Knihy mali miesto vo vašom živote od malička, najprv ste ich čítali, neskôr ste sa stali aj autorkou. Čo alebo kto vás ku knihám priviedol a aké príbehy vás zaujali počas mladých čias?
K čítaniu ma priviedla škola (smiech). Práve tam som zistila, že existujú knižnice, kde sa dajú požičať skvelé knižky. Mala som možno 8 – 9 rokov, keď som si hrdo vykračovala po uliciach s požičanými knižkami a veľmi rýchlo som ich prečítala, aby som mohla bežať po ďalšie. Bolo nás päť súrodencov a vtedy rodičia nevenovali deťom toľkú pozornosť ako dnes. Každý sa zabával, ako vedel. A mňa si našli práve knižky. Najskôr rozprávky, neskôr rôzne príbehy, historické romány pre ženy. Postupne som prečítala asi všetky knihy od Joy Fieldingovej, tie mali vždy aj nejakú kriminálnu zápletku. Veľmi sa mi páčil jej štýl písania. Samozrejme, mala som v obľube aj iných autorov a autorky, bolo ich dosť.
Keď človek dospieva, mení sa aj jeho čitateľský vkus. Po akých tituloch siahate dnes a aký štýl kníh vyhľadávate ako zanietená čitateľka?
Dnes si rada prečítam knihy zo súčasnosti, ale aj životopisné knihy. Páči sa mi myšlienka, že čitateľ prežije aj tisíc životov, kým ten, kto nečíta, iba ten svoj jeden. Nedávno ma veľmi oslovila kniha Normálni ľudia od Sally Rooney, tiež kniha Jak zhypnotizovať Márii od Richarda Davida Bacha, ktorá poskytuje zaujímavý pohľad na pozemský život, ale aj Príbeh o Áste od nórskeho spisovateľa, ktorý nie je len životným príbehom jednej ženy, ale aj rozprávaním o rodine, o osudoch, ktoré sa navzájom preplietajú a ovplyvňujú, o láske v jej mnohých podobách, ľudských túžbach, strate a ľútosti. Je vyrozprávaný veľmi citlivo a s pochopením. Rozhodla som sa prečítať si od tohto islandského autora Jóna Kalmana Stefánssona aj ďalšie knihy. Samozrejme, sledujem aj slovenskú beletriu a s chuťou si prečítam aj knihy od slovenských autoriek. Mnohé sú výborné, v súčasnosti je naozaj z čoho vyberať.
V roku 2006 ste debutovali knižkou Stálo to za to. Čo bolo pre vás podnetom, že ste začali písať? Aké boli vaše spisovateľské začiatky?
Podnetom bolo pre mňa priveľa voľného času. Narážam na večery, keď všetci zvyčajne sadajú k televízii. Naozaj mi to pripadalo ako strata času, a tak som začala písať. V mysli som sa už dlhšie s touto myšlienkou pohrávala, ale nie vážne. A keď som začala, stále ma to držalo a posúvalo ďalej. Pomyslela som si, že aj keď z toho nič nebude, budem si môcť povedať, že som to aspoň skúsila. Keď som rukopis dokončila, odoslala som ho do dvoch vydavateľstiev, vtedy ich na Slovensku nebolo toľko ako dnes. A z jedného sa mi o pár dní ozvali, že majú záujem. Už o dva mesiace bola knižka na vianočnom trhu a tak sa začala moja spolupráca s prvým vydavateľstvom.
Napísali ste 14 kníh, čo je pomerne veľa. Čomu pripisujte, že ste ako autorka takto aktívna, kde beriete inšpirácie na toľko príbehov?
Moje ďalšie knižky vznikali väčšinou na podnet vydavateľa. Mám rada výzvy, a keďže z jeho strany bol záujem, vyšlo mi cez môjho prvého vydavateľa postupne aj ďalších päť kníh. Potom ma oslovilo iné vydavateľstvo a postaralo sa o vydanie ďalších troch titulov. Neraz som mala aj chvíle, keď som si povedala, že už to nechám tak. Čím ďalej, tým som mala na seba väčšie nároky, zistila som, že nie je úplne jednoduché chrliť knihy, ktoré budú od začiatku držať čitateľky v deji a stále bude o ne záujem, veď kníhkupectvá sú dnes preplnené bohatou ponukou a konkurencia je naozaj vysoká. Pritom príjem z písania kníh na Slovensku naozaj nepostačuje na to, aby spisovateľa uživil. Aj to ma často odrádzalo od toho, aby som písaniu venovala tak veľa času. Ale prišla ďalšia ponuka od českého vydavateľa, ktorý chcel vydávať aj preklady mojich kníh do českého jazyka. Ponuku som prijala a pribúdali ďalšie. Práve v týchto dňoch aj moja najnovšia kniha Slnko v daždi alebo Slunce v dešti.
Vychádzate pri svojich príbehoch aj z bežného života, ktorý zažívate vy? Alebo sú príbehy aj postavy fiktívne?
Príbehy sú vždy fiktívne, aj keď sa tam určite nachádzajú nejaké moje postrehy zo skutočného života. Tomu sa nedá celkom vyhnúť, ale skôr vymýšľam, ako by som sa inšpirovala nejakým skutočným životným príbehom.
Po 14 tituloch ste sa ako autorka určite aj niekde posunuli. Ako vnímate svoj štýl teraz?
Myslím, že som sa zlepšila (smiech). Je to však prirodzený proces, keď sa nejakej činnosti venujete toľké roky. A je jedno, či ide o písanie alebo nejakú inú aktivitu. Moja posledná kniha sa mi zdá vždy najlepšia. Venujem sa však aj kreatívnemu šitiu pre deti a verím, že aj v tomto sa zlepšujem. Ono je rozumné niečo robiť a nech už je to čokoľvek, snažiť sa robiť to vždy najlepšie, ako je v našich silách. Postupne sa učíme, zdokonaľujeme a zlepšujeme. Pre mňa je to príjemný pocit.
Prezraďte nám niečo o vašej najnovšej knihe. Ako vznikala, o čom je a pre koho je určená?
Hlavnou hrdinkou knihy Slnko v daždi je Laura, citlivá a vnímavá mladá žena, ktorá nenachádza pochopenie u svojich najbližších príbuzných. Má vlastné predstavy o šťastnom živote, chce sa rozhodovať slobodne a sama. Verí, že sa oplatí bojovať za svoje sny až do posledného dychu. Veď kto nesníva a nebojuje, akoby ani nežil. Turbulentný vzťah s panovačným otcom ju privedie k mnohým zisteniam, ktoré ju zrazia k zemi. Aj vzťah s mužom, ktorého miluje, ju donúti prehodnotiť niektoré priority. Či dokáže vstať a ísť si za svojím šťastím aj naďalej, alebo sa podriadi okoliu, to už sa čitateľky dozvedia v knihe.
Ako vzniká kniha? Ako sa rodí nápad a ako potom na knižke pracujete? Potrebujete sa niekde „zašiť“ a mať svoj pokoj alebo to dokážete aj popri iných činnostiach?
Ak sa rozhodnem písať ďalšiu knihu, premyslím si najskôr celý príbeh v hlave. Nie do detailov, to sa nedá, lebo veľa vecí sa vyvíja a mení počas samotného písania. Ale poskladám si aspoň hrubú osnovu. K písaniu určite potrebujem svoj pokoj a okrem bežných činností idú všetky ostatné veci bokom. Som vtedy aj dosť duchom neprítomná, na čo ma moji blízki veľmi radi a dosť často upozorňujú (smiech).
Aké sú reakcie vašich čitateľov? Sú nimi prevažne ženy alebo sa nájdu aj muži?
Na besedách sa stretávam väčšinou so ženami. Majú väčší vzťah k čítaniu beletrie. Vo svojom okolí ale poznám aj zopár mužov, ktorí si moje knihy prečítali. Predpokladám, že zo zvedavosti, a dúfam, že pritom príliš netrpeli (smiech). Najviac ma však teší to, keď mi na môj facebookový profil píšu ženy z celého Slovenska. Že majú rady moje knihy, nemôžu sa dočkať ďalšej a mnohé z nich majú zbierku všetkých mojich 14 kníh. To naozaj hreje pri srdci.
Ako vzniká názov knihy? Rodí sa už počas prípravy alebo je to „čerešnička na torte“?
Mám taký zvláštny „zlozvyk“, že najskôr vymyslím názov a potom píšem knihu. Samozrejme, názov sa mi potom neraz zdá málo pútavý alebo neprimeraný a počas písania mi ich napadne ďalších päť. Ten výsledný vyberám väčšinou spolu s vydavateľom. Myslím, že mnohé sa mi vydarili. Napríklad názov jednej z kníh Rebrík do kurína sa mi zdá výstižný, lebo vystihuje aj náš život. Ako sa hovorí, aj on je príliš krátky a často dosť zašpinený. Ďalšie sa volajú Stálo to za to, Nikdy nie je neskoro, Teraz už viem, Za všetko sa platí, City bokom!, Už sa nebojím, Ja už nie som ja, Skap!, Medzi štyrmi ste(h)nami, Peniaze sú všetko, Tajomstvá troch žien a Všetci to vedia.
Dávate rukopis čítať aj niekomu z blízkych alebo ide priamo vydavateľovi? Aký máte postup?
Rukopis dávam čítať mojej dcére, ktorá medzičasom vyrástla a je z nej mladá žena. Už odmalička ju knihy zaujímali, asi som ju k tomu priviedla, a som za to rada. Veľmi dám na jej názory, jej pohľad – ako pohľad mladej generácie je pre mňa veľmi cenný.
Žijete v Kysuckom Novom Meste, narodili ste sa v Žiline. Sú aj vaše príbehy situované do týchto oblastí alebo je to rôzne?
Vôbec nie. Dej vkladám do nie konkrétneho veľkomesta, ale sú tam aj lazy či vidiek.
Aký je váš súkromný život, čomu sa venujete, keď nepíšete? Čo vás v živote teší?
Teší ma život sám osebe. Snažím sa myslieť pozitívne a veci prijímať tak, ako sú. Mnohé zmeniť nemôžeme, tak čo sa budeme trápiť zbytočne a škodiť si zdraviu? Mnohé veci by sme chceli prežiť ináč a sme smutní, keď sa nám to nedarí, ale stačí zájsť na onkológiu alebo do domova dôchodcov, veľmi rýchlo zistíme, ako málo potrebujeme k šťastiu. Mnohí ani nevieme, ako dobre sa máme, a keď na to konečne prídeme, je neskoro. Preto si myslím, že treba žiť život naplno každý deň. Život je príliš krehký a môže sa zmeniť v priebehu chvíle. Mnohí majú vážne zdravotné problémy a napriek tomu sa dokážu tešiť zo života viac ako tí zdraví a plní sily. Snažím sa zbytočne nezaoberať vecami, ktoré mi uberajú na energii, vnútorne ma neobohacujú, skôr frustrujú. Myslím si, že rokmi sa každému z nás mení pohľad na život, inak sa dívame na svet v dvadsiatke, tridsiatke, ináč v päťdesiatke a určite sa to bude meniť aj naďalej, rovnako ako naše priority. Je krásne, ak je človek vnútorne spokojný a vyrovnaný, ale je aj veľmi ťažké tento stav dosiahnuť. Vlastne celý život na tom pracujeme. A čo sa týka môjho osobného života, mám krásny a naplnený partnerský vzťah, za čo som vďačná, mám veľa koníčkov, cvičím jogu, šijem, píšem, čítam, starám sa o domácnosť, stretávam sa s rodinou a s priateľkami a riešim bežné starosti, ktorých nikdy nie je málo. Však to poznáte.
Už pripravujete aj ďalšiu knihu? Ak áno, prezradíte nám niečo o nej?
Nie, teraz nepíšem, aj keď nad tým už uvažujem. Moja najnovšia kniha Slnko v daždi bola hotová už začiatkom tohto roku a mala vyjsť na jar, ale pre COVID-19 sa jej vydanie odložilo až na toto obdobie. Dúfam, že sa knižke bude dariť a čo bude ďalej, to ešte uvidím. Všetkým prajem radosť zo života, zdravie, lásku a každý deň úsmev na tvári.
