Kedy ste zistili alebo kedy vám niekto povedal, že máte herecký talent?
Celé to bolo vlastne úplne inak. Od 6 rokov som hrala na violončelo, po deviatich rokoch som zabsolvovala na ZUŠ a to bolo presne obdobie, kedy som chodila do 8. - 9. ročníka a rozmýšľala, na akú strednú školu ísť. Z domu aj zo ZUŠ ma nabádali, aby som pokračovala v hre na čele, aby som išla na konzervatórium, lenže ja som nechcela. Z testov, ktoré určujú, na aké povolanie sa človek hodí, mi vyšlo, že by som sa mala venovať umeniu. Jedným z krúžkov, ktoré som v ZUŠ navštevovala, bol aj literárno-dramatický odbor, chodila som na improligy a občas si zahrala v nejakom predstavení. A tak som si postavila hlavu a všetkým povedala, že chcem ísť na konzervatórium a študovať herectvo.
Na prijímačky ma pripravoval Jozef Abafi, ku ktorému som tiež chodila na divadelný krúžok. Prijali ma teda na konzervatórium do Martina a po strednej škole som si podala prihlášku na VŠMU, kde ročník otvárala Ingrid Timková, ku ktorej som sa najviac chcela dostať. A asi mi to doprial osud. Dostala som sa a vyštudovala.
Spomínate violončelo. Bavila vás hra na tento nástroj?
Áno, bavila. Len mám problém s čítaním nôt a bála som sa, že keby som prišla na konzervatórium a dali by mi hrať z listu, tak by som tam pohorela. A zaimprovizovať sa to nedá- na rozdiel od divadla. No a keď ma prijali na herectvo, tak som čelo predala a už som sa k nemu nevrátila. Teraz s odstupom času to aj ľutujem, no verím, že čoskoro sa vrátim .
Ktorú rolu máte ako prvú zafixovanú? Že vás možno natoľko oslovila a dopomohla k rozhodnutiu, že sa chcete venovať herectvu?
Nie je to ani tak o postave, ale skôr o pocite, ktorý mi herectvo dáva. Je to o tom, že môžem byť hocikým. Môžem byť matka, podnikateľka, teroristka... Je to veľmi rôznorodé povolanie a pre mňa životné vzrušenie, ktoré ma stále posúva dopredu a neskutočne ma baví. Lebo s každou jednou postavou príde iný príbeh, iný život .
Ako to funguje po skončení VŠMU? Doštudujete a potom si hľadáte angažmán?
Prvé dva roky na vysokej škole pracujeme s pedagógmi. A my ako ročník pod režisérskym vedením docenta Mariána Amslera sme dostali ponuku v Slovenskom národnom divadle účinkovať v inscenácii Vojna a Mier. Potom prišiel Štvorec a ďalšie produkcie v Národnom divadle ale napríklad aj v Divadle Ticho a Spol v Bratislave. V bakalárskom ročníku už tvoríme školské predstavenia a fungujeme pod divadlom Lab, ktoré patrí pod VŠMU. Po ukončení magisterského štúdia si každý musí hľadať prácu sám, ja som sa napríklad dostala do Divadelného centra v Martine. S týmto súborom som chodila hrávať po celom Slovensku anglické rozprávky. Bolo to niečo ako výchovné koncerty určené pre základné školy. Natočila som film Invalid a po skončení práce v Divadelnom centre som dostala ponuku točiť seriál Nemocnica. Som vďačná za všetky príležitosti, ktoré ma formujú a posúvajú vpred. Mám sa ešte čo učiť a chcem sa naďalej učiť - každou novou postavou každým novým predstavením.
Herci si musia zapamätať kvantum textov. Existuje na to nejaká technika, ktorá sa napríklad aj vyučuje?
Sú texty, ktoré si netreba zapamätať na dlho. Napríklad tie v seriáli. Ak mám hovoriť za seba - stačí sa zasústrediť a deň predtým si text pozrieť. To však neplatí v divadle .
Nič také sa nevyučuje, je to subjektívna záležitosť každého herca. Mne sa najlepšie zapamätávajú texty vtedy, keď ich mám spojené s pohybom, emóciou alebo atmosférou diania. A to sa nedá zabudnúť. Stalo sa mi to aj s predstavením, ktoré sme naskúšali ešte na vysokej škole a ktoré by sme mali znovu hrať. Keď som si predstavila jednotlivé akcie, repliky sa mi začali vynárať. Je tiež pravda, že tu funguje bifľovanie. Na čítačkách text toľkokrát prečítate, že si ho už začínate pamätať a počas skúšobného procesu sa vám úplne dostane pod kožu.
V akej hereckej role sa cítite najlepšie?
Asi sú to rázne energické ženy. Ale dobre sa cítim aj v úlohe "mrchy". (smiech) Zatiaľ som nemala možnosť zahrať si veľkú dramatickú alebo tragickú postavu. Väčšinou som obsadzovaná skôr do tých pozitívnych, usmievavých úloh. Naopak, jedným z mojich snov je zahrať si postavu od Sarah Kane.
Nedávno ste rozšírili herecký súbor Mestského divadla v Žiline. Už ste sa tu adaptovali?
Stále som v procese adaptácie, práve som nastúpila do nového skúšobného procesu, mám tri preobsadzovačky, čo je pre mňa úplne nová práca. Sú to inscenácie Rozhovor s členkou kultu, Neznášam ťa!, Dušan Makovický sa obesil vo svojom rodnom dome. Som najmladší článok celého súboru a dúfam, že všetko bude tak, aby ma hereckí kolegovia prijali, aby boli so mnou spokojní a ja tiež. Do žilinského divadla som chodila odmalička a bolo to jedno z miest, o ktorom som si hovorila, že tu raz chcem hrať. Posledný pol rok som neskúšala nič nové , prakticky som sa venovala len natáčaniu Nemocnice. Bolo mi smutno za divadlom , a pomyslela som si jedného dňa , že by som sa už naozaj chcela vrátiť domov a hrať v Žilinskom divadle . Skúsila som napísať Eduardovi Kudláčovi (umelecký šéf Mestského divadla Žilina pozn. red.), ale vtedy nemali voľné miesto. Povedal mi ale, že ak sa niečo uvoľní, budem prvá na zozname, koho osloví. A to aj dodržal.
Znamená to, že ste sa úplne presunuli do Žiliny a v seriáli Nemocnica vás už diváci neuvidia?
Zatiaľ, áno.
Hrali ste vo veľmi úspešnom filme Invalid. Keď sa ale na vás človek pozrie, asi by si vás hneď nespojil s postavou Anny.
Túto ponuku som dostala ešte počas vysokoškolského štúdia, keď som bola vo štvrtom ročníku.
Oslovil ma Maroš Hečko, ktorý ma zavolal na kasting a ktorému moc ďakujem - išlo však o inú postavu - sestričku v nemocnici. No objavila aj voľná úloha sestry hlavnej postavy, Anny, ktorá bola Rómka a ak som chcela túto rolu dostať, musela som sa naučiť po rómsky. Môj otec, ktorého ale nepoznám, je Róm. Mama mi pomohla skontaktovať sa s jeho bratom a rodinou a prišla som ku nim na návštevu. Sledovala som ako žijú, čo doma robia, trávila som s nimi čas a všetko si napozerávala. Skamarátili sme sa spolu, máme sa radi, máme sa za svojich . Oni ma naučili jazyk, ktorý sa mi veľmi páči. Viem základy rómčiny a raz by som sa chcela naučiť aj tú hovorovú formu.
S tým, že ma ľudia v tejto úlohe nespoznávajú mám aj jednu vtipnú príhodu. Na premiére bol Zdeněk Godla, hlavná postava, so svojou partiou ľudí. Po premietaní mi chcela jedna slovenská herečka pogratulovať, ale namiesto toho gratulovala jednej pani práve od Zdeňka, s ktorou si ma zmýlila (smiech). Takže naozaj, nespoznávajú ma tam ani moji známi a kamaráti.
V čom je odlišné účinkovanie vo filme a v seriáli?
Na porovnanie - vo filme Invalid sme 4 až 6 obrazov točili 4 dni. 4 - 6 obrazov sa v seriáli natočí približne za dve hodiny. Musím povedať, že mi dlho, možno aj pol roka trvalo, kým som prišla na ten "gríf" ako hrať pred kamerou.
Pri účinkovaní v seriáli sa herec učí texty viac-menej za pochodu, pretože sa môže stať, že režisér ešte scény a dialógy na poslednú chvíľu zmení. Musíte prísť, povedať a vedieť svoj text, neurobiť chybu v pohybe, aby ste napríklad nezakrývali svojho hereckého kolegu. Na rozdiel od toho pri filme máte oveľa viac času, počas procesu natáčania sa tvorí, improvizuje a podľa mňa je to aj oveľa menší stres, práve tým, že sa tak netlačí na čas. Ale, samozrejme, toto sú zatiaľ len moje skúsenosti, chcem prísť do bodu a vyhrať sa do bodu, kedy už budem uvoľnená všade .
Mávate trému?
Dlho som si myslela, že trému nemávam, najmä v divadle. Pretože sú to tak skúšané veci, že do premiéry idem sebavedomo. Ale pár mesiacov dozadu sa mi stalo, že som pri predstavení, ktoré sme dlho nehrali, trému pocítila.
Možno že tým, že som koncertovala s violončelom a chodila na recitačné súťaže, tak som sa voči tréme obrnila a nespôsobovala mi nepríjemné pocity. Ale áno, niekedy ju pociťujem viac, niekedy menej. V divadle som si istejšia ako pred kamerou, asi aj preto, lebo v divadle mám oveľa viac skúseností a veľmi dobre sa na doskách cítim.
Robíte nejaký rituál, kým idete na javisko?
Robím si mindfulness meditácie (všímavý stav mysle - jednoduchá, ale efektívnu meditácia, ktorá pomáha získať kontrolu nad rozlietanými myšlienkami a správaním, pozn. red.). Snažím sa naladiť na postavu, ktorú idem hrať, na situáciu, predstaviť si celú atmosféru počas predstavenia.
Máte vy, ako začínajúca herečka, svojho tútora? Niekoho, na koho sa môžete obrátiť, keď si napríklad nie ste istá, ako niečo zahrať alebo ako uchopiť postavu?
Mám rodinu a priateľa, ktorí sú mojimi najväčšími kritikmi (smiech).
Takisto v Bratislave režiséra Róberta Horňáka, ktorý mi veľmi pomáha a tiež je to Jerguš Horváth, ktorý so mnou hrá v seriáli aj v divadle. Judita Hansman , je žena pre mňa s veľkým Ž .
No vždy sa snažím uchopiť postavu sama - buď sa mi to podarí alebo nepodarí (smiech) aj na zlých pokusoch sa dá učiť .
Ak sa v inscenácii objavia vulgarizmy, niektorí diváci na ne reagujú negatívne. Ako ich vnímate vy?
Ja som generácia, ktorá sa možno trochu menej hanbí, čo sa týka jazyka. Samozrejme, každému vadí, keď sa len nadáva. Ale ak je to trefné... koľkí z nás, keď sa potknú alebo si ublížia, povedia: "Au, ako som si ublížil!" alebo niečo podobné? Je to tiež súčasť nášho jazyka.
Máte svoje vysnívané divadlo, v ktorom by ste chceli hrať alebo postavu, ktorú by ste chceli stvárniť?
Bola som na jednom zaujímavom hereckom tréningu, hneď po ukončení vysokej školy, v Aténach u Theodora Terzopoulosa. Je to významný európsky režisér. Pracuje s technikou, návrat k rituálom, Dionýzovi a jeho divadlo je zasvätené bohovi Dionýzovi. Herci, ktorí hrajú jeho predstavenia sú tomu úplne oddaní, robia rituál, pričom sa cez dych a pohyb dostávajú do extázy. Chcela by som si zahrať v jeho predstavení, pretože je to niečo, čo prevyšuje všetko, čo si človek dokáže predstaviť, že sa deje na javisku.
Ktoré predstavenie si rada pozriete v divadle?
Bola to napríklad inscenácia Prachy v Mestskom divadle Žilina, ktorá už ale bohužiaľ mala svoju derniéru, videla som ju niekoľkokrát. A mám veľmi rada Cirk La Putyka, čo je české divadlo, ktoré pracuje s prvkami nového cirkusu, prepája sa tu tanec, divadlo, "bábkarina", akrobacia. To považujem za vôbec najvyšší druh umenia, aký tu v okolí máme.
Kto je Sandra Lasoková (25)?
Pochádzam z: Rajca
Najlepší relax: milujem prírodu tu v okolí, hory , lúky , stráne šport, čas s rodinou a priateľmi, knihy, filmy. Mám takú záľubu - pozeranie si akcií v letákoch jednotlivých obchodov a potom idem na okružnú cestu po obchodoch a nakupujem iba tie mnou vybrané zlacnené produkty (neviem, či chceš, aby som toto uviedla, ale zdá sa mi to veľmi vtipné)
Cestovateľský sen: Ázia (Vietnam, Kambodža, Thajsko) a Afrika
Životné motto: Buď dobrý a bude sa ti diať dobro. Nebuď zlý, lebo sa budeš stretávať iba so zlom.
