalovú vášeň, je to skutočný odborník a chápeme si naše vzájomné zmýšľanie.

S kým si z kádra najviac rozumiete?

Dlho sa poznám so sestrami Slivkovými, čo je určite výhoda. Na začiatku sme si dlho hľadali cestu s Katarinou Popić, no teraz sme „close“. Dosť si rozumiem s Katkou Paulínyovou a nemôžem zabudnúť na naše tri žilinské stálice Kováčiková, Kardošová a Jurišová. Tiež mladé hráčky, my si robíme žarty, že si nevieme predstaviť tréning bez týchto našich mláďatiek, sú veľkou súčasťou. Ale najväčšiu oporu viem nájsť v „Slivkách‘‘.

Keby ste mohli, vytiahnete z kabíny toľko „pikošiek“, že by nám celé noviny nestačili. Skúsite nejakú, ktorá sa dá publikovať v médiách?

Vždy keď podáme servis po pod sieť, tak musíme na druhý deň piecť koláč a to je jedno či v zápase alebo počas tréningu. Už sa nám to stalo asi desaťkrát a potom viete, ako dobre chutí ten koláč po dobrom tréningu? Mne sa to nepodarilo ani raz, ale jednoznačne najlepšie slimáčiky robí Lujza Kraľovanská, to sa vždy tešíme a je to náš nepísaný sviatok. Aj pre toto naše mladé hráčky nesmierne ľúbime.

Stále vás bolí ten nešťastný finálový zápas v Slovenskom pohári?

Pozeráme sa na to už trochu inak, lebo nemôžeme zabudnúť na tú cestu do finále, veď sme vyradili obhajcu a dostali sa tam po zlatom sete. Celý týždeň pred finále nám nevyšiel, mali sme veľa chorôb a došlo k tomu veľa aspektov. Zrazu obrovský tlak, veľká hala, všetci chceli lístky, médiá, kamery – to nás celé zomlelo. Na konci dňa sme si všetci užili zápas a skvelú atmosféru, sezóna ide ďalej a nemôžeme sa v tom ďalej vŕtať. Ešte máme priestor ukázať svoje kvality.

Môže tento rok Žilina získať reálne medailu?

Pomalé kroky dopredu, ciele sú jedna vec a realita druhá. Každý klub chce titul, no má inú cestu a tá sa môže zmeniť za týždeň či mesiac. Pozrime si VKP Bratislava, celý rok boli za mňa neviditeľné a majú Slovenský pohár. Necítime v tomto smere tlak, čo príde, to príde.

Zo všetkých slovenských pôsobísk je Žilina pre vás tou najlepšou zastávkou?

V mladom veku som už taký volejbalový pútnik. Začala som v Slávii, potom som prestúpila na strednú školu do Nitry, kde som hrala a ostala na tri sezóny, teraz som v maturitnom ročníku v Žiline. Chcem ísť na vysokú školu do Ameriky, preto som chcela komunikovať v anglickom jazyku s trénerom a možno zažiť profesionálny prístup. Študujem športové gymnázium s individuálnym plánom už tri roky, snažím sa to celé zvládať, je to časovo náročné, ale som taká bifľoška.

Chcete nám povedať, že máte v škole samé jednotky?

Nikto mi toto neverí, ale je to pravda. Mama ma nikdy do tohto netlačila, ale ja som si to takto nastavila a nedá mi to nemať čisté známky. Nebudem spať dva dni v kuse, len aby som mala tie samé jednotky. Tiež som aj v tomto úplne šialená. Viem, toto ste odo mňa nečakali (smiech).

Po tejto sezóne odchádzate do Ameriky, čo tam idete študovať?

Už to je oficiálne. Podarilo sa mi dostať plné štipendium do Alabamy, kde sa hrávajú univerzitné ligy. Teším sa aj na školu, lebo tam je dôraz na štúdium. Môžeš byť najlepší hráč, ale ak nemáš dobré známky, tak si skončil. Budem študovať marketing, biznis a manažment, čo verím, že zvládnem, a po škole chcem ísť cestou mamy. Mňa baví riadiť, plánovať, komunikovať s ľuďmi a uvidíme. Na Slovensku je málo vysokých škôl, kde šport ide ruka v ruke so štúdiom. Jednoducho treba na sebe makať na každom fronte, to Amerika je v tomto určite iný svet.

Ešte sa pristavme pri vašom priezvisku – je vaša spojitosť s Terchovou a hudobníkmi silná?

Naša rodina , je rozsiahla po celom Slovensku . Mamina je zo Žiliny, otec z Terchovej , s mamou som odišla do Bratislavy. Som teda Žilinčanka, len behám po celom západnom Slovensku. Bobáňovci sú určite známi hudbou, veľmi talentovaní v tomto smere, ja som zdedila hudobný sluch, cit pre umenie a tanec, no ďalej som to nerozvíjala. Dokážem vám niečo zahrať na klavír či violu, no mama ma vybrala do športového smeru a som vďačná. Všetci ma podporujú a sú určite na mňa pyšní.

Už v mladom veku ste taká samostatná jednotka, môže za to práve šport?

Určite a ešte to, že tréneri mi dali priestor hrať so staršími hráčkami. Mala som 12 rokov a už som hrala za juniorky, kde som sa veľa naučila samostatnosti. Staršie hráčky ma naučili, že život nie je gombička a treba si všetko zaslúžiť. Bolo to super po prechode na strednú školu do Nitry, kde mama nemala žiadny strach, že sa o seba nepostarám. Na internáte som si ako extrovertka hneď všetko zariadila a ide do takto doteraz.

Žije sa vám v Žiline dobre alebo vás to skôr ťahá do Bratislavy?

Môžem porovnávať, v Žiline sú veľmi skromní ľudia, navzájom si pomáhajú a je to iné ako v Bratislave či v Nitre. Vážne môžem povedať, že fungujeme ako veľká rodina. Klub sa o nás stará špičkovo, podmienky sú najlepšie, aké som kedy mala, a na čom sme sa dohodli, tak to platí. Okrem financií máme stravu, ubytovanie, regeneráciu, autá a prakticky všetko, čo potrebujeme. Žilina je pritom stále taký nováčik v extralige, ale level starostlivosti odpálil do najvyšších výšin.

Závidia ostatné tímy žilinských fanúšikov?

Všetci svorne tvrdia, že máme najlepších fanúšikov, lebo je to prosto fakt. Ak niekto povie, že nie, tak určite klame. Mňa teší, že mnohí z týchto priaznivcov sú rodičia našich detí z prípravok či ostatných mládežníckych kategórií. Deti potrebujú vidieť veľký volejbalový svet a verím, že o desať rokov tam budú hrať ony. Fanúšikovia sú našou oporou, ja sa na nich pozriem a idem hneď „bomby“.

Málokto si môže na vašom tele všimnúť tetovania, koľko ich v skutočnosti máte?

Mám ich zatiaľ osem, ale u mňa sú také minimalistické. Sú spojené s mamou, volejbalom a životom. Mama mi vždy hovorila, že trpezlivosť kvetiny prináša, preto slnečnica bola takým naším znakom lásky s maminou. Uvidíme, kam to celé poposúvam.