Fazuľka nás privítala širokým úsmevom, pretože návštevy miluje. Keďže je nevidiaca, silno a emotívne reaguje na všetky nové zvuky, a hoci by ako epileptička mala mať svoju dennú rutinu, všetko iné je jednoducho vzrušujúce. Takisto má veľmi rada svoju školu a svojich spolužiakov. Navštevuje Špeciálnu ZŠ Jána Vojtaššáka v Žiline, kde pár dní dozadu ukončila šiesty ročník. Všetky deti sú totiž školopovinné, aj tie s mentálnym postihnutím. „Samozrejme, v tejto škole nedávajú známky. Fazuľka aktívne absolvovala hodiny rozvíjania komunikačnej schopnosti, sociálnych a grafomotorických zručností, a tiež vecné učenie,“ menuje otec František Olšiak. Skúšajú aj matematiku, ale na veľmi bazálnej úrovni. Socializácia Fazuľke pomáha a veľmi sa teší, keď počuje spolužiakov. „Ono sú tam deti s rôznymi mentálnymi poruchami a niektoré vydávajú iba zvuky, ale jej sa páči, keď ich počuje. Je to forma zblíženia sa, svojím spôsobom si asi rozumejú,“ domnieva sa František. Počas obdobia pandémie musela aj Fazuľka ostať doma a výučbu absolvovala online. Bohužiaľ sa to stáva aj teraz. „Často sa nám v paneláku kazí výťah. Vtedy voláme učiteľke a máme online hodinu,“ vysvetľuje mama Božena. Olšiakovci bývajú na siedmom poschodí, ten výťah by však potrebovali i keby bývali na druhom. Keď sa pokazí, nikam sa jednoducho nedostanú. „Čo je pozitívne, teraz nám aspoň stojí na úrovni zeme a vyjdeme s vozíkom rovno von. Predtým sme museli ísť jedine druhým východom po schodoch, preto sme tam mali nainštalovanú plošinu. Ale mnohí na to frflali, dokonca nám tam dávali zápalky. Ľudia sú všelijakí,“ trpko dodáva Božena Olšiaková.
Rodičia ťahali „nočnú“
Timea má viaceré ťažké diagnózy, ktoré majú v podstate nulové vyhliadky na zlepšenie. Ale je evidentné, že aj vďaka škole je vnímavejšia. Má rada hudbu, obzvlášť drumbľu, na ktorej jej hráva otec, či ľudovky, v ktorých sa veselo výska. Vtedy sa šťastne usmieva. „Stále má však epileptické záchvaty. Každý jeden ničí mozgové bunky a značne ju vracia späť,“ hovorí Fazuľkina mama. Aj v ten deň boli po „nočnej službe“. „Ešte nedávno som vravela, že dlho žiaden záchvat nemala. A práve dnes v noci prišiel jeden z tých silných, kedy prestane dýchať. Zastavia sa jej pľúca a ona celá zmodrie. Netrvá to dlho, tak pol minúty, ale nikdy nevieme, ako to dopadne,“ podotýka. Zatiaľ sa Fazuľka vždy prebrala a rozdýchala to. Rodičia jej hneď po záchvate musia aplikovať lieky cez zavedený vývod v brušku. Niekomu je v živote naložené menej, inému viac. Pribúdajúce roky a starostlivosť o dve deti, z toho o jedno veľmi ťažko postihnuté, nahlodali aj rodičovské zdravie. Františka trápia neurologické problémy, hučanie v hlave a pískanie v ušiach. Ťažko kvôli tomu spáva. K tomu sa pridružili bolesti chrbta, šliach a kolena. „Nevládal som sa už o Fazuľku adekvátne starať, už má predsa len niečo cez 30 kg. A to hovorím o „mŕtvej váhe“, čiže je naozaj veľmi ťažká. Manželka Božena sa preto rozhodla po 20 rokoch odísť z práce. Tak ako som ja pred pár rokmi dal výpoveď, aby som jej doma pomohol s Fazuľkou a malým synom,“ pokračuje hlava rodiny. Ako podotýka Božena, išlo o súhrn viacerých faktorov. „Takisto mám zdravotné problémy. A k tomu opatera o postihnuté dieťa, o ďalšie zdravé dieťa, prebdené noci a práca – to sa nedalo skĺbiť. Našli sa síce ľudia, ktorí tvrdili, že sa to v pohode dá. Ale každý to má inak, nikto nechodí v mojich topánkach. Áno, telo sa dokáže prispôsobiť tomu, že spí 2-3 hodiny denne, niekedy luxusne štyri. Ale raz si tú daň vypýta. Veľakrát som mala v práci mikrospánok,“ spomína si. Napokon si musela vziať neplatené voľno. „Keď si pozriete náš kalendár, len za február a marec sme mali skoro každý deň vyšetrenia. Vyčerpala som si všetky pracovné voľná s náhradou mzdy,“ vysvetľuje.
Čo bude o polroka, nevedno
Napokon Božena odišla z práce a momentálne je na podpore. František poberá opatrovateľský príspevok 525,65 eur. O polroka si to vystriedajú, s tým, že František nemá nárok na podporu. „Bola mi zamietnutá, pretože nemám odpracované. Čo bude o polroka, nevedno. Pôjdem na úrad práce. Dosť sa to komplikuje v tom, že potrebujem robotu, v ktorej bude môcť v prípade zdravotných komplikácií dcéry odísť pomôcť manželke. Rozmýšľal som nad rekvalifikačným kurzom na maséra,“ hovorí. O polroka budú odkázaní na jeden príjem, ktorý je na štvorčlennú rodinu dosť nízky. Štát im nepomôže, výnimky zo zákona neexistujú. Fazuľkin otec zvažuje, že keď bude najhoršie, pôjde opäť na ulicu s pokladničkou a dcérinou fotkou v ruke. Na tie časy si veľmi dobre spomína. „Keď som sa vtedy rozhodol, že ostanem s manželkou doma, no núdza ma dohnala k tomu, že sa postavím na ulicu, večer predtým som sa modlil: Bože, dávam to do tvojich rúk, postaraj sa nejako o nás. Lebo som sa bál ísť pýtať pomoc od ľudí. Cítil som sa veľmi ponižujúco. Povedal som si ale, že spravím pre rodinu všetko.“
Nepotrebujú nadštandard, len zaplatiť účty
Každý deň doobeda chodí Fazuľka na prechádzky. Syn Lukáško je zatiaľ v škôlke, potom aj jeho čakajú mesačné prázdniny. Rodičia sa im v rámci možností snažia zabezpečiť pestrý program. „Boli sme v Bôrickom parku, aj opekať v lesoparku. Fazuľka ležala spokojne na deke. No na zem sme ju ešte dali, ale mali sme ju potom problém zdvihnúť. Asi to aj vyzeralo celkom vtipne,“ žartujú rodičia, i keď je to taký smiech cez slzy. Z postele na posteľ ju vraj prenesú, ale manipulácia s Fazuľkou je čoraz náročnejšia. „Mohla by sa ísť napríklad kúpať do bazéna, ale nie sme schopní to fyzicky zvládnuť,“ hovorí Božena. Timejke však stačí k šťastiu málo. Miluje prechádzky vo svojom vozíku. A keď ju brat každé ráno privíta: „Fazuľka, ľúbim ťa.“ Timea Olšiaková má stále zverejnené číslo účtu na sociálnej sieti (FB: Fazuľka) i u Saleziánov Dona Bosca v Žiline. Ľudia vraj pomáhajú, ale čím ďalej, tým menej. Doba je ťažká pre všetkých. „Keď sa nás pýtajú, čo nám treba, myslia na nejaký nadštandard, pomôcky a podobne. Ale nikto sa nespýta, či máme na zaplatenie hypotéky alebo energií. Máme auto, treba na benzín, na jeho údržbu. Pre nás je priorita zabezpečiť tieto základné veci,“ zhodujú sa manželia. Pri otázke, aký je ich sen, ostanú dlho ticho. „Sme v jednom kolotoči, každý deň je rovnaký, stále ten istý režim. Nemáme priestor na sny,“ priznávajú. Spýtame sa na rodinný dom a hneď sa im rozžiaria oči. „Lukáško by mal vysnívaného psa, od vždy chce byť kynológ. To by bolo úžasné. Fazuľka by bola na vzduchu na terase, jej by tam bolo veľmi dobre. Ale kdeže my môžeme o niečom takom snívať,“ dodáva František. Po chvíli zamyslenia pani Božena povie: „Viete o čom snívam? O výpomoci. Hoci len keby nám niekto prišiel pomôcť upratať. Pri starostlivosti o Fazuľku je priam nemožné pustiť sa napríklad do umývania okien,“ jednoducho odpovie.
