Už o pár dní si pripomenieme 71. výročie tragédie z kysuckej osady Semeteš, časti dnešnej Turzovky. Presne 20. apríla 1945 tu fašistickí okupanti vykonali masovú popravu 21 mužov. Prežil len Štefan Cipár, otec akademického maliara Miroslava Cipára. Do redakcie sa ohlásil František Sučík. Priniesol nám originálne fotografie, na ktorých tragédiu tesne po poprave zachytil istý partizán Pipík.
Bola to vtedy posledná masová poprava na území Československa. Cez osadu prechádzala jednotka vojakov Wehrmachtu z Veľkého Rovného do Turzovky. Ich rozviedka narazila na mínu. Následne ako pomstu Nemci na mieste zavraždili 21 mužov vo veku od 16 do 51 rokov a vydrancovali 13 domov. „Všetkých postrieľali z dvoch guľometov. Jeden strieľal po nohách a druhý po hlavách. Jediný, ktorý nedostal nijakú strelu, bol môj otec, hoci nestál na kraji. Aj napriek tomu sa pustil na zem. Predstieral, že tiež padol. Každého však zblízka dostrelili ranou istoty. Táto strela mu prenikla do tyla a vyšla pri nose. V istom momente bol pokoj a vtedy môj otec zdvihol hlavu, rozhliadol sa, čo sa deje. A odplazil sa do potoka,“ uviedol Miroslav Cipár.
Je to už 71 rokov. S osudom Štefana Cipára je spojený František Sučík, ktorý sa minulý týždeň z ničoho-nič objavil v našej redakcii. Takto si spomína na svoje prvé stretnutie s ním. „V roku 1962, počas MS vo futbale, ktoré boli v Čile a Československo na nich získalo striebornú medailu, som bol akurát na vojne. Dostal som dovolenku a išiel som domov. Sedel som práve na pive v Turzovke v kaviarni Trojka. Zrazu prišiel čašník s poldeci a hovorí: Fero, toto ti posiela ten pán, čo hentam vzadu sedí. Pripili sme si teda na diaľku na zdravie, no o dvadsať minút prišiel ďalší pohárik. Zašiel som teda za ním a dali sme sa do reči. Povedal, že keď vidí uniformu, prepadne ho clivota. Predstavil sa mi ako Štefan Cipár. Práve ten, ktorý jediný prežil túto tragédiu a vysvitlo, že poznal aj môjho otca, ktorý bol miestny muzikant a divadelník,“ rozrozprával sa František Sučík.
Ďalšia spomienka na túto udalosť sa mu viaže spred pár rokov. Vtedy slúžil na vrátnici krajského riaditeľstva polície. „Pristavil sa pri mne jeden starší človek a dali sme sa do reči. Vysvitlo, že bol partizánom a zažil osobne túto popravu na Semeteši. Z hory sa dívali, ako chlapov Nemci postrieľali. Pýtal som sa, že prečo im nepomohli, prečo nebojovali? Čo sme mohli bojovať, keď sme mali jeden samopal a dve pištole a dohromady nás bolo 15? Odpovedal mi protiotázkou. Veď by postrieľali aj nás! Uznal som mu to. Za to mi nabudúce priniesol tri fotografie, ktoré vraj urobili partizáni hneď po tragédii. Vraj neboli doteraz zverejnené. Tak som vám ich teraz priniesol, či by ste ich neodovzdali Miroslavovi Cipárovi,“ povedal nám František Sučík.
My sme tak urobili. Zavolali sme výtvarníkovi domov a fotografie sme mu poslali. Mal veľkú radosť, ale vysvitlo, že tieto fotky už má. Nuž tak. Ale my ich prvýkrát uverejňujeme v Žilinskom večerníku ako pripomenutie si obrovskej tragédie a ako výstrahu, aby sa nič podobné už neopakovalo.
Michal Filek
Snímky partizán Pipík
