Vždy vás fascinovala fotografia?
Ani neviem, kedy som si začala viac všímať fotky a rôzne obrázky, čo sa okolo mňa vyskytovali. Čo si pamätám, často som si len tak pre seba povedala, že tá a tá fotka v novinách, na internete, bilborde a kdekoľvek je pekná. Takže asi sa to ku mne dostalo skôr cez podvedomie. Môj vzťah k fotografii a foteniu je blízky, rada vnímam krásu na fotkách a rada sa aj snažím vytvoriť, resp. zachytiť niečo zaujímavé. Zároveň obdivujem ľudí, čo sa fotografiám venujú profesionálne, ako dokážu jednoduchú vec zachytiť v ich holej podstate alebo, naopak, zasadiť ich do úplne kontrastného prostredia. Nazvala by som to „kamarátskym“ vzťahom – rada tým trávim čas, robí mi to radosť, no myslím si, že nemám úplné predpoklady, aby som sa tomu venovala čisto profesionálne.
Pamätáte si, kedy ste začali sama fotiť?
Čo si pamätám, odkedy sme mali doma fotoaparát, vždy som to bola ja, ktorá sa ho chopila a fotila rodinné oslavy či okamihy z výletov. Odkedy sme už mali digitálny fotoaparát, začala som viac a viac fotiť, pretože som už nebola obmedzená kapacitou filmu a následne čakaním na vyvolanie fotiek. To bol asi čas, kedy som začala pomaly viac a viac fotiť. Avšak až na vysokej škole, počas jedného semestra, resp. predmetu, ktorý bol venovaný foteniu a spracovaniu fotiek, som sa začala venovať foteniu oveľa viac. Rodičia mi prispeli na moju prvú zrkadlovku (ktorú mám doteraz) a ja som sa mohla už nerušene venovať foteniu všetkého naokolo, čo som zazrela.
Ukazovali ste niekomu svoje fotografie? Aké boli reakcie?
Som skôr introvert, no keď sa mi podarí (podľa mňa) dobrý záber, rada ho ukážem rodičom, priateľom a dokonca ho dám aj na Facebook. Reakcie sú pozitívne, čo ma vždy poteší. Keď mi niektorú z fotiek lajkne niektorý z kamarátov, ktorí sa foteniu venujú profesionálne, som z toho vždy nadšená a mám chuť sa okamžite rozbehnúť von a ísť fotiť.
Ste fotograf samouk?
Síce som spomínala, že som mala na vysokej škole jeden semester, ktorý sa venoval foteniu a úprave v programoch, no tam som skôr získala pár cenných rád a zručností s úpravou fotografií ako so samotným fotením. Preto by som povedala, že som čistý samouk. Stále fotím výlučne pocitovo a nie podľa nejakých „návodov“. Často si spomeniem na nejaké tie „pravidlá“, čo by sa malo a čo nie, no aj tak si idem to svoje.
Každý fotograf je zameraný na niečo, čo fotí. Čo najradšej fotíte vy?
Ja fotím rada hocičo, teda asi okrem ľudí – to je pre mňa dosť náročné a málokto sa nechá dobrovoľne fotiť, tak-že nemám na kom získať prax. Keď som sa spätne pozerala na všetky fotografie v mojom počítači, musím skonštatovať, že najradšej fotím prírodu, zvieratá a budovy. Povedala by som, že sú to také klasické témy a zábery každého, kto chodí na rôzne výlety a má poruke fotoaparát.
Na snímkach zachytávate i zvieratá. Sú to spontánne zábery alebo niekde na ne „číhate“ a čakáte na najlepší záber?
Musím sa priznať, že drvivá väčšina záberov zvierat je čisto spontánna, resp. musím sa rýchlo rozhodnúť, či to stojí za záber. Avšak nájdu sa aj také, na ktoré, ako ste povedali, „číham“. Zviera, na ktorého záber najčastejšie „číham“, viem aj pomenovať, je to panda červená – o fotku tejto malej potvorky sa pravidelne snažím takmer každý rok, aby vynikla a bolo ju aj riadne vidieť, nielen ako fľak v korunách stromov. Z tých stoviek záberov tohto zvieratka, čo mám, sa mi doteraz vydarili asi dve.
Ktorá snímka z tých, čo máte vystavené, sa rodila najťažšie?
Mám asi päť fotiek, kde išlo naozaj o stotiny sekundy, aby fotka vyzerala tak dobre, ako nakoniec vyzerá. Zo všetkých by som vybrala asi fotku egyptského chlapca na múre tehál. Vznikla za jazdy autobusom, boli sme na ceste do Luxoru a prechádzali sme okolo rozostavaných budov. Ako správny turista som sa snažila mať oči na stopkách. Keď som zazrela tohto chlapca na múriku, okamžite som ostrila foťákom na neho a v duchu sa modlila, aby sa nikam nepohol, resp. nerozhodol sa zliezť zo steny a aby autobus aspoň málinko spomalil, nech nemám zo záberu len rozmazanú šmuhu tehlovej farby. Nakoniec všetko dobre dopadlo a táto fotka si u mňa našla naozaj čestné miesto, dokonca patrí medzi jednu z mojich najobľúbenejších.
Máte nejaké kuriózne situácie, ktoré sa vám stali pri fotení?
Ťažko povedať, či kuriózne, ale myslím, že priamo pri fotení som asi nikdy nezažila nejakú kurióznu situáciu. Skôr by som povedala, že kuriózna situácia u mňa nastala, keď som sa po jednom teplom dni vrátila domov z výletu v ZOO Bojnice a išla som si zálohovať fotografie do počítača. Ako som otvorila fotky z toho dňa, zistila som, že sa mi pravdepodobne aj vďaka extrémnemu teplu poškodila SD karta a prišla som takmer o všetky zábery. Našťastie, fotografia, ktorá mi bola najdrahšia z toho dňa, nakoniec ako jedna z mála prežila a môžete ju vidieť aj na výstave – je to žaba na skle, o ktorej každý polemizuje, že kde tam tá žaba je.
Koľko času vám zaberie úprava fotografií?
Snažím sa čo najmenej zasahovať do pôvodných fotiek. Väčšinou ide len o drobné úpravy, ako napríklad odstránenie nejakého rušivého elementu (plastovej fľaše na zemi a pod.), zvýraznenie alebo stlmenie niektorých farieb. No najviac som hrdá na fotografie, ktoré nepotrebujú žiadnu úpravu a vtedy si poviem, že sa mi to naozaj podarilo.
Chceli by ste sa niekedy fotografovaním živiť či to ostane len ako vaša záľuba?
Nemyslím si, že by som mala niekedy šancu živiť sa čisto iba fotografovaním, veď dnes už je tak veľa talentovaných fotografov všade naokolo... Skôr si to ponechám ako záľubu, ktorá bude so mnou stále, aby ma tešila a dávala mi ďalšie možnosti objavovania všetkého navôkol, čo sa dá zachytiť šošovkami fotoaparátu.
Máte v súvislosti s fotografiou nejaký nesplnený sen?
Ťažko povedať, nedávam si úplne konkrétne ciele v rámci fotenia. Skôr by som povedala, že je to taký komplexnejší sen, aby som sa stále dokázala zlepšovať vo fotení, mala možnosť cestovať nielen po Slovensku, ale aj po okolitých i vzdialených krajinách a fotiť všetko, čo sa len dá. Ale predovšetkým, aby som z toho fotenia a zo samotných fotiek mala stále radosť.
