Skúste nám len tak stručne pripomenúť, prečo vypukla vojna v Afganistane, aké sú zúčastnené strany, ako dlho trvá…
Dôvody vypuknutia vojny v Afganistane sú všeobecne známe z médií, tak len v skratke: je to, okrem iného, aj reakcia na smutne známy 11. september 2001 a následný celosvetový boj proti terorizmu. Afganistan je dlhodobou vojnovou zónou. Skôr narodení sa určite pamätajú na obdobie spred viac ako dvadsať rokov, teda na vojnu medzi vtedajším ZSSR a Afganistanom. Momentálne sú tam nasadené členské armády NATO, bojujúce proti jednotkám Talibanu a Al-Káidy .
Z akých krajín sú tam vojaci? Aké majú vzťahy medzi sebou? S kým sú si Slováci najbližší a prečo?
V Afganistane sú nasadené armády Aliancie NATO, zákonite teda vojaci z rôznych krajín. Vojaci z 5. pluku špeciálneho určenia pôsobili na východe krajiny, preto sa aj všetky moje odpovede budú týkať len lokality v pôsobnosti našej bojovej jednotky. Samozrejme, v Afganistane sú aj vojaci z iných útvarov Slovenska, no k tým sa nemôžem vyjadrovať. My sme primárne pôsobili s partnerskou jednotkou zo špeciálnych síl Americkej armády. S nimi aj naďalej spolupracujeme. Čo do iných krajín, v našej lokalite sme prišli do kontaktu aj s inými špeciálnymi jednotkami, napríklad kolegami z Maďarska a z Česka. Spolupráca s Američanmi bola bezproblémová. Inak nemôžem označiť ani pôsobenie s maďarskými a českými kolegami. Tiež bolo bez konfliktov. Sú to profesionáli a tak sa aj správajú ku kolegom. Spolu tvoríme medzinárodnú rodinu Síl pre špeciálne operácie.
Aké sú časové turnusy našich vojakov, na ako dlho tam chodia?
Operácia ISAF v Afganistane je zo slovenskej strany rotovaná spravidla každých šesť mesiacov. Jednotka, ktorá tam aktuálne pôsobí, vyčká príchod nasledujúcej jednotky, kontingentu. Kontinuálne potom beží zoznámenie nových vojakov s prostredím, lokalitou. Vojaci si odovzdávajú materiál, zbrane, skúsenosti. Končiaci vojaci špeciálnych síl predstavujú novým lokálnych politických činiteľov a lídrov. Je to v zásade proces zaškolenia novej rotácie priamo na mieste pôsobenia. Aby mohli hneď bez problémov naskočiť na rozbehnutý vlak a nemuseli začínať na „zelenej lúke“ a od začiatku. Pre porovnanie, ak je v zamestnaní skúšobná doba 2 – 3 mesiace, tu sa musia všetky procedúry zvládnuť za 7 – 10 dní. Je to nesmierne náročné.
Ako prebieha príprava na operáciu?
Začať môžeme od jazykovej pripravenosti. Vojaci slovenských ozbrojených síl absolvujú jazykové kurzy organizované rezortom obrany a mnohí z nás súkromne navyše i civilné jazykové školy. Angličtina je jediný komunikačný jazyk s ostatnými armádami. Z odbornej stránky je pre nás veľkým prínosom spolupráca s Američanmi v pluku, priamo v Žiline. Pri tejto forme odbornej prípravy sme nútení rozprávať anglicky už v prípravnej fáze na spoločných cvičeniach. Nejde len o bežný hovorový jazyk, odborná vojenská terminológia je pomerne zložitou nadstavbou hovorovej angličtiny. Do prípravy môžeme zaradiť i komplex psychotestov. Tie sú súčasťou lekárskej prehliadky pred vyslaním do operácie. Taktická, strelecká, zdravotnícka príprava, príprava na odluku od blízkych, ale aj samotný výcvik vojakov prebiehajú celoplošne a sústavne počas celého roka. Je to celoročný proces prípravy nášho pluku. Snahou inštruktorov je čo najrealistickejšia imitácia rôznych bojových situácií so stupňovanou náročnosťou.
Samostatnou kapitolou je odlúčenie od rodín. V tomto má naša vyslaná jednotka, oproti ostatným Slovákom v operácii istú výhodu. Jednotka, ktorá je vyslaná do operácie medzinárodného krízového manažmentu, pôsobí dlhodobo už doma ako organická jednotka. Nie je teda žiadnym mixom vojakov z rôznych útvarov, ktorí sa častokrát vidia prvý raz až v príprave na operáciu. Sme ucelená, kompaktná jednotka, v ktorej sa každý pozná s každým, vie čo môže od kolegu čakať. Príprava na operáciu pre nás znamená najmä zosúladenie sa s vojakmi aliančných jednotiek, s ktorými pôsobíme, odovzdanie si skúseností a štandardných operačných procedúr.
Akí slovenskí vojaci – špecialisti sú tam?
Naša jednotka bola jedinou jednotkou Síl pre špeciálne operácie za Slovenskú republiku. Je to logické, jediným reprezentantom tohoto druhu síl na Slovensku je totiž 5. pluk špeciálneho určenia. V operácii ISAF však pôsobia aj iní odborníci, špecialisti Slovenskej armády.
Aký bol prvý pocit po príchode do Afganistanu, bolo už z diaľky vidno, že krajina je vo vojenskom režime?
Kedykoľvek sme prekročili brány tábora, museli sme byť v balistických vestách a s plným palebným priemerom, teda plne vyzbrojení. Afganistan je vojnou zmietaná krajina, kde sa bojuje s prestávkami posledných 30 rokov. To hovorí za všetko. Na cestách vidíte check pointy vojakov, policajtov. Následky dlhotrvajúcich bojov sú zjavné na mnohých miestach.
Aká je Afganistan krajina? Akí sú ľudia, ženy, deti?
Charakteru našich úloh zodpovedal aj priestor ich výkonu. S afganskými civilistami sme sa stretávali bežne na dennej báze. V lokalitách, ktoré sú už relatívne pokojné, sú si ľudia istejší bezpečnosťou, a to sa odráža i na ich správaní. Po páde Talibanu sa rozbehlo v týchto oblastiach podnikanie, ženy chodia do škôl, deti sa pokojne hrajú na uliciach, snažia sa o „normálny civilizovaný“ život. Naopak, na vidieku sú ľudia ešte nedôverčiví. Obávajú sa, že ak prijmú pomoc vojakov, budú vystavení, v najlepšom prípade, vyhrážaniu sa zo strany Talibanu. Čo sa týka žien, je to moslimská krajina. Ich postavenie je jednoznačne určené a v porovnaní s Európankami majú iba minimum práv. Ich miesto v spoločnosti a v rodine je dané a za úlohu majú starať sa o deti a chod rodiny. Slovenky by tam asi nechceli žiť… Deti sú rovnaké, ako všade inde na svete. Potešia sa sladkostiam, hračkám, drobnostiam. Milujú futbalové lopty. Chýbajú im však základné veci, pre nás samozrejmosti. Darovali sme škole kancelárske potreby, školské tašky a nemocnici lieky. Týmto krokom sme si trošku zlepšili i tak dobré vzťahy s obyvateľstvom.
Ako vnímajú vojakov?
V miestach, kde sme pôsobili, sme vykonávali patroly spolu s afganskými policajnými jednotkami a obyvatelia veľmi pozitívne reagovali na našu prítomnosť. Tieto pocity vyplývajú z prameniacej bezpečnosti. Na jednej strane domáci ľudia nie sú nadšení, že im po uliciach behajú obrnené transportéry a vojaci po zuby ozbrojení. Na druhej strane sú však radi, že armáda a polícia im garantujú, pre danú lokalitu, bezpečnosť.
Aký tam majú denný režim naši vojaci?
Naša jednotka tam pracuje 7 dní v týždni, 24 hodín denne. Na rozdiel od konvenčných druhov vojsk si sami plánujeme činnosti, nadväzujeme kontakty s afganskými partnermi. Potom operáciu samostatne naplánujeme a zrealizujeme. Väčšinou sme to my, kto získava informácie strategického charakteru a posúvame ich na nadriadený stupeň. Okrem iných denných zamestnaní časť vojakov mentoruje Afgancov. Ostatní pracujú na zlepšení podmienok v kempe z hľadiska ochrany, plánujú a realizujú operácie. Čas voľna, ak nejaký je, využívame v posilňovni, na skype s rodinou… Za brány kempu v čase voľna nevychádzame.
Ako a kde sú ubytovaní žilinskí vojaci?
Naša jednotka pôsobila oddelene od zvyšku slovenského kontingentu. Boli sme dislokovaní v kempe s americkými kolegami a s afganskou jednotkou, ktorú sme mentorovali. Boli sme prvá jednotka vôbec, ktorá bola umiestnená na jednej základni s Afgancami. Historicky ešte nikto nespal vedľa Afganca v jednom tábore. Táto misia bola spojená s veľkým rizikom bezprostredného ohrozenia. Nikto si nemohol byť 100 % istý, či niektorý z afganských kolegov nespolupracuje i s nepriateľskou stranou. Mohlo sa stať, že niekto z Talibanu bol medzi nás infiltrovaný. Čo sa nášho kempu týka, bol malý s asi 150 ľuďmi. Každý z vojakov mal síce malú, ale vlastnú izbičku so sociálnym zariadením. Izba slúžila viac-menej len pre spánok.
Aká je strava? Strohá alebo podľa národností? Majú Slováci vlastného kuchára, lekára?
My sme mali amerického kuchára, ktorý varil relatívne dobre. Domácej strave sa to však v žiadnom prípade nevyrovnalo. Občas sme boli našimi miestnymi partnermi pozvaní na ich typické jedlo. Bolo pripravované prevažne z baraniny, ryže a hektolitrov čaju. Niektoré jedlá boli pre našinca veľmi chutne pripravené. Niektoré však mali špecifickú chuť, ktorá Slovákom neveľmi vyhovovala. Celkovo sú Afganci pohostinný národ. Keď prídete i k tomu najchudobnejšiemu, prinajmenšom čaj vám ponúkne vždy.
Aký bol pocit pred prvým „bojom“ v teréne? Cítil si strach, obavy, povinnosť, zodpovednosť?
Obozretnosť, povinnosť a zodpovednosť voči sebe a voči tímu. To boli asi tie najbežnejšie pocity. Nechcete zlyhať, nechcete byť ten, ktorý niečo pokazí, zbabre. Až tam naplno precítite, že už necvičíte, ale ste v ozajstnej vojne so zbraňami a zranenými, mŕtvymi.
Aký bol najemotívnejší zážitok z pôsobenia v Afganistane?
Bez pátosu, najemotívnejšie na mňa zapôsobil fakt, že sme sa vrátili domov všetci živí a zdraví a naša práca v Afganistane bola veľmi vysoko ocenená. Napĺňalo nás vnútorné uspokojenie, že sme to všetci zvládli a odviedli kvalitnú prácu, ktorú pochvaľovali koaliční partneri i partneri z radov Afgancov. Neurobili sme hanbu pred svetom a rodinou. Slovensku sme urobili výborné meno.
Zachránil si niekomu život?
Ja osobne nie. Ako tím sme asistovali pri záchrane života.
Stáva sa, že niekoho pochytí strach, podľahne panike? Čo s ním? Pošlú ho domov?
Vojaci sú neustále cvičení i v zvládaní strachu a stresu tak, aby si vedeli poradiť i v tých najťažších a nepredvídaných bojových situáciách. Nesmú zostať zaskočení, musia sa vedieť vždy vynájsť. Na strach v kritických situáciách nie je čas. Konfrontácia s výsledkom akcie, operácie, príde.
Mali ste aj vy niekedy pocit vnútornej nespokojnosti, možno strachu, že by ste sa najradšej boli zbalili a „utekal“ domov?
Nie, nikdy. Som vojak, je to moja práca!
Ako prežívajú odlúčenie samotní vojaci, ich rodina a hlavne deti?
Po odlúčení nikto netúži, no partnerky za tie roky vedia, čo všetko obnáša povolanie vojaka. Myslím si, že ženy vojakov to majú na rozdiel od nás, ktorí sme v Afganistane, z istého pohľadu omnoho ťažšie. My tam riešime len svoju prácu. Naše manželky a partnerky musia za tých 6 mesiacov nasadenia a mesiace prípravy riešiť nielen svoju prácu, ale i deti, rodičov a kopec pre dvojicu bežných životných situácií. A ony sú v tom doma samy. Sú pre rodinu v danej chvíli matkou i otcom. Oproti minulosti doba napreduje a dnes je možný aspoň kontakt s najbližšími cez mobily, e-mail a skype.
Aký je návrat domov?
Každý sa teší, keď lietadlo dosadne na slovenskú zem. Naša prvá cesta nie je ale priamo k rodinám, ale na 5 – 7 dní do karantény. Až po týchto dňoch, plných vyšetrení, môžeme ísť domov. Po návrate si môžeme zobrať dovolenku, ale nie je to nič navyše, sú to dni z regulárnej dovolenky. Prípadne vyčerpanie starej dovolenky. Teda nekonajú sa žiadne super dni alebo týždne voľna sladkého ničnerobenia.
Manželstvá po takej dlhej odluke fungujú bez problémov, alebo si musia na seba rodiny opäť zvykať, nejako sa opäť zosúladiť?
Určite sa musia „aklimatizovať“ obaja partneri. Môže sa stať, že po návrate narazia partneri na nepochopenie medzi sebou. V prípade problémov ide len o to, či majú záujem to spolu prekonať alebo nie.
V súčasnosti v operácii ISAF v Afganistane pôsobí tridsiatka príslušníkov 5. pluku špeciálneho určenia ako poradenská skupina pre vedenie špeciálnych operácií (SOAG – Special Operations Advisory Group). Ich úlohou je školiť afganské špeciálne jednotky až po úroveň generálneho štábu.
Dana Kadnárová
Snímka archív 5. pluku špeciálneho určenia
