Na poli zábavy a improvizačného humoru je meno komika Juraja „Šoka“ Tabačka dobre známe. Žilinčania ho poznajú z Improlíg a dodnes sa tešia ďalším a ďalším vystúpeniam formácie Tri tvorivé tvory, známe v skratke 3T. Rovnako si ho nikdy nenechajú ujsť pri jeho stand-up vystúpeniach. A ak ho nemajú dosť, zapnú si televíziu a už sa na nich usmieva zo seriálu Horná Dolná alebo z obľúbenej relácie Inkognito, kde spolu s obľúbencami Mišom Hudákom, Mariánom Čekovským, Marcelom Forgáčom alebo so Zdenou Studenkovou háda netradičné i tradičné povolania pozvaných ľudí. My sme sa s Jurajom stretli, aby nám trochu viac porozprával o svojej práci i o tom, ako naňho vplýva sláva.
Ako vnímate všetku tú slávu okolo seba?
Nevnímam to ako slávu, povedzme skôr, že som známy. Čo je pre mňa sympatické, tak ma spoznávajú slávni ľudia, ktorí už niečo dokázali. Párkrát sa mi v poslednej dobe stalo, že mi povedali: „Veď ja vás poznám, poznám vaše stand-upy,“ tak som bol potešený.
Na Slovensku ste známy najmä z televízie. Či už je to seriál Horná Dolná, alebo relácia Inkognito, čo sú veľmi sledované projekty...
Pravdaže, v rámci Slovenska ma konzumuje prostredníctvom televízie veľa ľudí. Vďaka tomu ma spoznávajú na ulici. Je to súčasť mojej práce, uvedomujem si to. Zároveň by som chcel niektorým ľuďom povedať, hlavne tým, ktorí si možno myslia, že som odťažitý... Mám rád ľudí, ale nie každý deň je nedeľa a naozaj sa mi stane, že napríklad stojím v obchodnom centre a stretnem sestru, ktorú som nevidel týždeň a počas našej debaty ma minimálne trikrát niekto ťahá za rukáv s tým, že poďte sa odfotiť (čo je v poriadku), ale niekedy mi u nich chýba tá základná slušnosť, že by počkali aspoň na to, kým dokončím vetu. Je to také vytrhnutie, a to je jediná vec, ktorá mi prekáža.
Ľudia si vás spájajú hlavne s Tunelom z Hornej Dolnej...
Tunel je ožran a veľa ľudí si myslí, že ja som taký aj naozaj, že je to moja nátura. Niektorí sa tak ku mne aj správajú, čo im nemôžem vyčítať, lebo taký obraz o mne majú, taký je vytvorený v ich svete. Niekedy si myslím, že si to ku mne môžu dovoliť, lebo nie som dlho na scéne. Čo ma ale zaráža, je, že keď som s Maťom Landlom, a to je človek, ktorý má veľa odohrané, je to vážny charakterový herec, a keď počujem, ako naňho kričia: „Počúvaj, Bystro, tu sa odfoť...“ Po prvé mu hneď tykajú - a týmto chcem povedať ľuďom, ktorí si automaticky myslia, že ste namyslený, že je to skôr o tom, že nie vždy je človek pripravený sa rozdať, byť usmiaty.
Prináša vám sláva aj pozitíva?
Tým, že som známy, keď niekam prídem, či už na úrad alebo inam, zažívam niečo, akoby som bol zvýhodňovaný. To je super, lebo človek nadobudne falošný pocit, že služby u nás fungujú, no potom sa pýta, prečo musím byť známy, aby to mohlo ísť takto príjemne. Prečo to nemôžu zažiť ľudia, ktorí sú oveľa lepší vo svojej profesii a majú toho za sebou viac, len nie sú v šoubiznise, nemajú televízny presah, a preto sú na nich nepríjemní a pod. Nad tým sa občas zamýšľam, ale nevravím, že často (úsmev).
Máte veľa rozbehnutých vecí. Improvizujete, moderujete, hráte... Čo ešte?
Od minulého marca som na voľnej nohe. Točím Inkognito, Hornú Dolnú a chystajú sa ďalšie televízne projekty, v ktorých by som mal účinkovať. kruté. U nás to nie je až také kruté, nevyťahujeme na ľudí špinu, nie je to bulvár, ale sme tam štyria stand-upisti a ako hostí sme mali napríklad Milana Lasicu, Sajfu, Petru Polnišovú a najbližšie budeme mať Kristínu Farkašovú. Je to projekt, ktorý si vyžaduje koncepčnú prípravu. V mojom svete to nie je úplne bežné, lebo veľa improvizujem. Okrem toho robím stand-upy, rôzne moderovačky, vystupujem s 3T, točím videá a pod. Prednedávnom sme ešte mali projekt Od veci FM na rádiu, ktorý už tento rok skončil, pretože sme pocítili, že je to valiaci sa kameň, ktorý už nemáme silu udržiavať.
Povedali sme si, že v najlepšom treba prestať.
Ktorú z týchto aktivít robíte najradšej?
3T (Tri tvorivé tvory) je vec, ktorá je pre mňa určujúca. Už nehrám v bábkovom divadle, v ktorom inak hrám veľmi rád, pretože mi dáva pocit, že som účastník tvorivého procesu, aj keď celkom inak ako v 3T, kde tvorivý proces je, ale nedá sa porovnať s divadlom. V divadle sú veci naučené a počúvajú sa pokyny režiséra, zatiaľ čo v 3T sa ide prirodzene a tu je režisér každý sám pre seba – čiže ja, Lukáš „Pucho“ Puchovský a Stano Staško. 3T ma presviedča, že ešte viem byť kreatívny a zábavný.
Čo pre vás celkovo znamená improvizácia?
Improvizácia je pre mňa cesta, ako poznať sám seba. Sú momenty, keď pri improvizácii používam zažité, nazbierané formy, ktoré interpretujem na tú-ktorú situáciu, lenže v každej improvizácii príde nulový bod, čiže moment, kedy si človek minie všetky zásuvky a nie je čas niečo strojiť, pripravovať. Vtedy musí okamžite reagovať, briskne, a práve vtedy sa dostáva na povrch moje ja, vtedy je možnosť spoznať sám seba a uvedomiť si, že som napojený na nejaký kanál... Takto nejako to funguje.
Istým druhom improvizácie je aj stand-up, čoraz obľúbenejší v našich končinách. Ako sa naň pripravujete?
Áno, stand-up vychádza z improvizácie, ale je to forma, ktorá je pripravená. Správni stand-upisti majú napísaný svoj text, učia sa ho, ale pravdaže, každý má svoj systém. Ten text nemusí byť nadrilovaný, ono sa ďalším a ďalším hraním usádza, no sú to presné vetné konštrukcie, ktoré sú správne odpauzované, aby vynikol daný fór. Ja si nepíšem a ani som si vôbec nepísal text. To ale boli začiatky. Všetky moje texty boli na jedno použitie. Teraz žijeme v dobe, keď je stand-up rozšírenejší a človek ho môže použiť viackrát na pár miest. Bol som preto aj ja prinútený robiť si aspoň osnovu. Už si píšem aspoň body, odrážky.
Vo svojich stand-upoch šušlete. Prečo?
Šušlanie som si zvolil od začiatku ako takú barličku, ktorá mi mala pomôcť. Nebol v tom zámer, skôr išlo o to, že je to „šaržička“, nie charakter, ktorý som si vytvoril. Zistil som, že keď používam tohto šušlavého, tak mi to inak myslí, lebo tento typ defektu ma núti skladať vety inak a komponovať ich inak. Ľuďom sa to stále zdá vtipné.
Ako a kedy ste „privoňali“ k improvizácii?
Keď som mal asi 13 alebo 14 rokov, objavil som Improligy. V podkroví Makovického domu bola klubová scéna, kde sa diali veci a bolo kúzelné dívať sa na tých ľudí a sledovať, ako im to ide. Až raz som to skúsil aj ja. A potom som fungoval v Makoviciach, v ochotníckom súbore, kde som zahral aj niekoľko predstavení.
Mávate pred vystúpeniami trému?
Áno, mávam trému. Pravdaže, sú veci, ako napríklad 3T, kde už trému nemávam, pretože tam ani nejde o to, že či to dám ja, ale sú tam aj dvaja kolegovia, na ktorých sa viem spoľahnúť. Napríklad Inkognito je v pohode, ale teraz som bol ako tajný hosť, nemal som žiadne očakávania, no naraz som si uvedomil, že mám trému, lebo som sa zrazu ocitol v inej pozícii. Tiež mávam občas trému pri standupoch, hlavne keď idem s novým materiálom. Rozmýšľam, či to vyjde, nevyjde. No myslím si, že tréma je veľmi dôležitá, lebo nás drží pri zemi.
Je o vás známe, že za prácou chodíte po celom Slovensku. Najčastejšie je to trasa Žilina – Bratislava. Každého zaráža, že ešte nebývate v hlavnom meste. Prečo?
Ja som zvyknutý na pendlovanie. Všetci sa divia, prečo v Bratislave ešte nežijem, ale ja nechcem ťahať svoju rodinu do hlavného mesta, lebo Žilina je výborné miesto na život pre rodinu. To, že dochádzam, je súčasť mojej práce. Tak ako niekto rozváža tovar po celom Slovensku, tak ja rozvážam tovar, ktorý sa volá Juraj Tabaček. Som hrdý na to, že som Žilinčan, robí mi dobre, že učím Bratislavčanov (a nie som jediný), že je to možné, že sa to dá. Poznám veľa ľudí, ktorí sa presťahovali do Bratislavy za prácou a nevyšlo im to. Ja to beriem tak, že som „dochádzač“ do práce. Kedysi sme s manželkou boli v Amerike, bývali sme na okraji Denvera a dochádzali sme do centra jednu hodinu až hodinu a pol, čo je zhruba toľko, koľko trvá cesta do Bratislavy.
Aký ste v súkromí?
V súkromí som improvizátor, ale nie verbálneho charakteru, skôr v tom, že treba niečo opraviť. Ale myslím si, že nie som veľký vtipkár, skôr taký normálny. Moja žena ani deti by asi nemohli povedať, že s ním je doma taká zábava. Nie. Bežne žijeme každodenný život.
Ako oddychujete?
Keď mám voľno, som s deťmi. Buď ideme niekam na bicykloch, alebo sa ideme prejsť. Keď máme viac ako jeden deň voľno, utekáme na chalupu. To je miesto, kde sa stávam kompletným a chcem, aby tam boli aj deti, aby to bola súčasť ich detstva, aby vyrastali v prírode. Chalupu mám veľmi rád, zdedil som ju po našich. Môj otec, ktorý už nežije, tam zanechal veľmi silný rukopis a som rád, že môžem byť jeho pokračovateľom.
