KUNERAD. Zdravotné sestry z celého Slovenska pricestovali do Bratislavy druhého októbra. Pred úradom vlády si rozložili stany, v ktorých niektoré strávili dve noci. Cieľ bol jasný – protestovať proti súčasnému systému v zdravotníctve a bojovať za lepšie pracovné podmienky. Protest viedla predsedníčka Odborového združenia sestier a pôrodných asistentiek, 40-ročná Monika Kavecká z Kuneradu.
Mrazivá stanovačka
„Prečo pred úradom vlády? Pretože si myslíme, že vláda Slovenskej republiky je zodpovedná za to, v akom stave sa nachádzame. Argumenty typu „nie sú peniaze“ neberieme. Do stanov sme išli preto, aby ich to viac zabolelo. To, že sme ženy, matky a sestry, ktoré boli vždy slušné, vždy vyjednávali, nikdy pacientov neopustili a nedali výpovede ako lekári,“ vysvetľuje predáčka sesterských odborov, ktorá je sama matkou dvoch detí.
Noci v stanoch boli kruté. Hodnota na teplomere sa blížila k nule. Vraj najchladnejšie októbrové dni za posledných 50 rokov... Protestujúce zdravotníčky však boli pripravené na všetko. Zohrievali sa čajmi a hrejivými náplasťami. Večere im návštevami krátili Bratislavčania, ktorí im priniesli teplé jedlo, koláče či kávu. odpismi do kroniky im vyjadrovali podporu v proteste. „Boli sme prekvapené najmä z mladých ľudí, ktorí prišli aj napriek tomu, že problematiku zdravotných sestier vôbec nepoznajú. Pochválili nás za odvahu, že sa nebojíme vyjadriť svoj názor a že sme ho išli prezentovať tam, kam treba,“ hovorí.
Trojdňový výstražný protest ukončili sestry v piatok s relatívne slušným výsledkom. Vláda im prisľúbila zvýšiť mzdy v župných a mestských nemocniciach. V protestoch však budú pokračovať – chcú dosiahnuť zvýšenie platov vo všetkých nemocničných zariadeniach. „Máme naplánované ďalšie protesty. Budeme v nich pokračovať dovtedy, dokým nedosiahneme svoj cieľ. Tak to musí byť! Musíme kričať, musíme sa ozývať,“ hovorí.
Na smrť si nezvykla
Monika Kavecká je v zdravotníctve od roku 1991, z toho dvadsať rokov pôsobí ako špecializovaná zdravotná sestra na neurochirurgickom oddelení žilinskej nemocnice. Ošetruje pacientov, ktorí sú po ťažkých operáciách hlavy či chrbtice a v kóme. „Práca na JIS-ke je naozaj náročná. Traumatizujúce je, keď vidíte, že ľudia zomierajú. To je to jediné, na čo som si v živote nezvykla, aj keď musím byť v práci ťažký profesionál. Je náročné utešovať blízkeho, keď viete, že je to vážne a že to zle skončí. Keď niekto pracuje v takomto náročnom prostredí a má podávať perfektné výkony, mal by byť motivovaný, aspoň postavením, keď nie platom,“ vysvetľuje.
Sestry demotivuje aj fakt, že ako jediné zo zdravotníckych pracovníkov nedostávajú príplatky za zmeny v soboty a nedele. Vďaka „nočným“ prichádzajú o zdravý spánok a ich imunita je oslabená. Mnohé z nich trpia psychosomatickými ochoreniami a alergiami. „Za vlády Ivety Radičovej bolo zavedené, že sestra po 50-tke môže odmietnuť nočné zmeny, ale keď prišli na to, že sestier je málo a takmer všetky sú po 50‑tke, ústavný súd to zrušil.“
Stanový tábor je podľa predáčky sesterských odborov len začiatok, tzv. výstraha. Za spravodlivosť budú bojovať ďalej. „Všetko sa dá, keď sa chce, len sa musí chcieť,“ konštatuje Monika Kavecká, ktorá je toho živým príkladom. Okrem vedenia odborového združenia už sedem rokov pôsobí ako poslankyňa v obecnom zastupiteľstve v Kunerade a momentálne kandiduje aj za poslankyňu do VÚC.
Októbrová „stanovačka“ pred úradom vlády bola pre odborovú predáčku výnimočná aj niečím iným. Ako sa medzi rečou priznala, ešte nikdy predtým nestanovala.
Stanový tábor
Zdroj: OZSAPA
Michala Stehlíková
Snímka autorka
