Kedy prišla prvá informácia o tom, že by ste mali odísť do Turecka?
Niekoľko hodín po zemetrasení, 6. 2. okolo 11. h dopoludnia nás kontaktovalo prezídium Hasičského a záchranného zboru SR. Necelé dve hodiny na to sme sa v priamom spojení s Bruselom dozvedeli, že naša ponuka na poskytnutie pomoci bola akceptovaná a o 13. h sme začali s procesom konkrétnych príprav. Podľa medzinárodných štandardov má tím od akceptovania ponuky odletieť z krajiny do 12 hodín. Keďže našu ponuku prijali o 13. h, mali sme odletieť o 1. h ráno. Do časovej tiesne nás ale dostala informácia, že let je naplánovaný už v ten večer o 22.20, a tak nám na prípravu ostávalo veľmi málo času.
Čo všetko ste museli brať so sebou?
Tím, ktorý ide na misiu do zahraničia, musí byť plne sebestačný. To znamená, že nepožadujeme od postihnutej krajiny nič. Musíme mať svoje ubytovanie, vykurovanie, spanie, potraviny, vodu, materiál i techniku. Boli sme však dosť limitovaní, pretože sme neleteli nákladným lietadlom, ale vládnym špeciálom. Preto sme museli vziať len to najnutnejšie a navyše sa zosúladiť s horskou službou, lebo jej členovia si tiež brali svoj materiál. Podľa medzinárodných štandardov by tím so svojím vybavením mal byť schopný nasadenia 7 dní. Napríklad len hydraulický rozpinák váži 25 kg, pohonná jednotka 60 kg, je to aj rozmerovo veľká technika, a to sú iba najzákladnejšie veci. Mali sme hydraulické vyslobodzovacie náradie, ktoré používame na vystrihávanie pri nehodách alebo na pridvihovanie betónových častí, vzduchové vankúše, ktoré sa vsunú pod panel a nadvihnú ho, majú nosnosť až 25-30 ton, stabilizačné tyče na zabezpečenie priestoru, lopaty, krompáče či štrbinové kamery, ktoré viezla horská služba.
Ako ste si zabezpečovali stravu?
Viezli sme si balíčky s celodennou stravou. Vo vreckách je vankúšik, ktorý sa zaleje vodou a chemickou reakciou zohreje, jedlo sa doň vloží, zavrie na 15 minút a je teplé. Dá sa, samozrejme, vydržať aj na konzervách, ale toto je oveľa praktickejšie. Je tam všetko, čo záchranár potrebuje na to, aby vedel pracovať a dobiť energiu.
Mali ste skúsenosti s podobnými zásahmi?
Z nášho tímu som bol pri niečom podobnom iba ja. V roku 2003 v Iráne, tiež pri zemetrasení. Ostatní ostrú akciu v takomto rozsahu ešte neabsolvovali. Chodíme na rôzne zásahy, k požiarom, dopravným či ekologickým nehodám, výbuchom. Zrútenie jednej budovy sa ale s takýmto obrovským rozsahom nedá porovnať. Na to, aby sme mohli vykonávať záchranné práce, sme potrebovali aj špeciálnych certifikovaných záchranárskych psov z horskej služby. Tím bol teda zložený z dvoch zložiek ministerstva vnútra – Horskej záchrannej služby (HZS) a HaZZ. Veliteľom tejto vyslanej jednotky bol Igor Žiak z HZS, ja som bol zástupca veliteľa a z HaZZ bol aj styčný dôstojník.
Čo prvé ste videli, keď ste prišli na miesto?
Letisko, kde sme pristáli bolo od postihnutej oblasti vzdialené asi 150 km. Takže prvé, čo sme videli, boli prichádzajúce zahraničné tímy. Tie sa prihlasovali v prijímacom stredisku, zháňali sa autá, vykladali veci z lietadiel. Na miesto nás previezli vrtuľníkom, materiál nákladnými autami. Ťažko sa prvé dojmy popisujú, najskôr je človek prirodzene zvedavý, potom si začne uvedomovať, aká práca nás čaká a že to bude veľmi náročné. Prvá vec, ktorú si ja všímam je, typ trosiek. Tam boli výškové budovy, železobetón, ten materiál je ťažký a je ho veľa. Ak sa nájde osoba, ktorá je zasypaná, je to nepredstaviteľná drina prebíjať sa cez ten betón, odstraňovať sutinu a dbať na bezpečnosť svoju aj ľudí pod troskami
Zrejme všade vládol chaos...
Bolo vidieť, že od zemetrasenia uplynula veľmi krátka doba. Prišli sme 24 hodín po ňom, boli sme medzi prvými a v čase, keď štát ešte nenaštartoval svoje sily v plnej miere. Zemetrasenie zasiahlo obrovské územie, zničilo infraštruktúru, vodovodné, elektrické vedenia, telekomunikačné siete. Doprava bola prehustená, kto mohol odchádzal, na druhej strane prichádzalo veľa tých, čo hľadali svojich príbuzných, ale aj mnoho dobrovoľníkov, čo chceli pomáhať. Všetko toto komplikovalo záchranársku činnosť. Tretí deň sa to síce dostávalo pod kontrolu, no miestni obyvatelia už boli viac vypätí.
Ostávali v blízkosti svojich zrútených domov?
Bez ohľadu na to, či ich dom bol alebo nebol porušený, dni aj noci trávili vonku. Kúrili všetkým, čo horelo - plastmi, textilom, drevom. Cez deň bolo slnečno, okolo 10 stupňov, v noci však boli mínusové teploty. Prvú noc sme aj my spali v mraze. Keďže sme do lietadla nemohli brať pohonné hmoty, v prvý deň nebolo možné zohnať kvapku benzínu. Na druhý deň sme zmenili miesto tábora a zohnali sme aspoň liter benzínu, aby sme mohli zložiť stany, vytiahnuť vzduch z valcov. Ďalšie dni už vláda zabezpečila rozvoz nafty a benzínu v cisternách. Zo začiatku nás miestni obyvatelia ťahali k svojim domom. Každý chcel, aby sme hľadali práve jeho príbuzných. Hovorili, že ich počuli, že žijú, neraz to však nebola pravda. Tomu sme sa potom snažili vyhnúť, pretože tá pomoc by bola z našej strany zdĺhavá a neefektívna.
Prečo ste zmenili miesto tábora?
Postavili sme si tábor na prázdnom veľkom priestranstve, no do rána vedľa nás vyrástli stovky stanov a Turci tam vybudovali humanitárny tábor. A to pre záchranárov nie je vhodný priestor. Presunuli sme sa na iné miesto, kde boli aj ďalšie záchranárske tímy – Gréci, Švajčiari, Belgičania, Maďari... Pri takýchto udalostiach sa zvykne pripraviť operačná základňa, kde sa tímy sústreďujú a zároveň sa z riadiaceho centra koordinujú zásahy, aby sa nestrácal čas v už prehľadaných sektoroch. Chodili sme tam, kde bol predpoklad nájsť živé osoby. Situáciu komplikovalo aj to, keď záchranárov auto priviezlo na miesto, kde mali prehľadávať, materiál museli vyložiť a auto odišlo. Keď prehľadali nejaký dom, všetko museli ručne poprenášať, opäť pracovať, ale aj strážiť veci, pretože ľudia boli zúfalí a veci bez dozoru by mohli vziať a použiť na vyhrabávanie svojich príbuzných, to však, samozrejme, nemožno brať ako krádež. My sme mali šťastie, pretože sme zakrátko získali auto aj s vodičom. Bol to miestny obyvateľ s dcérou, ktorá vedela po anglicky. Veľmi nám pomohli a sme im nesmerne vďační.
Postup pri prehľadávaní bol aký?
Prvotne priestor prehľadali psy. Ak označili, že sa tam nachádza živá osoba, teleskopickou kamerou, ktorá má aj komunikačné zariadenie, sme sa pokúšali nadviazať s ňou kontakt. V tom nám veľmi pomáhali miestne zložky - členovia armády, červeného polmesiaca, mnoho ľudí vedelo po anglicky, takže cez nich sme komunikovali so zavalenými i ostatnými obyvateľmi. Dôležité bolo aj to, že pomáhali tlmiť vášne domácich v ich rodnej reči.
Koľko živých ľudí ste našli?
Postupom, aký som opísal, sme našli celkovo 12 ľudí. Označili sme miesto a privolali iný zahraničný tím, ktorý pokračoval vo vyslobodzovaní. Máme informáciu, že z 12 živých, ktorých sme našli, 10 určite vytiahli. Podieľali sme sa aj na záchrane chlapca, ktorý bol privalený obrovským nosníkom a ešte na ňom ležal jeho mŕtvy otec. Nedalo sa s ním manipulovať. Trvalo to mnoho hodín, po nás jeho vyslobodzovanie prebrali maďarskí kolegovia. Aj takéto momenty však katastrofa so sebou prináša a sú to veľmi citlivé veci. Príde však čas, kedy počet nájdených živých ľudí začne rapídne klesať a medzi tímami prichádza zhoda, že je čas sa pomaly stiahnuť. Samozrejme, nie naraz, ale napríklad aj podľa potrebného vybavenia. Asi na tretí deň nastupujú ťažké mechanizmy a vtedy už opatrná ručná práca záchranárov stráca význam.
Ste doma krátko, ale predsa, keď sa obzriete, čo vám príde na myseľ?
Celé to bol výnimočný zážitok a skúsenosť. Je pravdou, že boli chvíle, keď sme sa tam necítili bezpečne. Nie, že by nás ľudia napádali, ale ich naliehanie, aby sme pomohli práve im, komplikovali našu prácu. Hranica medzi úpornou prosbou a agresivitou je totiž veľmi tenká. V tiesni a zúfalstve ľudia reagujú nevyspytateľne. Najprv prosia o pomoc a nie vždy dokážu pochopiť, že to nejde. A vtedy sa to môže zvrhnúť.
Aké boli prvé pocity pri návrate?
Úľava. Prameniaca jednak z toho, že sme pomohli a našli živých ľudí v ruinách, a jednak z toho, že sme na letisku v bezpečí, suchu, teple a o pár hodín budeme doma. Každopádne, naša misia bola úspešná. Tiež sme sa aj poučili, vieme, na čo sa v budúcnosti zamerať, čo zdokonaliť, čo možno robiť inak. Vďaka patrí všetkým členom tímu zo Záchrannej brigády HaZZ v Žiline: Michalovi Cesnekovi, Miroslavovi Hálekovi, Petrovi Huliakovi, Tomášovi Kollerovi, Dušanovi Kubíkovi, Romanovi Lichnerovi, Daliborovi Machovčákovi, Mariánovi Mindekovi, Jozefovi Neveďalovi, kolegom z Horskej záchrannej služby Jakubovi Filipkovi, Júliusovi Janigovi, Jozefovi Richnavskému, Milanovi Tomčíkovi, Igorovi Žiakovi a v neposlednej rade aj našim štvornohým spolupracovníkom Bojanovi, Ajaxovi a Hectorovi.
KTO JE ZDENKO GAŠPARÍK?
Vedúci oddelenia prevádzkovo-technického ZB HaZZ v Žiline
Pochádza z: Kamennej Poruby.
Žije v: Rajeckých Tepliciach.
Rodina: manželka Katarína, dcéra Ivana.
Vzdelanie: vysokoškolské, Žilinská univerzita.
Najlepší relax: som včelár, takže určite pri včelách.
Splnený cestovateľský sen: Island.
Nesplnený cestovateľský sen: spoznávanie indiánskych kultúr Južnej Ameriky.
Najhoršia ľudská vlastnosť: neprajnosť.
Najlepšia ľudská vlastnosť: ochota pomôcť.
ZEMETRASENIE V ČÍSLACH
Silné zemetrasenie s magnitúdou 7,8 zasiahlo oblasť okolo turecko-sýrskych hraníc v noci na 6. februára Nasledovalo po ňom asi 200 dotrasov. Podľa aktuálnych oficiálnych údajov celkový počet obetí zemetrasenia je v oboch krajinách viac ako 45-tisíc, mohol by však by presiahnuť až 50-tisíc. Odborníci dlhodobo upozorňovali na to, že niektoré stavby v Turecku nie sú bezpečné. Turecké úrady sa preto zamerali na osoby, ktoré sú zodpovedné za výstavbu niektorých budov nezákonnými alebo nekvalitnými metódami. V tejto súvislosti už nariadili zatknúť vyše 130 ľudí. Ekonomické straty spôsobené týmto zemetrasením v Turecku minulý týždeň pravdepodobne presiahnu 18,5 miliardy eur. Len necelá miliarda je krytá poistením.
