Bolo na začiatku športovej kariéry niečo, čo vás odrádzalo?
Keď som s plávaním začínala, nemohli sme nosiť plavecké okuliare. Trénerky nás chceli naučiť plávať najskôr bez nich. Kvôli tomu som istý čas plávanie nemala rada a nechcela som chodiť na tréningy. Teraz je to už len úsmevná spomienka. Neskôr ma už nič od plávania odrádzalo. Možno iba pocit, keď musíte o šiestej ráno skočiť do studeného bazéna (smiech-pozn. autorky), ale aj na to som si časom zvykla.
V porovnaní s inými športmi je pri plávaní všetko pekné skryté pod vodou, čiapkou a okuliarmi. Čím učaruje dievčaťu plávanie natoľko, že mu upíše celý život?
Ak mám byť úprimná, sama neviem. Keď som s plávaním začínala, milovala som si kupovať vždy nové plavky a zostalo mi to doteraz. Čím farebnejšie tým lepšie. Odhliadnuc od toho, že som sa zamilovala do plaviek, nikdy mi veľmi nešli športy ako futbal, atletika alebo tenis. Nevedela som sa hýbať na suchu, no vo vode akoby som sa našla. Odmalička mi to išlo akosi samo. Cítila som záber, rýchlo som si vedela osvojiť techniku a bavilo ma trénovať, pretekať sa s ostatnými spoluplavcami a prekonávať samú seba. Bazén bol a je môj druhý domov, kde trávim väčšinu času.
Máte nejaký plavecký vzor?
Vždy som obdivovala svetových plavcov ako boli Michael Phelps, Katinka Hosszu, Sarah Sjostrom a ďalších. Nemám však konkrétny vzor. Obdivujem každého plavca i športovca, ktorý na sebe tvrdo pracuje, a tým motivuje iných.
Plávanie vás priviedlo až za veľkú mláku. Študovať v Amerike, robiť pri tom milovaný šport, to je sen mnohých mladých ľudí. Ako sa vám to podarilo?
Spočiatku som nemala v pláne riešiť plávanie a študovanie v Amerike. No ako sa schyľovalo ku koncu strednej školy, musela som začať rozmýšľať čo a ako ďalej. Chcela som naďalej plávať a popritom, samozrejme aj študovať, lenže na Slovensku by som na to nemala vytvorené ideálne podmienky. Inde v Európe je to tiež ťažšie, pretože školy tam neponúkajú štipendiá a podmienky také, ako sú v Amerike. Už počas druhého ročníka strednej školy sa mi ozvala prvá univerzita, že majú o mňa záujem a postupne pribúdali ďalšie a ďalšie, tak sme sa zverili do rúk športovej agentúry a tá nám pomohla s tým, aby som spravila potrebné skúšky, mala všetky správne dokumenty a aby som si vybrala školu, ktorá sa mi páči a mohla by mi potenciálne sadnúť. Stálo ma to veľa času a síl, najmä čo sa týka príprav na testy alebo absolvovanie pohovorov s rozličnými univerzitami. Našťastie som to začala riešiť v predstihu, takže som mala čas sa popritom učiť do školy. Zmluvu som podpísala koncom októbra 2021, a tak som mala pokoj a čas učiť sa a pripravovať na maturity, ktoré som mala začiatkom mája 2022. Úspešne som zmaturovala a potom som sa cez leto venovala plávaniu a zimnej príprave. Samozrejme som sa pred odchodom snažila tráviť čo najviac času s rodinou a priateľom. Teraz už mám za sebou prvý semester, o týždeň začínam s druhým a prvý rok v USA budem mať, snáď, úspešne za sebou.
Nezaváhali rodičia pri rozhodovaní o takejto budúcnosti?
Moji rodičia ma vždy podporovali v každom mojom rozhodnutí, nech bolo akékoľvek. Samozrejme ma v niektorých veciach museli usmerňovať, ale vždy ma podporovali, a to aj v rozhodnutí, ktoré sa týkalo mojej budúcnosti v zahraničí. Boli radi a neváhali, nakoľko vedeli, že sa plávaniu chcem venovať a popritom chcem získať aj kvalitné vzdelanie.
Aký odbor študujete?
Študujem psychológiu. Vždy som bola skôr introvertnejší typ človeka, ktorý sa rád porozpráva, vypočuje a ak sa dá, tak aj pomôže. Myslím si, že ma to v budúcnosti bude napĺňať, pretože ma zaujíma ako funguje ľudská psychika, čo všetko ju ovplyvňuje a ako rôzni ľudia zmýšľajú a vnímajú veci. Na druhej strane ma to zaujíma aj zo športového hľadiska. Pre športovcov, najmä tých vrcholových, je psychika veľmi dôležitá. Ja ako vrcholový športovec môžem povedať, že viem, o čom to je. Vďaka prekážkam, ktoré som v plávaní, ale aj živote zažila, som zistila a pochopila, že pokiaľ to športovec nemá upratané v prvom rade v hlave, tak môže trénovať koľko chce, v konečnom dôsledku sa bude len trápiť. To isté platí pre ľudí v bežnom živote. Áno, fyzické zdravie je dôležité, no či sme zdraví a ako sa cítime a vnímame, záleží aj od toho ako je človek nastavený v hlave.
Skúste nám priblížiť spôsob štúdia na vašej škole, dá sa to nejak porovnať so Slovenskom?
Neviem to porovnať s vysokou školu u nás na Slovensku, ale na štúdiu v Amerike sa mi páči spôsob, akým sa vedú hodiny, respektíve prednášky. Učitelia nabádajú žiakov, aby sa zapájali do výkladu učiva. Veľa o veciach na hodinách diskutujeme a žiaci sa veľmi veľa pýtajú. Mám pocit, že hodiny sú vedené s cieľom naučiť daný materiál, ale zároveň vychovať z človeka lepšiu osobnosť, ktorá sa veci nielen nabifľuje, ale im aj porozumie a bude ich vedieť použiť v živote. Oproti domácim študentom môžem ako medzinárodný študent na písomných skúškach používať slovník alebo, ak o to požiadam, pridelia mi asistenta. Čo sa týka profesorov, ja osobne som stretla iba veľmi milých, ústretových a ochotných pedagógov. Rozdiel oproti Slovensku bude asi aj vo veľkosti univerzitného komplexu. Rozloha nášho kampusu je asi 230 hektárov a študuje tu približne 30-tisíc študentov z celého sveta. Mám spolužiakov z Mexika, Nového Zélandu, Talianska či Dominikánskej republiky. Na klasický študentský život mi popri učeniu a tréningoch nezostáva veľa času. Ak mám voľno, tak sa so spoluplavcami ideme sa niekam najesť, pozrieť si film, vyvetrať sa vonku a podobne.
Do akej miery tvorí plávanie súčasť vášho súčasného života?
Plávanie tvorí veľmi veľkú časť môjho súčasného režimu. Tréningy v bazéne mám deväťkrát do týždňa, plus trikrát tréningy v posilňovni. Môj tréningový plán vyzerá nasledovne: pondelok, streda, piatok: ráno – 1 h 15 min bazén, 45 - 50 min posilňovňa, poobede: 2 h bazén, utorok a štvrtok: poobede – 30 min suchý tréning, 1 h a 30 min bazén, sobota: ráno – 2 h bazén. Zvyšok svojho voľného času venujem škole, rodine a priateľom, ktorých tu mám.
Čo znamená, keď sa povie: pláva za školu v Amerike?
Naša škola je v NCAA division I, univerzity súťažia medzi sebou v rôznych športoch, v jednotlivých konferenciách. Vysokoškolský šport je tu veľmi populárny aj medzi divákmi, napríklad na otváracom zápase sezóny v americkom futbale bolo okrem mňa ďalších 63 500 divákov. Preteky máme spravidla každý druhý víkend, oproti Slovensku je veľký rozdiel vo vzdialenostiach. Keď máme preteky v Las Vegas, Denveri alebo niekde inde, musíme sa presúvať letecky. Navyše od budúcej sezóny prestupujeme do kvalitnejšej konferencie a vzdialenosti budú ešte väčšie. V USA trénujem a plávam za BYU swim & dive team, na Slovensku za žilinský klub PK TENAX a som členkou ženského reprezentačného tímu Slovenska.
Máte špeciálny jedálniček, respektíve iné pohybové aktivity?
Špeciálny jedálniček nemám, ale na univerzite máme ako športovci špeciálny nutričný program, kde si môžeme cez aplikáciu vyskladať na čo máme chuť a potom si to iba vyzdvihnem a zjem. Na Slovensku som bola aj u výživovej poradkyne, ktorá mi dala odporúčania, ako by som sa mala stravovať a čo by mala moja strava obsahovať. Vďaka tomu sa snažím mať pestrú, vyváženú stravu a v nej obsiahnuť všetky potrebné živiny, ktoré moje telo potrebuje na to, aby mohlo zvládať veľkú záťaž. Tu v Amerike sa venujem čisto iba plávaniu. Pokiaľ sa jedná o pohybové aktivity, keď som doma, rada bicyklujem, behávam, hrám volejbal alebo sa idem prejsť so psom.
Čím vás život v Amerike v dobrom i zlom zaskočil?
Ja som tam spokojná. Páči sa mi univerzita aj miesto, ktoré som si vybrala a viac-menej sa tu nemám na čo sťažovať. Mesto, kde študujem sa nachádza na úpätí hôr v údolí Utah Valley a je tu veľmi pekné prostredie. V zime je klíma podobná tej našej, leto je horúce. Zaskočilo ma to, že tu nemajú polievky. Ja som veľký milovník polievok, takže ma tento fakt veľmi nepotešil.
Akých máte okolo seba ľudí, našla ste si rýchlo priateľov?
Cítim, že tu mám okolo seba dobrých ľudí. Každý sa mi snaží ochotne pomôcť a poradiť, keď niečo potrebujem. Zo začiatku to bolo také strnulé, pretože sme sa nikdy nevideli, nepoznali. Chcelo to určitú dobu kým som sa oťukala a postupom času som si tu našla ľudí, ktorí mi čas mimo domova spríjemňujú.
Čo zo Slovenska by ste si odviezla tam a čo z Ameriky na Slovensko?
Zo Slovenska by som si sem jednoznačne doniesla našu kuchyňu a niektoré potraviny ako tvaroh alebo naše pečivo. Rodinu a priateľa, pretože mi chýbajú. Veci ako lieky alebo mastičky, u ktorých mám overené, že mi robia dobre a metrické jednotky. A z Ameriky na Slovensko? Bazén, zázemie, podporu športu, veľké autá, aké možno vidieť iba tu a diaľnice, ktoré vedú odvšadiaľ všade.
Počas vianočných sviatkov ste bola doma. Odchádzalo sa vám ťažko alebo ste sa tešila späť?
Vždy sa mi bude ťažko odchádzať. Doma je doma. No na druhej strane, ako som už povedala, som spokojná s tým, čo som si vybrala a veľmi sa mi tu páči. Keď odchádzam, je to pre mňa ťažšie, ale keď tam prídem a znova sa hodím do svojho režimu školy a tréningov, tak mi to rýchlo ubieha. Ale áno, som tam spokojná a teším, sa keď tam idem.
Autorka: Iveta Frolková
