ŽILINA. Žilinčanka Miroslava Slabá doštudovala odbor sociálna pedagogika v máji minulého roka. „Už počas externého magisterského štúdia v Trnave som sa snažila nájsť si prácu, ale ako bakalárku ma nikde nechceli. Po mesiacoch trápenia sme sa s rodičmi dohodli, že mám v pokoji doštudovať a potom si budem hľadať zamestnanie,“ opisuje absolventka. Počas magisterského štúdia si robila kurzy na počítače a občas sa jej podarila aj nejaká brigáda. „Naivne som dúfala, že sa veľa vecí zmení, ak budem mať dokončenú celú vysokú školu,“ hovorí.
Nezmenilo sa. Prácu zatiaľ nemá a pomoc vraj nenašla ani na úrade práce. Sama vraj pritom absolvovala predmet sociálna práca s nezamestnanými. „Bola to hotová veda. Kopec prednášok, informácií a návodov. Realita je podľa mojej skúsenosti ale taká, že prídem na úrad práce a pani za priehradkou sa ma opýta, čo mám nové. Ja poviem, že nič, zapíšem sa, napíše mi nový dátum hlásenia sa, podá čistý papier ako potvrdenie o hľadaní práce a idem domov,“ pokračuje magisterka sociálnej pedagogiky.
Miroslava absolvovala aj tri mesiace absolventskej praxe, ktorú si sama vybavila. „Robila som v školstve ako asistentka a veľmi ma to bavilo. Sociálni pedagógovia sú potrební. Či už ako asistenti,
vychovávatelia alebo odborní pracovníci na škole. Dnes je však úspech, ak vás z množstva inzerátov, na ktoré ste odpovedali, aspoň pozvú na pohovor. Väčšinou chcú všade prax, ale ako ju má človek mať, keď mu nikde nechcú dať ani šancu?“
Keby vraj mala prácu, odrobené aspoň dva roky a vlastné bývanie, videla by svoj život inak ako dnes. „Bola by som možno vydatá a mala dve deti. Nezamestnanosť má ale obrovský dopad na všetko,“ uzatvára 26-ročná Žilinčanka. <
Veronika Cvinčeková
